Príď, doba spásy! Čakáme ťa zdávna,
jak otcovia ťa verne čakali,
ba praotcovia ešte žiadali
ťa dúfajúci, že sa zjavíš slávna:
i rozptýliš noc, v svetle neúnavná,
noc rabskej skrýše, hrobnej povaly, —
odvalíš kameň ťarchy nemalý,
i s pŕs im skydne mura preohavná;
no nedočkali sa ťa — navzdor tomu,
že kajali sa horko, postili,
potili krvou, rvali šat si, vlasy:
zmučení skleslí… Ó, z ich strastí domu
vychádzajúcim na ich mohyly
lkať, aspoň tým už blesni, doba spásy.
*
Príď, doba spásy! Čakáme ťa zbožne
— ich biedni vnuci — s citom zjatreným,
čakáme s hladným duše dychtením,
čakáme v túžbach, jak len čakať možné!
Vrah-diabol zajal postať: než ju zožne,
ty prervi zhubu božským zmarením,
z rúk vyraz mu srp, skudli v sen a dym
úmysly vzteku, snahy cudzoložné;
jak hada potri bohatiera pätou,
jak chrobač rozšliap paríp kopytom,
jak sani zráňaj vypínavé hlavy:
nech pred tvojou sa skruší mocou svätou,
zvie: čo naň stúpil tvojím úsvitom,
on osloboditeľ ujarmených pravý!…
*
Príď, doba spásy! Čakáme ťa súrne,
voláme, rumeň prudký na líci
a v rukách fakle, ako strážnici,
v tmu čiernu nimi zasvecujúc s turne;
príď, ticho-tíško rozhrň nebo chmúrne,
káž blahozvesťou zapláť dennici —
ba strhaj razom v divej víchrici
rmut všetok… obzor prečisť búrobúrne!
Brud zmy tvoj prúd, lož vypuď tvoja metla…
Dosť trpela si zlobe, potupe,
dosť zhovievala rohatému bludu;
zleť žiarou, zapáľ vozduch plný svetla
v znak: v pohanenej slávy chalupe
že prišla na svet pravda môjho ľudu!
*
Príď… Aj ver’ príde ona, požehnaná
spasenia doba! Prudko priletí,
prv, než sa nazdá rákoš v podsvetí,
než vzkypí mu z úst nová kliatba, hana…
Ó, netrať mysle, nerúť do zúfania
sa, kŕdle verných! Viď, rán zánety
ti vlastných planú, planú v ústrety
— sťa zore — zorám velikého rána!
Závora pukne brány u východu,
z nej vlnot šľahne jasný, bohatý
a oblečie svet do novoty žitia…
Až prikryje Boh tedy, pozve k hodu:
bedlite, proste, pejúc roráty:
nech rosí z nebies milosť úrečitá! —
(Letorosty III, 1891)
Páči sa mi:
Páči sa mi Nahráva sa...
Pavol Országh Hviezdoslav
