Posted dňa 31. októbra 2021 5 min čítania
Narodila sa začiatkom 20. rokov 20. storočia. Mladosť prežila v Liptovskom, vtedy ešte Svätom Mikuláši. „Mikuláš ma formoval, nasťahoval sa do mňa a bude vo mne žiť, kým žijem ja. Ten starý, demokratický, kultúrou preniknutý, tolerantný Mikuláš v Liptovskej kotline, pri Váhu a medzi horami,“ hovorí Iboja Wandall-Holm, rodená Lebovičová, dánska poetka, spisovateľka, žurnalistka a prekladateľka slovenského pôvodu. Jej život je veľmi úzko prepojený s turbulentným 20. storočím Európy a jeho vojnami, ideológiami, diktatúrami a nádejami. Ovplyvnili ho aj mnohé náhody – niektoré krásne a inšpiratívne, iné osudné a tragické. Nerada hovorí o dátumoch či výročiach, nepovažuje to za podstatné. Napokon, dátum jej narodenia figuruje v rôznych zdrojoch v rôznych verziách, svojím spôsobom ako odraz dobových zmätkov a ľudských omylov. Roky a čísla si nikdy veľmi nepamätala, ani to, čo má vytetované na predlaktí: „Je to ako hodinky, aj na tie sa musím pozrieť, aby som vedela, koľko je hodín.“ Zároveň hovorí, že bez ohľadu na to, kam sa dostala, bolo práve toto číslo mementom pre ňu aj pre druhých, teplomerom politickej klímy a podnetom k rôznorodým reakciám.
Na Slovensku je Iboja Wandall-Holm známa vďaka autobiografickému románu Moruša (prvá verzia mala názov Zbohom storočie), ktorý v tomto roku vyšiel v 3. vydaní vo vydavateľstve Absynt. Jej tvorba, svedectvo a posolstvo sú však oveľa obšírnejšie. Potvrdzuje to aj diplom, ktorý jej za mimoriadne zásluhy pri rozvíjaní priateľských vzťahov medzi Dánskom a Slovenskou republikou udelil bývalý minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák. Diplom prevzala 17. januára 2018 z rúk vtedajšieho veľvyslanca Borisa Gandela na slovenskej ambasáde v Kodani.
V hlavnom meste Dánska žije – s prestávkami – vyše šesťdesiat rokov. Tu sme ju mali možnosť spoznať aj my, dve Slovenky žijúce v Dánsku. Ľubica Zaťková-Pedersen vďaka prekladom slovenskej poézie, ktoré priniesol popredný denník Politiken v novembri 1989 ako výzvu na podporu revolučných reforiem v Československu. Oľga Španková-Frederiksen prostredníctvom neskoršieho stretnutia krajanov na ešte stále československej ambasáde. Ľubica nadšená článkom a Ibojiným slovenským pôvodom neváhala a v telefónnom zozname vyhľadala jej číslo. Oľga pozvala Iboju a jej manžela Otta na večeru. Iboja priniesla so sebou jednu zo svojich básnických zbierok a to v nás vyvolalo údiv nad mäkkosťou a poetickosťou jej dánskeho jazyka. Postupne, ako sme ju bližšie spoznávali, k tomu pribudol rešpektujúci údiv nad jej osobnosťou a charakterom. Prijala nás do svojho života s otvorenosťou, bezprostredným tykaním (ako je v Dánsku zvykom) a spevavou slovenčinou. V roku 1991 sme mali možnosť prečítať si Ibojin prvý biografický román Moruša (v dánskom vydaní) a zoznámiť sa tak aj s osudmi jej rodiny.
Zostali sme v úzkom kontakte. Navštevujeme sa, vedieme intenzívne diskusie a dlhé telefonáty a ešte dlhšie mailové korešpondencie. Stala sa pre nás vzorom angažovaného a tolerantného človeka so zmyslom pre krásu a humor, s vierou v ľudí a víťaziace dobro. Človeka, ktorý dokázal skĺbiť dve kultúry, žiť s nimi a vzájomne ich obohatiť. Podľa jej vlastných slov tak, že z každej sa jednoducho vybralo to najlepšie.
Nie sme síce odborníčky na literatúru ako Iboja, ale obidve sme v 70. a 80. rokoch študovali na Filozofickej fakulte UK na vtedajšej Katedre estetiky a vied o umení – Ľubica vedu o výtvarnom umení, Oľga hudobnú vedu. Oľga navyše pochádza z Liptova, z kraja Ibojinho detstva a mladosti a dodnes je vďaka svojim cestám akousi spojkou medzi Kodaňou a Liptovským Mikulášom. Nakoľko sa poznáme vyše troch desaťročí, rozhodli sme sa – takpovediac kým je čas – Iboju bližšie predstaviť slovenskej verejnosti. A nejde nám iba o to, aby sme priblížili jej osud počas druhej svetovej vojny, ale chceme prezentovať aj jej málo známu prekladovú, novinársku a najmä básnickú tvorbu. Pritom dúfame, že azda dáme podnet k prekladu jej diel, ktoré napísala v dánčine, do slovenčiny. Veríme, že sa zviditeľní to, čo Iboja urobila pre Slovensko, a to aj napriek tomu, že väčšinu života prežila za jeho hranicami. A rovnako veríme, že sa jej meno oprávnene zaradí do zoznamu spisovateľov slovenského pôvodu, ktorí síce nie sú exiloví, ale žili v zahraničí a písali aj po slovensky.
Chceli sme však napísať podrobnejšie aj o inom. O formovaní osobnosti, o význame vzdelania a kultúry, o tom, aké dôležité je uchovať si integritu, identitu a vlastnú dôstojnosť. Chceme inšpirovať k zamysleniu nad multikultúrnosťou, toleranciou a občianskou angažovanosťou. Citujeme nielen z kníh a článkov, ale s Ibojiným súhlasom najmä z osobnej korešpondencie za posledných pár rokov, keď sme zintenzívnili naše zbieranie materiálu a odpovedí.
