Posted dňa 29. decembra 2021 8 min čítania
Čo o človeku prezradí úradná žiadosť o vydanie zbrojného pasu alebo pedantné záznamy o vydaných cestovných dokladoch, živnostenských oprávneniach či o registrovaných obchodných cestujúcich? Koľko práce, obchodného talentu, vyjednávania i osobného nasadenia sa ukrýva za stovkami vydaných kníh a desiatkami autorských zmlúv? Úradné spisy ani bohatá korešpondencia nedokážu obsiahnuť komplexnosť ľudského príbehu. Presne takúto povahu však majú pramene, ktoré sa v malom množstve zachovali po českom nakladateľovi a kníhkupcovi Leopoldovi Mazáčovi. A to napriek tomu, že sa s ním spája priam rockefelerovský sen, ktorý vďaka nemu mohla snívať slovenská literatúra a v neposlednom rade aj slovenská medzivojnová kultúra.
Kto bol Leopold Mazáč?
Leopold Mazáč bol český podnikateľ s umeleckými predmetmi, ktorý ako prvý upriamil systematickú pozornosť na rozvíjajúcu sa mladú slovenskú literatúru. V rokoch 1925 – 1939 vydal viac ako 400 slovenských kníh a v polovici tridsiatych rokov otvoril v centre Prahy prvé Slovenské kníhkupectvo s Výstavnou sieňou Elánu a prednáškovou sálou, prezývané často aj „slovenský kultúrny konzulát“. Stál rovnako v pozadí nakladateľstva a pri zrode Kníhkupectva Slovenskej ligy v Bratislave a pri príležitosti I. Kongresu slovenských spisovateľov v roku 1936 vypísal súťaž na slovenský román a poéziu. Vo svojej vile v pražskom Podolí založil za asistencie redaktora Jána Smreka, ktorý u neho v tom čase aj býval, dokonca „literárny salón“. Jeho slovenskú podnikateľskú orientáciu zastavila až zmena politických pomerov po mníchovských udalostiach. K vydávaniu slovenskej literatúry sa po vojne už nedostal a jeho osobný príbeh sa skončil 6. marca 1948 tragicky. Neuniesol hanobiace útoky na svoju podnikateľskú česť a v priestoroch, v ktorých kedysi začínal, si vzal život.
Mazáčovo nakladateľstvo a kníhkupectvo prebrala do správy Mladá fronta, ktorá si v jeho priestoroch zriadila vlastné kníhkupectvo a galériu. To bolo aj obdobie, keď sa pravdepodobne stratila podstatná časť nakladateľského archívu a nakladateľský denník. Podolská vila, ktorá bývala Mazáčovým domovom a voľakedy sa v nej stretávala rozjarená spoločnosť, aby debatovala o literatúre a česko-slovenských vzťahoch, sa premenila na zdravotné stredisko, knihy sa roztratili. Ako spomienka na otca a manžela zostalo pár rodinných fotografií a nevôľa nového režimu voči nositeľom priezviska Mazáč. Vnúčatá si starého otca, ktorého nestihli spoznať, pripomínali už len v dňoch jeho výročia, keď spolu s rodičmi hádzali kytičku kvetov za plot zdravotníckeho zariadenia.
To málo, čo sa po kedysi úspešnom podnikateľovi dochovalo, je nekompaktné a dnes uložené na štyroch miestach v obidvoch častiach bývalého spoločného štátu (v pražskom Archíve Knižnice Národného múzea, Archíve Národného múzea, v Literárnom archíve Pamätníka národného písomníctva a v martinskom Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice). Na prvý pohľad sa môže zdať, že životný príbeh Leopolda Mazáča bol jedným z mnohých, ktoré poznačilo búrlivé 20. storočie. Jeho nakladateľský príbeh je však s ohľadom na vzťah k slovenskej knižnej kultúre výnimočný.
Situácia slovenskej knihy po roku 1918
Na pochopenie významu Leopolda Mazáča pre slovenskú knižnú kultúru je potrebné vrátiť sa do dvadsiatych rokoch 20. storočia a predstaviť si situáciu, v ktorej sa nachádzal vydavateľský a kníhkupecký trh po prvej svetovej vojne. Podnikanie v oblasti čierneho umenia prechádzalo náročnou adaptáciou na nové podmienky – zásadne sa menili národnostné a vlastnícke pomery kedysi maďarských a nemeckých kníhkupectiev i nakladateľstiev. Bezprostredne po vojne obnovili svoju činnosť aj viaceré tradičné slovenské vydavateľstvá (Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Turčianskom Svätom Martine, Matica slovenská, Tranoscius, Spolok sv. Vojtecha, Bežova kníhtlačiareň, Daniel Pažický, Filip Machold a ďalšie) a vznikali nové (Akademia, Bibliotheka, Urbánek a spol. a pod.), avšak zápasili s nedostatočným technickým vybavením, skostnateným distribučným systémom a ťažko mohli konkurovať etablovaných nakladateľstvám. Aj ich produkcia bola konzervatívna – vydávali najmä starších, osvedčených autorov a nestíhali pokrývať dopyt po knihách, ktoré chýbali v poslovenčujúcich sa školách i knižniciach. A tak situáciu využívali veľké české podniky (Melantrich, Fr. Borový, Státní pedagogické nakladatelství), ktoré prostredníctvom svojich pobočiek zásobovali slovenský trh jazykovými príručkami, antológiami, učebnicami, slovníkmi i beletriou písanou najmä po česky.
Objavili sa však medzi nimi aj takí – ako napríklad František Bačkovský, jeho syn Jindřich Bačkovský, Jan Otto, František Topič –, ktorí ešte pred prevratom prispievali k hlbšiemu poznávaniu a propagácii Slovenska v Česku. Publikovali diela českých slovakofilov alebo slovenských autorov v pôvodinách a pokračovali v tom aj po prevrate. Postupne sa tak dostali k čitateľom diela autorov 19. storočia, prehľadové publikácie o slovenskej prírode, ľudovej kultúre, dejinách. Ťažšie si však cestu k nim nachádzala pôvodná slovenská tvorba, najmä tá od najmladšej generácie.
Z obchodníka nakladateľom
Leopold Mazáč nepochádzal z rodiny s tradíciou nakladateľského podnikania. K základnému imaniu potrebnému na rozbeh vydavateľstva sa dostal postupne len svojím obchodným talentom. V roku 1920 si s výtvarne nadanou sestrou Pavlou založili dielňu na výrobu a predaj umeleckých predmetov a suvenírov. Tento artikel zo začiatku i sám ako obchodný cestujúci predával. Práve z tohto obdobia sa datujú už spomínané záznamy o vydaných cestovných pasoch na jeho cesty po Európe či žiadosť o zbrojný pas, o ktorý požiadal po tom, ako mu podnik opakovane vandalizovali. K prerodu Mazáča podnikateľa na Mazáča nakladateľa dopomohla celkom prozaická náhoda – stretnutie s predsedom Sväzu slovenského študentstva Michalom Zibrinom. A prerod to vlastne ani nebol kompletný, pretože podnikateľom Mazáč nikdy neprestal byť a obchod s umeleckými predmetmi si udržal počas celej svojej vydavateľskej činnosti.
Stretnutie a kontakt so Zibrinom nadobudol zásadný význam pre ďalšie Mazáčovo smerovanie. Mladý študent práv sa zoznámil najskôr s Pavlou a časom sa dokonca zasnúbili. Mazáčovým švagrom sa však nakoniec nestal z tragických príčin – Pavla v roku 1923 zomrela. Osobný kontakt však neprerušili a o rok neskôr Zibrin, v tom čase už predseda Sväzu slovenského študentstva (SSŠ), so svojou organizáciou pomáhal mladému podnikateľovi pri distribúcii umeleckých predmetov. Na jeseň roku 1924 preto Zibrin na revanš požiadal Mazáča, aby pomohol finančne kryť vydanie publikácie členov SSŠ, ktorá mala do zväzovej pokladnice priniesť prostriedky na podporu nemajetných členov. Mladému obchodníkovi musela byť iniciatíva sympatická, pretože nie tak dávno sám okúsil postavenie nemajetného študenta, keď musel pre nedostatok prostriedkov zanechať štúdiá na Vysokom učení technickom. Almanach však financoval anonymne, pretože jeho registrovaná veľkoobchodnícka živnosť mu nakladateľské podnikanie neumožňovala. Nezaprel však obchodného ducha a svoju finančnú podporu podmienil strategickým uvedením knihy na vianočný trh. Publikácia s názvom Sborník mladej slovenskej literatúry vyšla na začiatku decembra 1924 v žižkovskej tlačiarni Pragografia v náklade päťtisíc kusov a jej editorom sa stal Ján Smrek.
