menu Menu

Ľudovít Petraško:Pohľad zvonku

Horné Uhorsko v nemeckých cestopisoch z 18. a 19. storočia

Horné Uhorsko v nemeckých cestopisoch z 18. a 19. storočia

Nezadržateľný proces formovania národov približne od konca 18. storočia prirodzene neobišiel ani Horné Uhorsko. Osvietenstvo prinieslo okrem iného poznatok, že síce žijeme v jednom svete, ale nie všetkým jeho kútom sa venuje rovnaká pozornosť. Úmerne k tomu, ako sa vďaka lepším cestám a pohodlnejším dopravným prostriedkom zmenšovali vzdialenosti, stúpol záujem o menej známu a aj menej rozvinutú polovicu habsburskej ríše.

Cestovatelia ponajviac z krajín hovoriacich po nemecky, ale i zo vzdialenejších končín jazykovú bariéru prekonávať nemuseli, na celom území monarchie sa nemčina pokladala za úradnú reč. Na druhej strane ešte dlho tu bolo treba počítať s nástrahami, od akých si návštevník z rozvinutejších západných krajín stihol odvyknúť. Vôľa po dobrodružstvách ruka v ruke so zámerom objavovať nové bola zrejme jedným z dôvodov, ktoré podnecovali vydávať sa na cesty, vo vlastnej krajine objavovať exotickosť – a nezriedka ju aj zaznamenať písmom, sprostredkovať v tlačenej podobe.

Na svoju životnú cestu Po Uhorsku a niekoľkých priľahlých krajoch sa vydal ríšsky gróf Dominik Teleki (1773 – 1798) a napriek chatrnému zdraviu bol odhodlaný podstúpiť aj s ňou spojené štrapácie. Košice naňho zapôsobili nanajvýš priaznivo, osobitne ho upútal dóm. „Nádherná krížová stavba z kamenných kvádrov s dvomi vežami, z ktorých jedna nie je dohotovená“ mu pripomínala Dóm sv. Štefana vo Viedni. Početné dvojposchodové domy zase vraj dokazujú, že „sídlo hornouhorskej šľachty“ opeknieva zároveň s tým, ako sa zväčšuje počet jeho obyvateľov (v roku 1784 ich malo približne 12 000); „zväčša Nemci a Slovania, menej Maďari“ prináležia k všetkým trom náboženstvám.

Nepokoj sa ho zmocnil, len čo nechal za sebou Košice a pustil sa na sever. Ak boli podľa neho kedysi všetky okolité stolice obývané samými Maďarmi, najnovšie sa tu vraj „Slovania“ rozmohli natoľko, že „mimo Košíc je reč slovanská takmer jedinou“. Ešte aj roduverní Maďari „natoľko zmenili prízvuk, že by si ich človek pomýlil s rodenými Slovanmi“. Prítomnosť slovenského či slovanského obyvateľstva pociťoval cestovateľ ako hrozbu pre svojich rodákov, ktorým z jeho pohľadu prislúchalo výsadné postavenie v krajine.

Po príchode do Prešova sa už na druhý deň podujal preskúmať opálové bane pri Červenici. „Zem je tu všade premiešaná okrom a opálovými kameňmi. Kedysi ich mohol ktokoľvek vykopať, toto však už pred piatimi rokmi komora zakázala. Teraz ich strážia nevyužívané, až kým nebude baňa predaná alebo znovu otvorená.“

Prešov hodnotí ako „pekné, múrom obkolesené mesto, menšie a nie také výstavné ako Košice“. Upútali ho kostoly, katolícky aj evanjelický, jezuitský kláštor s kostolom, ktorý „najnovšie kúpila evanjelická cirkev na prvej licitácii za 12 000 florénov… Obyvatelia sú zväčša Slováci, zato však najvyššie postavení sú evanjelici a Nemci, Maďarov je medzi nimi veľmi málo“. Spomedzi tunajšieho obyvateľstva si osobitnú zmienku zaslúžil „pán apatiekár Samuel Gertinger kvôli svojim v Uhorsku jedinečným pokusom získať z repy cukor“.

Podstatne odlišný dojem nadobudol z Levoče. „Niet tu nič, čo by návštevníka zvlášť zaujalo, totiž okrem štvorhranného námestia s kostolom… Obyvatelia sú skoro samí Nemci a zväčša evanjelici, medzi nimi veľmi málo Maďarov a Slovákov.“

Cesta do Kežmarku po zlej, kamenistej ceste trvala tri a pol hodiny. Úžas vyvolal v cestovateľovi pohľad na „Karpaty“, iba dážď, ktorý neustával po celé tri dni, mu zabránil, aby sa tam vypravil. Aj tu si všíma národnostné pomery: prevládajú Nemci, „medzi nimi je veľmi málo Maďarov a Slovákov, akurát služobná čeľaď hovorí, tak ako aj v Levoči, skoro výlučne po slovensky… Obyvateľstvo sa vyznačuje veselou mysľou a nenáročným spoločenským charakterom“.

Obyvatelia Spišskej Novej Vsi, „potomkovia Sasov“, ako postrehol, vyznačujú sa skromnosťou, obrábajú zem, pestujú ľan a tkajú. „V Ľubovni, preslávenej kúpeľmi a piaristickým kolégiom, ktoré navštevujú študenti najmä z Haliča, hovorí sa práve tak ako v Podolínci a Hniezdnom zväčša po poľsky.“ Medzev zas poznajú široko-ďaleko vďaka „nanajvýš nezrozumiteľnému nemeckému nárečiu“.

Cez Tornaľu putoval gróf Teleki ďalej do Silice, pričom o tunajšej chýrnej jaskyni pod zemou poznamenal: „Nikto nevie určiť, aká je veľká ani ako vyzerá, keďže do nej ešte nikto nevošiel, iba ak nešťastnou náhodou, ktorá nešťastníkovi spôsobila smrť.“ Do nemenšieho úžasu ho uviedla druhá jaskyňa pri Aggteleku, teda Domica. „Hovorí sa, že pri nepriateľskom prepade sa viacerí uchýlili do týchto jaskýň, ale nepriateľ ich usmrtil dymom z ohňa, ktorý rozložil pri vchode.“

Nastal čas na Telekiho rekapituláciu. Na vidieku žijú zväčša Slováci, v mestách Nemci, usudzuje cestovateľ, „iba celkom na rovine natrafíme na Maďarov“. Slováka charakterizuje svojrázne: „… vo všeobecnosti dobromyseľný, pohostinný vo svojej skromnosti. Je mocnej telesnej konštrukcie, drsných mravov, lež svojej vrchnosti a zákonom poddaný. Nie šikovnosť a obratnosť sú hlavný charakteristický znak tohto ľudu, lež usilovnosť a vytrvalosť.“ Pracovitosť mu neupiera, jednako „ani všetka námaha nedokáže premeniť nevďačnú zem na úrodnú a zmierniť drsné podnebie“.

Svoje dojmy sa cestovateľ podujal spísať, vraj aby zaplnil medzeru ohľadom informovanosti o tých končinách ríše, kde sa hovorí po nemecky. Nemeckého prekladu, ktorý vyšiel v Pešti v roku 1805, sa už nedožil, zomrel sedem rokov predtým – iba dvadsaťpäťročný.

Pravdaže, nie je to ojedinelá správa o pomeroch v Hornom Uhorsku takpovediac zvonku, ktorá zapadá prachom v našich knižniciach, napokon, ani nie najstaršia. Už len správne označenie tunajšieho etnika dlho spôsobovalo autorom problémy. Napríklad archeológ a cestovateľ Johann Georg Keyssler (1693 – 1743) v druhom diele svojich Ciest po Nemecku, Čechách, Uhorsku, Švajčiarsku, Taliansku a Lotrinsku (Hannover, 1776) špekuluje: „Slawacéna znamená po sklavónsky či po vendsky toľko ako ľudský a Slawak označuje človeka. Národ Sklávov prisúdil si toto meno zrejme z nadutosti, ako keby nijaký iný nemal právo prisudzovať si taký čestný titul.“

Postrehol zložité národnostné a jazykové pomery: maďarčinu počul málo, skôr latinčinu, okrem toho sa tu, ako konštatuje, hovorí po nemecky alebo po „sklavónsky“. V mestách sa nájde veľa mešťanov, čo hovoria všetkými štyrmi jazykmi“. Zarazila ho chudoba v dedinách, všeličo mu však pripadalo povedomé: „V chyžiach držia prasce, husi a sliepky vedno s ľuďmi podobne ako u nás vo Vestfálsku.“

Zaznamenal aj aktivity Mateja Bela, v tom čase kazateľa evanjelického zboru v Prešporku, ktorý „už roky pracuje na rozsiahlej histórii a opise kráľovstva Uhorského“. Oceňuje jeho vedomosti, usilovnosť a peknú latinčinu, upozorňuje na intrigy jezuitov, ktorí ho obviňovali z nevraživého postoja voči Habsburgovcom. Osočovania sa mu však nielen podarilo vyvrátiť, ale cisár navyše „udelil Belovi aj ročný dôchodok šesťsto zlatých, nariadiac, nech pokračuje v začatom diele“.

Belov život a dielo sú dostatočne známe, podstatne menej už okolnosti jeho smrti, usudzuje Christoph Seipp (1747 – 1793), herec a neúspešný divadelný riaditeľ v Prešporku. On sám sa o nich dozvedel na svojich Cestách z Prešporku cez Moravu, obe Sliezska a Uhorsko do Sedmohradska a odtiaľ späť do Prešporku (Frankfurt a Lipsko, 1793). Učenca označovaného za ozdobu Uhorska zastihla totiž smrť v kúpeľoch Altenburg neďaleko Viedne, dve míle od Prešporku. Jeho žena nestratila duchaprítomnosť, muža obliekla, naložila na voz a prepravila potajomky do Prešporku, kde ho dala pochovať, pretože v mieste úmrtia by katolíci nestrpeli na cintoríne protestanta. Pravda, medzičasom sa pomery zmenili, pripúšťa autor, zato v jeho súčasnosti by pre zmenu uhorskí protestanti nestrpeli, aby ten, ktorým sa tak pýšili, odpočíval medzi katolíkmi. „Ľudstvo by sa malo zaoberať celkom inými vecami,“ poznamenáva právom, „dôležitými vecami, od ktorých závisí šťastie sveta, národa, každej rodiny a každého jednotlivca.“

V hornouhorských stoliciach žijú „českí Slovania“ i „Rusi“, v mestách Nemci, „lež šľachtici sú Maďari“, informuje Anton Friedrich Büsching (1724 – 1793), geograf, historik, pedagóg a teológ v šiestom zväzku Veľkého zemepisu  (Opava, 1785). Usiluje sa o vskutku komplexnú správu, dozvedáme sa z nej napríklad, že na Spiši je vzduch „chladný, no zdravý. Vinič tu nerastie, lež obilie ako pšenica a najmä jačmeň najlepšie v tejto časti Uhorska. Robota v bani tunajších obyvateľov neláka, lebo obrábať pole sa im vidí pohodlnejšie“.

Büschingov lexikón nevynechal ani ďalšie pozoruhodné lokality, napríklad soľné bane v Solivare („Keďže je však soľ zmiešaná so zemou, rozpúšťajú ju vo vode a nato vyvárajú.“), pričom popri nemeckom a maďarskom uvádza ako rovnocenný aj slovenský názov: „Barthfeld, maď. Bartfa, slov. Bardiow… voľakedy vyvážal do Poľska víno, vyrábali sa tu krosná na hodvábne stuhy a čipky, je tu aj dobrá kyslá voda, lež následkom požiarov, z nich k poslednému došlo v roku 1774, upadlo mesto do biedy.“

Alebo: „Kaschau, maď. Kassa, slov. Košice, Casovia, slobodné kráľovské mesto a pevnosť na rieke Hornád“ atď. Okrem historického prehľadu obsahuje príslušné heslo i kurióznu poznámku: „Pivo a vzduch tu nestoja za nič, najmä to druhé je nezdravé, ba až príslovečné.“

O takmer polstoročie neskôr prejavil odvahu Samuel von Ludvigh (1801 – 1869), nemecký novinár a spisovateľ z Uhorska, neskôr vysťahovalec do Ameriky, keď sa na svojej ceste po Uhorsku (správu o nej podal v knižke, ktorá vyšla v roku 1832) zastavil v Prešove akurát v čase cholerovej epidémie, navyše netušiac, že tá vyústi do sedliackeho povstania. Ibaže návštevník sa nevyľakal, mal dosť vlastného trápenia – s horúčkou. Pochopiteľne, jeho okolie sa nazdávalo, že leží s cholerou.

„Mešťanom rozdávali archy s radami, ktoré dala vytlačiť radnica. Pre tunajších lekárov a apatiekárov nastávajú, zdá sa, časy, po akých túžili, ibaže na slávu im neposlúžia. Tisícky ustráchancov užijú bizmut, chlórované vápno, ocot, vzácne oleje a bylinky a čo ja viem čo ešte, hoci si tak môžu sami zničiť zdravie i život.“ Návštevníkovi však horúčka ustúpila, na miestnej kalvárii sa nadýchal „nie chlórovaného vápna, lež najčistejšieho vzduchu… Mňa naučila škola života ťažkému, pritom užitočnému umeniu umierať, a tak sa mi smrť ani nevidí taká strašná“.

Ľudovít Petraško uhorsko


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up