Posted dňa 31. októbra 2021 7 min čítania
1) „Som pristarý na to, aby som mohol dúfať, že ešte príde čas na preloženie väčšieho baudelairovského cyklu. Už nepríde.“
Toto som tvrdil v úvode k malému cyklu svojich baudelairovských prekladov, ktorý pod názvom Ja ťa chcem poprosiť len o modlitby tiché vyšiel v roku 2014 v 1. čísle Tvorby.
Mýlil som sa. Prišiel aj väčší cyklus – a nie iba vďaka tomu, že Baudelaire (1821 – 1867) má okrúhle výročie. Prišiel aj vďaka náhode.
Stalo sa totiž, že som kráčal po Ventúrskej ulici a všimol som si, že pred antikvariátom, čo na nej sídli, je vyložená kôpka kníh – dámy, ktoré vedú ten antikvariát, usúdili, že niektoré knihy sú už také poškodené, až sú nepredajné, nuž nech si ich vezme niekto aspoň zadarmo… a zazrel som medzi nimi aj v roku 1957 vydanú Tolstého knihu Čo je umenie. Hoci bolo zrejmé, že medzičasom prežila všeličo, pretože jej stránky sa nielen šúverili, ale aj nelákavo voňali, zľutoval som sa nad ňou a vzal som si ju. Doma som sa potom do nej nielen začítal, ale pri čítaní som sa aj zamyslel, a nie iba nad tým, ako to od Tolstého medzi inými jeho neobľúbenými autormi schytal aj Charles Baudelaire. („Musím povedať, že sa v zbierke Kvety zla nájdu aj básne menej nepochopiteľné, niet však ani jednej, čo by bola jednoduchá a dala sa pochopiť bez istej námahy – úsilia zriedkakedy odmeneného, lebo city tlmočené básnikom bývajú i nepekné a veľmi nízke. A tie pocity sú náročky vyjadrené originálne a nezmyselne.“) Zamyslel som sa aj nad tým, kto tak asi prebásnil tých pár z nezmyselnosti obviňovaných básní, ktoré Tolstoj citoval po francúzsky, no pod čiarou boli v knihe uvedené aj v slovenčine. Veď vydanie knihy u nás v roku 1957 trvalo rok, prebásnenia museli vzniknúť už v roku 1956, a teda nemohli byť Kostrove – Kostra na svojom Baudelairovi začal pracovať až o rok neskôr. Pozrel som sa do tiráže a s prekvapením som zistil, že Baudelairove verše v Tolstého knihe prebásnil Ľubomír Feldek. Ach, áno! Poznal som sa vtedy s redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ Michalom Bartkom, to vďaka jeho dôvere som sa ako dvadsaťročný študent dostal k tejto neveľkej práci.
Čo nasledovalo po tomto objave, to už sa dá ľahko uhádnuť. Nečakaný objav sa stal príčinou môjho nového prebásňovateľského vzplanutia, ktorého výsledkom je v jazykovej spolupráci s Annou Lara preložený knižný výber z Baudelairovej poézie Tej, ktorá prešla popri mne (Perfekt, 2021).
2) Keď už pomohla zaktivizovať môj nový záujem o Baudelaira, venujem ešte pár slov aj Tolstého knihe Čo je umenie. Keď som sa do nej začítal, pochopil som, čo som už dávnejšie vedel, no znova som si to na staré kolená poriadne uvedomil – že totiž jej autor nebol iba velikán ruskej literatúry, ale bol aj velikáš. Nijako to nezmenšilo moju úctu k jeho veľkosti, no už je to raz tak, práve veľkí ľudia sa nevyhnú veľkým čudáctvam. Ani Lev Nikolajevič Tolstoj nebol výnimka: namýšľal si, že on samojediný môže – zásadným spôsobom a celému ľudstvu – zmeniť pohľad na umenie. Nielenže si tak svojimi úvahami vyslúžil kompliment od V. I. Lenina („kým neprišiel tento gróf, nebolo v literatúre ozajstného sedliaka“) ale nechtiac umožnil, aby aj generálplukovník Ždanov mohol hľadať uňho oporu pre svoj vynález zvaný socialistický realizmus, stačilo, aby v Tolstého tvrdení, že umenie má byť „vedené náboženstvom“ nahradil slovo „náboženstvo“ slovom „informbyro“. Výsledkom toho napríklad bolo, že Rusi až po Stalinovej smrti mohli čítať Baudelaira – a aj to iba vďaka (zrejme Kremľu adresovanej) mystifikácii, že Baudelairova poézia bola „rozhorčeným protestom“ proti francúzskym dekadentom (čiže Baudelairovým generačným kolegom a priateľom), ktorí vraj „zradili realizmus“. Mystifikáciu, vďaka ktorej si spolu so západným svetom aj ruská (a s ňou i naša) kultúrna verejnosť mohla v roku 1957 pripomenúť storočnicu Baudelairovho veľdiela, nájdeme aj v úvode ku Kostrovej Kytici z Kvetov zla. Nenapísal ho slovenský autor, z taktických dôvodov bola ako úvod použitá z ruštiny preložená stať Vilhelma Levika. Vilhelm Levik bol ruský básnik, ktorý prekladal nielen Baudelaira, ale aj Shakespeara, Byrona, Goetheho, Schillera, Heineho, La Fontaina, Mickiewicza, Ronsarda, Petrarku, Gautiera… nebol to teda nijaký hlupák a nezaslúži si, aby sme ho iba chytali za slovo, naopak, zaslúži si aj trochu vďaky. Vďaka nezmyslom, ku ktorých hlásaniu sa s dobrým úmyslom prepožičal, mohlo aj vydavateľstvo Slovenský spisovateľ už v roku 1957 zauvažovať o vydaní Kvetov zla a do roka ich aj vydať.
3) Nielenže v roku 1958 vyšla Kytica z Kvetov zla v prebásnení Jána Kostru, ale v roku 1993 na Kostru nadviazali aj Kvety zla vo výbere a prebásnení Jána Švantnera, a tak, hoci Baudelaire vždy patril medzi mojich obľúbených básnikov, nechápal som ho ako svoju úlohu – to iba spomínaná náhoda na Ventúrskej ulici spôsobila, že sa to napokon vyvŕbilo inak. Neznačí to však, že chcem nahradiť preklady, ktoré už na Slovensku máme. Chvalabohu, že ich máme viac. Svedčí to o ambicióznosti slovenského básnického prekladu, ktorý sa nestratí ani v susedstve českého (podľa mňa najlepšieho na svete).
Dnes žijeme už vo svete, v ktorom Baudelairovu poéziu už nikto nepovažuje za nezmyselnú či poburujúcu. Dobrý koniec si vyslúžil ten záhradník zla! Nielenže to býval, ale dodnes je a určite aj zajtra to bude predovšetkým krásne letiaci (hoci na zemi naveky sa trochu tackajúci) albatros.
ALBATROS
Aby jej skrátilo čas nudnej plavby čosi,
kým v morskej priepasti to nezačne zas vrieť,
na svojich sprievodcov – na krásne albatrosy –
posádka nastaví aj do povetria sieť.
V tej sieti ovisnú ich veľké biele krídla
ako pár vesiel. A z vladárov oblohy
sú zrazu na lodi len smiešne motovidlá,
ktorým ich perute sa pletú pod nohy.
Skončil sa hrdý let – a potupa ich čaká.
Na lodi krásavca už krídla nechránia.
Ktosi mu horiacu fajku pchá do zobáka,
iný zas vysmieva sa z jeho tackania.
A Básnik podobne. Aj on je knieža neba,
čo šípmi pohŕda a vtŕha do búrok.
Keď v dave po zemi sa peši pohnúť treba,
perute zabránia mu spraviť čo len krok.
