Teší nás hromadiť bohatstvá veľké a cez oheň kráčať,
teší sa na vozoch po skalách voziť po šírom svete,
teší aj šialeným srdcom zdolávať búrlivé more.
Prekliata po zlate túžba má odvahu skúsiť aj krajné nebezpečenstvá.
Ľsťou sa získava moc, no myseľ vedomá práva
bohatstvo odsudzuje a za čestným životom ide.
Tento sa pýta, či lenivý sládok vyvaril mnoho
vody a koľko rybníkov založil pre ryby smelý
rybár, keď do nich voviedol vodu z vysokých vrchov.
Ten však, čo trápi ho starosť o statok, o svoje ovce,
ktoré behajú sem-tam a starosťou moria mu myseľ,
vraví, že na samom úpätí hôr dal kozám a ovciam
vystavať stajne a pod svojím hradom že založil veľký
majer a k nemu že pridal tisícku osevných polí,
z ktorých vraj môže zbožím zaťažiť priestranných sedem
sýpok a pridať k nim tri razy po sedem velikých hromád.
Či ich nečestne získal, či čestne, čo nás to má trápiť?
Len keď je majetok veľký a cenzus a len keď sú pocty.
Cenzus priateľstvá dáva a tých, čo trápi ich prázdna
svetská sláva, a bezstarostný dáva tiež pokoj.
Bezcitný ľudský rod, či tebou nebeské božstvá
nevedia pohnúť? A nádhera neba a nesmierna radosť
z večného mieru a pokoja, z Krista, čo má sa zas vrátiť?
Čaká ťa ukrutná smrť, hoc sladký prežívaš život,
za dobré činy dostaneš život a za zločin peklo.
Iní sa radujú zo psov, krásnych a v mladom len veku,
ktorých dodáva anglická zem, a tých, čo ich živia
albánske zeme, či hocktorý kraj ich oddávna plodí.
Zatiaľ poctivosť, spokojná s malým len koňom, je z domu
vyhnaná ďaleko preč a vypretá z divadiel pyšných.
Náboženstvo je v hlbokom spánku a bez všetkej pocty.
Keď však už vínom naliate údy im premôže Bakchus,
ako aj vznešená Cerez, tu začnú sa napokon hádať
o náboženstvo a každý, snažiac sa vyložiť vlastné
učenie, chváli si remeslo svoje, to, čoho sa drží.
Takto rôznymi rečami trávia aj hodiny celé,
často aj celučký deň, ba za sebou dlhé tiež noci.
Tomu páči sa učenie dávne, jak Luther ho hlásal:
verí a zjavne plesá pre bystrosť, pre veľkú schopnosť
Melanchtonovu a sebe sľubuje vysoký Olymp.
Onomu páči sa pápež, je svätý a oddávna trvá,
zanechaný sťa otec a pastier božieho stáda,
páčia sa oddávna vážené zväzky cirkevných otcov.
Dôvtipný Kalvín tu taktiež česť a poctu si hľadá,
snažiac sa prekrútiť slová, čo povedal najvyšší otec.
My však, čo túžime tvojím, Kriste, žiť slovom a máme
odvahu svorne za tebou ísť, čo najvyššia vôľa
ukladá nám a urobiť káže, to musíme slúchnuť.
Tebe, kráľovi nášmu, čo na tróne najvyššom sedíš,
nerozkazuje príroda matka, bo všetko, čo stojí
vo svete, rastie a padá, tá sila prírody – matka
márna je bez tvojej vôle. Nie, nepôjdem za tebou, Kalvín.
Budeme radšej a skorej uznávať na celom svete
Krista a ústami velebiť spásny a blažený pokoj.
Arius správa sa spupne a spisy, čo hrôza z nich ide,
vyzbrojil dravým slohom a napustil nejedným jedom.
Fráter a taktiež aj mníška sa spokojne raduje z malej
skrýše a miluje slová svojho pátra, čo ctí si
s pietou, a falošný stud si skrýva pod drsným rúchom.
Niektorí zavrhujú aj blažené sídla a nebo,
tvrdia, že nieto ni pekla, ni bariny styxskej, a kým sú
na tomto svete, svoj čas len prázdnym životom trávia.
Kto však bude tak smelý, že skrotí odvahu ľudskú?
Svet sa rozdelil rôznymi bludmi a kto by ho mohol
napraviť nejak? Kým sa nezrúti posledná čiastka
sveta a svet zas odznova nezačne nový svoj obeh,
do toho času, kým sústava nebeskej klenby sa bude
pozerať na tento svet a hľadieť na diaľnych vnukov,
vždy bude nová pocta a na svete záhadnom budú
nezhody vznikať a ľud si bude hromadiť pocty.
(prel. M. Okál, v. 225 – 295)
Páči sa mi:
Páči sa mi Nahráva sa...
juraj koppay
