menu Menu

Július Vanovič: Nesmieme abdikovať

Povinnosťou literatúry by malo byť demaskovať a vysmiať sa takýmto nepravým božstvám – no literatúra dnes tiež predvádza zväčša brušné aj podbrušné tance okolo tohto zlatého teľaťa.

Povinnosťou literatúry by malo byť demaskovať a vysmiať sa takýmto nepravým božstvám – no literatúra dnes tiež predvádza zväčša brušné aj podbrušné tance okolo tohto zlatého teľaťa.

Zdá sa, že ľudia zabudli na to, čo by nikdy nemali zabudnúť, a nezabúdajú na to, čo mali dávno zabudnúť. To prvé chce znamenať, že sme príliš rýchlo zabudli na obete a zlá, ktoré napáchal s našou pomocou alebo nemým súhlasom minulý režim, že sme prirýchlo pustili z hláv to, za čo by sme sa mali do smrti hanbiť – ale nezabudli sme na svoje „najvernejšie“ vlastnosti a pudy; egoizmus, koristníctvo, bezohľadnosť a vládychtivosť, ľahostajnosť k slabším a menej úspešným. A najmä, nezabudli sme na m a m o n, na to slovenské zlaté teľa, ktorému sa ako novému božstvu odsluhuje modloslužba.

Povinnosťou literatúry by malo byť demaskovať a vysmiať sa takýmto nepravým božstvám – no literatúra dnes tiež predvádza zväčša brušné aj podbrušné tance okolo tohto zlatého teľaťa. Zisk, kšeft, trháky, lacné atrakcie, horory, sex, erotika. Na Slovensku spisovateľ prestal byť svedomím – to je najväčšia slabosť: preto ani nevládne ľudskými dušami. Vládu nad nimi prevzali speváci, tanečnice, missky, moderátori, pochybné televízne a verejno-politické hviezdy. Ale ak literatúra prestala byť svedomím, prestala byť aj literatúrou. A to je pre dnešok jej najkrutejšia slovenská pravda. Aj preto vychádza, existuje akoby jej nebolo. Moralizujem, viem, moralizujem, ale neviem si pomôcť.

*  *  *

Keď si predstavíte dnešný svet, poznaný aspoň z televízie – alebo hoci náš parlament, naše súdnictvo, naše politické strany, našu ekonomiku, naše noviny ba celý verejný život – vidíte, akoby tento utešený slovenský babylon priam vypadol z načrtnutého obrazu postmoderny. A zisťujete, že to nie je len naša slovenská záležitosť, ale že sme aj v tomto súčasťou sveta a jeho choroby. Jedným malým prštekom alebo nechtíkom toho obrovského nemocného tela.

Kedy a čím skončí tento relativistický, rozatomizovaný, anarchistický, fantazmagorický, vo svojich dôsledkoch až nihilistický – čierny oblak či mračno doširoka rozprestreté nad našou nepriehľadnou dobou? A rozplynie sa vôbec? Príde niečo, čo  ho vystrieda, usvedčí, porazí, odsunie na smetisko dejín? Stane sa to zásluhou človekovho úsilia, jeho rozlišujúceho rozumu a mravného odporu? Lebo tie nás nesmú natrvalo opustiť. Celá minulosť, celá tradícia našej rodnej európskej kultúry nás učí a zaväzuje, že na tie nesmieme abdikovať. Na jasný kritický rozum zdedený od Grékov, na rímske právo („civis romanum sum“), čiže práva jednotlivca, a na humanitu: súcit, lásku, milosrdenstvo, obeť: na základné východiská kresťanské. Ak jedno z nich ako pilier vypustíme, celá veľkolepá stavba euroamerickej kultúry a civilizácie sa ako domček z karát rozsype. Alebo príde zmena a náprava zásahom Zhora, mimo vôle a zásluh človeka? A či prídu na túto planétu porobiť poriadok mimozemšťania? kto vie, kto si vôbec trúfne ponúknuť na všetko odpoveď…? Vidíte, i ja mám iba otázky…

(Tri rozhovory so Zuzanou Bukovskou. In:  J. Vanovič: Heretikon, 2001, s. 164-165)

Július Vanovič


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up