menu Menu

Ján Gbúr:Topeľci – „najfantastickejšia“ Hviezdoslavova balada

Balada Topoľci...vznikla podobne ako ostatné Hviezdoslavove baladické príbehy v 90. rokoch 19. storočia. Teda v čase, keď sa jej autor vyrovnával s depresívnym životným pocitom. Ten vyplynul jednak z jeho komplikovanej adaptácie na nové pracovné a životné prostredie (prechod z Námestova do Dolného Kubína), jednak z umeleckého vyrovnávania sa s romantickým obrazovým systémom, ktorý bol stále prítomný v jeho tvorbe, a zároveň s novými realistickými zobrazovacími postupmi.

Balada Topoľci...vznikla podobne ako ostatné Hviezdoslavove baladické príbehy v 90. rokoch 19. storočia. Teda v čase, keď sa jej autor vyrovnával s depresívnym životným pocitom. Ten vyplynul jednak z jeho komplikovanej adaptácie na nové pracovné a životné prostredie (prechod z Námestova do Dolného Kubína), jednak z umeleckého vyrovnávania sa s romantickým obrazovým systémom, ktorý bol stále prítomný v jeho tvorbe, a zároveň s novými realistickými zobrazovacími postupmi.

Napriek tomu, že v tomto roku uplynie od smrti Pavla Országha Hviezdoslava sto rokov, výskum jeho literárneho diela nie je zďaleka ukončený. Treba však kriticky poznamenať, že súčasná intenzita odborného záujmu o poznanie básnikovho života a jeho diela nie je zďaleka taká ako napríklad v 50. až 70. rokoch minulého storočia, keď vznikli základy[1] moderného literárnovedného výkladu jeho poetiky, estetiky a noetiky. V ostatných dvadsiatich rokoch má jeho výskum viac-menej príležitostný charakter. [2]Tento stav je výzvou pre mladšiu generáciu literárnych vedcov, aby sa v nových mediálno-komunikačných podmienkach vyrovnala s Hviezdoslavovou literárnou tvorbou, v ktorej je ešte veľa neobjavených umelecky výrazných básnických výpovedí.

Na jednu z takýchto výpovedí zameriame našu interpretačnú pozornosť. Ide o baladu [3] Topoľci [4], ktorá vznikla podobne ako ostatné Hviezdoslavove baladické príbehy (Zuzanka Hraškovie, Anča, Ošetrovateľky, Margita, Studnica, Smelá Katka, Na Luciu, Jedlica, Krivoprísažník, Mladá vdova, Matúš Stolár) v 90. rokoch 19. storočia. Teda v čase, keď sa jej autor vyrovnával s depresívnym životným pocitom. Ten vyplynul jednak z jeho komplikovanej adaptácie na nové pracovné a životné prostredie (prechod z Námestova do Dolného Kubína), jednak z umeleckého vyrovnávania sa s romantickým obrazovým systémom, ktorý bol stále prítomný v jeho tvorbe, a zároveň s novými realistickými zobrazovacími postupmi.

Osobitosť tohto baladického textu si všimol Viliam Turčány, keď analyzoval kratšiu Hviezdoslavovu epiku z dedinského prostredia, do ktorej zaradil aj básnikovu baladickú tvorbu. Hoci sa mu podrobne nevenoval, ako básnik a literárny vedec na ňom ocenil autorov zmysel pre netradičné narábanie s fantazijno-iracionálnymi motívmi, za čo si od neho vyslúžil superlatív „najfantastickejšia“ Hviezdoslavova balada. Pozrime sa podrobnejšie na to, v čom spočíva jej osobitosť. Hviezdoslav prehodnotil tradičnú baladickú romantickú koncepciu v tom zmysle, že v nej nevytvoril priestor pre aktívnu, vnútorne silnú, po slobode túžiacu, ale okolím nepochopenú osobnosť, ktorej život sa podľa baladických žánrových zákonitostí končí tragicky. Konfliktný zápas medzi prirodzenosťou života a absurdno-iracionálnym a záhadným územím predstavivosti, ktoré v tradičných baladických sujetoch bolo živené ľudovými povesťami a legendami, sa v tejto balade ruší. Postavy zo záhrobného sveta sa stretnú s postavami z reálneho sveta, aby si v bujarej zábave potvrdili blízkosť obidvoch svetov, prirodzený kolorit života a smrti. Za túto prirodzenosť už nemusí nikto obetovať svoj život. Príbeh s tragickým koncom môže vystriedať príbeh s parodickým koncom, najmä ak sa jeho hrdinom stane fyzicky slabý, ale symbolicky výrazný tvor zo živočíšnej ríše – kohút.

Balada sa kompozične člení na krátky úvod (6 veršov) a záver (4 verše), pričom tvoria rámec pre 6 veršovo rozsiahlych epických častí (celkom 979 veršov), ktoré rozvíjajú jedinečne koncipovaný baladický sujet. Autorský vševediaci rozprávač, ktorý dominantne vystupuje v texte celej balady, opisuje a komentuje epické udalosti, konanie postáv, uvádza reč postáv, zobrazuje čas a prostredie sujetu. Pre jeho výpoveď je charakteristická lineárna narácia, základnú naračnú líniu narúša buď digresiami (spomaľovanie epického tempa), alebo parentézami (spomaľovanie epickej narácie). Tento naračný modus sa realizuje trochejským, resp. daktylsko-trochejským, väčšinou 8-slabičným (v tretej časti balady, v ktorej dominuje ples kostlivcov, autor použil dlhší 12-slabičný) veršom, ktorý vďaka veršovým presahom podporuje epický charakter príbehu.

Rozprávač na princípe epickej objektívnosti načrtne v úvode tematický pôdorys baladického príbehu: Na Michala, o Michale, / plné keď stodoly, / zápravy, pôjdiky / úžitku z lúk, z polí: / hostiny, muziky… / že sa náš svet temer šalie. Ide o sviatok zjavenia archanjela Michala, ktorý pripadá na 29. septembra. V liturgických textoch sa svätý Michal uctieva ako anjel umierajúcich, ako ochranca proti zlobe a úkladom, ako vodca blažených, ktorý sprevádza duše ľudí zo sveta pred Boží súd, stojí pri nich a žiada Najvyššieho o súcit s nimi. V tradičnej kultúre sa uvedený deň vníma ako jeden z hlavných dní v roku, podľa ktorých sa orientovali najmä rodinné i spoločenské udalosti. Je dňom príchodu jesene. Podľa ľudových pranostík išlo o deň, ktorý patril predovšetkým oslave dobrého poľnohospodárskeho výsledku na slovenskom vidieku a poďakovaniu Bohu – prostredníctvom archanjela Michala – za ochranu úrody. Z tohto dôvodu sa v tomto čase konali hostiny, muziky…

Prvá časť príbehu je priestorovo ukotvená v jednej miestnosti, v dedinskej krčme, v ktorej sa v podvečernom čase koná michalská zábava. Rozprávač vstupuje svojou lineárnou naráciou ozvláštnenou najmä digresiami a parentézami in medias res do centra plesového diania. Dominantným znakom jeho narácie je etnologicky podmienená analytická lyricko-epická sonda do priebehu michalskej dedinskej zábavy. Rozprávač postavil svoj argument o veľkom záujme dedinčanov o zábavu v miestnej krčme na známom frazeologizme (nemal bys’ kam hodiť ihly), pričom etnologicky detailne opísal interiér krčmových priestorov vrátane „zasadacieho“ poriadku miestnej komunity (baby sedia / na laviciach popri stene, / v lonách deti učupené, / vnúčatá čajs’; v dverách bočnej / starci […] na pec / nejeden si vyšiel chlapec, / diváci tiež, chtiví šantu), pričom na spresňovanie opisov využil aj dialogizovanú formu rozprávania, ľudové príslovia, prirovnania a vtipné „prekárania“ krčmára s chlapcami, starcami a tanečníkmi, ale aj neviest a dievčat s mládencami a mládencov navzájom. Gradáciu zábavy postupne vystaval na oravskom piesňovom repertoári (šúchavé i rezké tance), na slovných súbojoch mládencov, na hádavých dialógoch matiek na tému, ktorá z dievok je najkrajšia i najbohatšia a ktorá má najkrajšie šaty. Záver plesovej scény patrí opisu zábavy (Dupot, víchor; sviece plajú), v ktorej nechýbajú záverečné položartovné poznámky mládencov na tanečné umenie starých mužov a žien (nech si chrbty, hnáty vystrú […] hľadia v týždni trafiť stredu) či pohľad rozprávača na mesiac na nočnej oblohe.

Druhá časť balady je „vyčlenená“ pre zábavu utopencov, ktorá má prvky bizarnosti, ba až morbídnosti. Takýmto spôsobom sa Hviezdoslav rozhodol pozrieť – v deň osláv zjavenia archanjela Michala – na odvrátenú stranu života: na smrť. A to nie v nejakej existencionálne vypätej ľudskej situácii ukončenej smrťou človeka, ale, paradoxne, prostredníctvom michalského tanečného „predstavenia“ mŕtvych utopených ľudí (topeľcov). Tí totiž podľa miestnej povery vychádzajú na Michala v polnočnom čase zo svojho záhrobného jazerného sveta, aby do prvého zakikiríkania kohúta prežili niečo pekné zo svojho živého bytia. Niečo pekné značí zúčastniť sa na bujarej zábave podobnej tej, ktorú azda ako živí ľudia prežili počas michalskej noci v miestnom dedinskom prostredí. Hviezdoslav sa rozhodol zobraziť priebeh zábavy utopencov realistickým (čiastočne až naturalistickým) zobrazovacím postupom. Jeho vymyslená, možno vysnívaná, neskutočná vízia záhrobia, ktorá je výnimočná v básnikovej tvorbe, sa odohráva v reálnom priestore dediny – na priepuste, teda na malej vodnej stavbe, ktorú dedinčania vnímajú ako sídlo duše zosnulých utopených ľudí. Túto víziu realizuje autorský rozprávač v tretej osobe. Stratégia odstupu od bizarného deja je signálom autorovej snahy vkomponovať romantické, resp. fantastické ľudové vízie sveta do reálneho prostredia tak, aby sa stali jeho súčasťou ako niečo, čo prehlbuje civilizačný kultúrny rozmer čitateľa pochádzajúceho z rurálneho prostredia, a súčasne inšpiruje realistického slovesného umelca k ďalším tvorivým možnostiam, ako netradične a svojrázne uchopiť fantazijnú skutočnosť. Napriek tomu, že jeho iracionálna vízia je plná expresívnych výrazov a bizarných obrazov, treba zdôrazniť, že v nej neprekročil prah estetiky expresionizmu, pretože v príbehu nejde o existencionálnu drámu či expresionistické pocity úzkosti, hnevu alebo znechutenia autorského subjektu z drsnej reality sveta. Bizarné obrazy a expresívny štýl výpovede rozprávača majú skôr vyvolať u čitateľa emócie a podnietiť jeho záujem o realistické prehodnocovanie romantických zobrazovacích postupov.

Zábava mŕtvych utopencov sa začína v pravom baladickom čase – o polnoci pri splne mesiaca. Z vody na breh výpustu vychádza s čľapkotom celé panoptikum zhynulých tam od topeľcov / dávnych, nových. Svoje drahé prehnité halienky a plášte utopenci vešajú na rakyty a jelše, aby obschli, lebo v nich chcú ísť na svoj michalský ples. Opis príprav kostlivcov na ples vyznieva ako paródia na reálne plesové zábavy. Topeľcove ženy s uškieravými čeľusťami a dutými očami si na seba vešajú drahé čačky (náušnice z chvostáľov, okolo ramien tlsté pijavice, živôtik zo žaburín), podobne aj muži topeľci si navliekajú na svoje kostlivé nohy topánky z korytnačieho panciera, na boky si upevňujú vestu z vŕbového prútia a opasky si pletú z lesklých užoviek. Parodické napodobnenie živých ľudí sa týka aj ich bujarej tanečnej zábavy vrátane hudobníkov, medzi ktorými vyniká starý topelec hrajúci na zvláštnom hudobnom nástroji – na korýtku pani-vydry / či z jej kôry / slákom zo škrupiny: / tidli-pidli! udri-vydri! / šiky-myky! / pre potvory, / nešťastlivé pre kaliky – / Tiny-tany! tany-tiny! Ich tanečné výkony rozprávač „vyhodnotil“ ako živelné, spontánne a pudové, teda také, ako ich „videl“ v zábave živých dedinčanov: ako vydŕľajú v pároch po nábreží. / Dubasia tiež, až sa mužským štica ježí, […] bačkor krochká […] na ženských zas lapikajú lochy, / šperk sa hemží, trebárs vedú si sťa sochy… / Tak si drpčia, krútia sa a vyskakujú […] vtom trk i / hrk! ich kĺbov zrazených čajs’, otĺkaných, / že sa všetko pootriasa v nich a na nich; / skáču preds’… Do ich vzájomnej komunikácie a veselia nevstupuje rozprávač sám, ale prostredníctvom personifikovaného mesiaca, ktorý vedie so záhrobnou komunitou „prívetivý“, priateľský dialóg: Na tie čudné veci / mesiačik sa díva, hľadí vypleštene […] i hneď utiahne mu kútik / v smiech, hneď divom žmurkne nad tým tancom-šantom / kostlivcov kol […] od výmyslu sveta vystrájajú kúsky […] spodobňujú trlo: – / to i mesiacu moc! – Zazrel prenevrlo, […] Smejú sa mu, / s tľaskom hrabľami […] Tak po prestávke malej […] šarapatia ďalej – –.

 


[1] PRAŽÁK, Albert. S Hviezdoslavom. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955;  ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky. Bratislava: Vydavateľstvo krásnej literatúry, 1962; ŠMATLÁK, Stanislav (ed.). Korešpondencia P. O. Hviezdoslava so Svetozárom Hurbanom Vajanským a Jozefom Škultétym. Bratislava: VEDA, 1962; ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav. Básnik národný a svetový. Bratislava: Obzor, 1969; TURČÁNY, Viliam. Rým v slovenskej poézii. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1975; P. O. Hviezdoslav. Text a kontext. Zborník. Acta Musei Litterarii Pauli Országh–Hviezdoslav. Dolný Kubín; Nitra: Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, 1975; Biografistika v systéme literárneho vzdelania. Zborník z II. konferencie o živote a diele P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne 1976. Dolný Kubín; Nitra: Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne; Kabinet literárnej komunikácie a experimentálnej metodiky Pedagogickej fakulty v Nitre, 1976.

[2] GBÚR, Ján. Hviezdoslav a česká poézia. Prešov: Náuka, 1998; ZAJAC, Peter. Básnik konca. In: Slovenská literatúra 52, 2005, č. 1, s. 3 – 13; GBÚR, Ján (ed.). Hviezdoslav, P. O.: Básnické dielo. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV; Kalligram, 2006; ZAMBOR, Ján (ed.). Hviezdoslav v interpretáciách. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2009; GBÚR, Ján. Hviezdoslav. Dramatická tvorba. Košice: Equilibria, 2009; GBÚR, Ján. Hviezdoslav a Vrchlický alebo O jednom medziliterárnom parnasistickom podnete. In: Český a slovenský literární parnasismus : synopticko-pulzační model kulturního jevu. Brno: HOST, 2015, s. 272 – 292; ZELENKOVÁ, Anna – GBÚR, Ján. Unknown Hungarian First Fruits of the Slovak Poet Pavol Országh Hviezdoslav (A Contribution to the Slovak-Hungarian Bi-literary Stance). In: Neohelicon, roč. 44, 2017, s. 469 – 485.

[3] Žáner balady bol v tom čase stále živým a čitateľsky žiadaným: venovali sa mu viacerí slovenskí romantickí, ale aj realistickí tvorcovia literatúry.

[4] HVIEZDOSLAV, Pavol Országh. Topeľci. Dostupné na internete: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1171/Orszagh-Hviezdoslav_Kratsia-epika-zo-zivota-dedinskeho-ludu/10 [cit. 21. 2. 2021].

[5] Porovnaj TURČÁNY, Viliam. Hviezdoslavova kratšia epika. In: Literatúra a jazyk. Litteraria VI. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1963, s. 204.

[6] O tejto problematike v Hviezdoslavovej tzv. veľkej epike podrobnejšie pozri MATIAŠKA, Milan. Povaha digresie vo Hviezdoslavovej epike. In: Slovenská literatúra, 48, 2001, č. 3, s. 185 – 190.

Ján gbúr Pavol Országh Hviezdoslav


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up