Posted dňa 29. decembra 2021 7 min čítania
Niekedy sa naozaj zdá, že pojmy „biele miesta“ a „nespravodlivo zabudnuté mená“ už v súčasnej literárne vede pôsobia trochu oneskorene. Napriek tomu ich však treba pripomínať, a to najmä preto, že mnohé, čo bolo vo vedomí ľudí pozbavené nadväznosti vytvorilo ohromné medzery, ktoré sa niekedy už iba ťažko zapĺňajú. Preto niet sa čo čudovať, že ešte aj dnes je komplikované vytvárať o obnovovať skutočný obraz literárneho procesu tam, kde o jednotlivých spisovateľoch sa nielenže nehovorilo, ale ich tvorba sa striktne zamlčovala. Týka sa to nielen Ukrajiny, ale aj iných krajín niekdajšieho sovietskeho bloku.
S takýmito „medzerami“ sa stretneme nepochybne pri mene ukrajinského spisovateľa Bohdana Lepkého (1872-1941).
Dlhý čas sa meno Bohdana Lepkého nespomínalo, a keď už, tak sa mu dostalo takéhoto „hodnotenia“: „ Lepkyj Bohdan – ukr. spisovateľ bužoázno-nacionalistického smerovania… V románe Mazepa v nacionalistickom duchu vysvetľoval dejiny Ukrajiny. Z týchto pozícií sú napísané jeho historické literárne diela“ (Ukrajinskaja sovjetskaja encyklopedija (tom 6). – Kyjev, 1081).
Bohdan Lepkyj bol ukrajinským básnikom, prozaikom, literárnym vedcom, prekladateľom, historikom, vydavateľom, publicistom, ba dokonca aj maliarom. Po skončení gymnaziálneho štúdia v roku 1891 začal študovať na Viedenskej akadémii umenia. V krátkom čase prestúpil na filozofickú fakultu, kde študoval jazykovedu a dejiny literatúry. Od druhého ročníka bol študentom na filologickom oddelení Ľvovskej univerzity. Po skončení univerzity sa stal učiteľom. Keď v roku 1899 otvorili na Jagellonskej univerzite v Krakove lektorát ukrajinského jazyka a literatúry, bol pozvaný prednášať tieto disciplíny. Tu začal spolupracovať s literárnym spolkom Mladé Poľsko. Priatelil sa s poľskými spisovateľmi: S. Wyspianskym, W.Orkanom, K. Totmayerom a ďalšími. Počas prvej svetovej vojny a v medzivojnovom období sa odišiel do Rakúsk a Nemecka (Berlín). Do Krakova sa vrátil v roku 1925 a vymenovali ho za vedúceho katedry ukrajinskej literatúry. Treba povedať, že v Krakove Bohdan Lepkyj vytvoril svojrázne ukrajinské centrum v poľskom literárnom prostredí. Od roku 1926 sa stal mimoriadnym členom Ukrajinského vedeckého ústavu v Berlíne. Patril do vedenia Ukrajinského vedeckého ústavu vo Varšave, bol členom Historicko-filologickej spoločnosti v Prahe. V roku 1932 sa stáva profesorom Jagellonskej univerzity. V tom istom roku mu Ukrajinská slobodná univerzita v Prahe udelila čestný doktorát. Druhá svetová vojna ho zastihla v dedine Čerče ( v súčasnosti Ivano-Frankivská oblasť Ukrajiny). V septembri 1939 sa s rodinou a bratom Levkom vrátil do Krakova, kde 21.júla 1941 zomrel. Pochovaný je na Rakoveckom cintoríne.
Intenzívna tvorivá činnosť Bohdana Lepkého sa rozvinula v polovici 90-tych rokov 19. storočia. Môžeme bez zveličenia povedať, že do ukrajinskej literatúry vstúpil spisovateľ, ktorý zohral významnú úlohu v jej ďalšom vývine. B. Lepkyj udržiaval tvorivé kontakty s literárnou skupinou Mladá múza (Moloda muza), s jej predstaviteľmi – O. Luckým. P. Karamanským, M. Jackivom, V. Pačovským. Mladá múza bola literárnym zoskupením ukrajinských spisovateľov – modernistov, najmä symbolistov. Predstavitelia tohto zoskupenia popierali nadmiernu zaangažovanosť umenia, usilovali sa realizovať jeho imanentnosť, zasadzovali sa za kritéria krásy, pravdy, ktoré sú typické pre ukrajinskú mentalitu. Pre ich estetickú koncepciu bola príznačná umelecká zrelosť, ktorej základom bola „filozofia srdca“.
Keď sa bližšie pozrieme na tvorbu B. Lepkého, dôjdeme k záveru, že v konečnom dôsledku sa jeho tvorba líšila od „molodomuzivciv“. Presvedčiť sa o tom môžeme pri čítaní jeho básnických zbierok: Stužky (Stričky, 1901), Padá lístie (Listky paduť, 1902), V horách (V horach, 1904), Z hĺbky duše (Z hlybyny duši, 1905), Poézia, jediná útecha (Pozija, rozrado odynoka, 1908), ale dokonca aj v zbierkach poviedok: Z dediny (Z sela, 1898), Zo života (Z žyttja, 1899), Poviedky (Opovidannja, 1901), Trest a iné poviedky (Kara ta inši opovidannja, 1905). Jeho poetické úsilie výstižné charakterizoval ukrajinský literárny vedec Mykola Iľnyckyj: „Túžbu v poézii Bohdana Lepkého môžeme rozumieť ako filozofickú kategóriu, ako koncepčnú dominantu jeho lyriky, ale zároveň treba poznamenať, že čoraz väčšmi nadobúda črty bezprostredného ľudského zážitku.“
Bohdan Lepkyj ako prozaik tiež prešiel istým vývojom: od realistických poviedok k sociálno-psychologickej novele; od malých žánrov k veľkým prozaickým plátnam. K najväčším prozaickým úspechom patrí trilógia Mazepa. Išlo mu predovšetkým o rehabilitáciu heťmana Ivana Mazepu. Pre mnohých obdivovateľov talentu B. Lepkého bol návrat k téme I. Mazepu hotovou senzáciou. Tento jemný lyrik sa zrazu púšťa do témy s výrazným politickým podtextom. Usiluje sa zobraziť Ivana Mazepu ako štátnika, politika, diplomata, ktorý politike podriadil celý svoj súkromný život. Bohdan Lepkyj sa na rozdiel od názorov ruských historikov snažil pochopiť zložité správanie sa Mazepu. V súvislosti s historickou prózou B. Lepkého literárny vedec M. K. Savyckyj poznamenáva: „Prečo práve táto téma zaujala spisovateľa? Lebo to bolo „biele miesto“ v ukrajinskej literatúre. Európski historici a literáti rozprávali rôznymi jazykmi o heťmanovi Ukrajiny, nikto sa však neozval jazykom samotného heťmana, akoby ani nebolo národa“ (M. K. Savyckyj: Bohdan Lepkyj. – Kyjiv: Dnipro, 1993).
Český čitateľ sa mohol s poéziou Bohdana Lepkého stretnúť na stránkach časopisu Slovanský přehled (č. 4, 1902) v preklade R. Jesenskej. V roku 1932 vyšli v Rebcovom nakladateľstve Kozoroh v Prahe dva zväzky historickej prózy Bohdana Lepkého pod názvom Srdce a žezlo v preklade Jiřího Hájevského. V úvode prekladateľ píše: „Události, v tomto cyklu vylíčené, rozvinují se na začatku XVIII. století. Celý děj, toť boj dvou osobností, dvou sil, dvou kultur, dvou politických systémů, dvou proudů, zásadně si odporujících. Je to ukrajinský hetman Mazepa a moskovský car Petr Veliký, Ukrajina a Moskva, prvky demokratismu a despotie, kulturní evoluce a šturcovská dresura. Zvítězil Petr, Moskva, násilí, štuzer. Mazepa přemožen. Rus-Ukrajina ze stavu samosprávné říše přechází do stavu bezprávné, moskovské provincie. Oloupivši Rus-Ukrajinu o samostatnost, uloupila jí Moskva i její historické jméno: vládce moskovského trůnu, car Petr Veliký, korunoval sej ako imperátor „ruský“. – Jméno uloupené Rusi-Ukrajině, přivlastňuje si Moskva, rozšiřujíc je na všechny ji podrobené národy; carstvo moskevské se stává „Ruskem“, Moskalé – Velkorusy, Ukrajinci – Malorusy.“
O propagáciu tvorby Bohdana Lepkého na Slovensku sa najviac zaslúžil František Votruba (1880-1953). Poéziu a poviedky B. Lepkého publikoval v Ľudových novinách, v časopise Hlas a Slovenskom domovom kalendári.
Ukrajinská kultúrna verejnosť si pripomína 80. výročie smrti Bohdana Lepkého a zároveň sa v plnom rozsahu zoznamuje s jeho tvorbou. Je to veľmi dôležité, lebo B. Lepkyj ako básnik a prozaik vo svojich dielach vytvoril celú galériu obrazov významných ukrajinských dejateľov.
