menu Menu

Tasos Livaditis: Výber z poézie

Bol jedným z najhorlivejších a najplodnejších gréckych básnikov. Dokázal jedinečným spôsobom vyjadriť tragédiu človeka svojho storočia. Je zaujímavé sledovať, ako sa zamýšľa nad svojimi bohatými skúsenosťami, ako ich filtruje a premieňa individuálne na všeobecné a všeľudské.

Bol jedným z najhorlivejších a najplodnejších gréckych básnikov. Dokázal jedinečným spôsobom vyjadriť tragédiu človeka svojho storočia. Je zaujímavé sledovať, ako sa zamýšľa nad svojimi bohatými skúsenosťami, ako ich filtruje a premieňa individuálne na všeobecné a všeľudské.

Súmrak

Ak som stratil svoj život je to preto že som mal vždy iný

vek od toho skutočného a teraz som to poplietol – neviem

či sa nachádzam na konci alebo na začiatku, či mám odísť

alebo sa znovu vrátiť a ktorou cestou sa mám vydať

a kam mám isť? – okrem toho zotmelo sa

a psi štekajú zastavujúc okoloidúcich na hraniciach

nevysloviteľného.

 

Dobré správy

Bol som veľmi unavený, zmrzačený v jednej záhadnej nehode, ktorá sa stala alebo ktorá sa mala stať (chronológie často zavádzajú), bežal som, teda, aby som zachránil ľudstvo a stúpal som po ľuďoch vedľa mňa, napísal som svoje meno na steny snáď si na mňa spomenú a neskôr som sa vracal a zotieral som ho aby som sa nemohol nikde oprieť alebo som hádzal drobné chudobným, ľútosť robí dobre, trénuje ruku – a ozaj keď si spomínam na ono obdobie svojho života dávam prednosť spánku, ale ako? Pretože prichádza diabol a žiada oneskorené nájomné, idem do nemocnice ale viem veľa a posielajú ma preč, tak vchádzam aj ja do jedného starého domu a za akúsi protihodnotu si líham na posteľ a čakám na správy z Babylonu…

 

Sen

Každú noc ten istý čudný sen. Akoby vychádzali zvnútra

stien, nestačíš sa brániť, prvého naháňajú po uliciach,

ich sekery ho nemôžu zasiahnuť a hnusne sa ozývajú

na asfalte, potom ho preťali šabľou, nikto nevie ako sa

ocitol v ich rukách nato sa zjavil cválajúc na koni,

“to bude jeho duša”, pomyslel som si, druhého škrtia

vnútri jedného obchodu, aby ma vystrašili, zaiste,

pootvárajú dvere a ukazujú mi jeho ruku, predo mnou

bolo na rade dievča, “drž sa blízko ľudí, hovorím mu

– snáď dostanú strach”, ešte dieťa avšak nemajú

nad ním zľutovanie, “nikto tu nie je, volám, zabíjajú nás”

a odrazu sa ocitnú vedľa mňa, začínam zhrozený kričať

“pomoc” a zobúdzam sa obliaty potom.

Ak sa však jednu noc nebudem môcť zobudiť v tú

správnu chvíľu?

 

Kľúč od tajomstva

Keďže však bolo treba aby som aj ja prispel podľa možnosti,

postúpil som s nezištnosťou ako krívajúci čo fajčí drahý

tabak a čo možno že nie je krívajúci, ale si pamätá dieťa

ktoré kráčalo po koľajniciach “Anna, hovorím jej,

nemôžeme odmietnuť – sme chudobní”, a neskôr lekár

pýta sa ma na čo mi bol ten neužitočný kľúč – koľké otázky

na svete majú odpoveď

a úprimnosť začína vždy tam, kde končia všetky ostatné

spôsoby záchrániť sa.

 

Tichá hudba

Nakoniec neprešla jedna noc čo by som nenapísal na zarosené

sklo dve slová o nás, písmená sa zmazúvajú rýchlo,

kto by si nás pamätal, mnohí druhovia zomreli, iní sa stratili

ešte definitívnejšie, koľkí sme prežili kráčame stranou,

s hodinami zastavenými v inom čase (preto starneme tak

bolestne) – a len raz keď pootáčame rozpačite svoj klobúk je počuť

tichú hudbu, zo starých opotrebovaných úspechov – sme

mimochodom príliš hrdí na to aby nás bolo počuť hlasnejšie.

Pokoj.

Ľudia nás znevážili, avšak nás zachová pekných

anonymita Histórie.

 

Očakávanie

Bol jeden mladík poblednutý, sedel na chodníku, zima,

bolo mu chladno. “Na čo čakáš? hovorím mu.

Na budúce storočie”, hovorí mi.

A padal sneh pokojne pokojne, ako nad hrobom.

 

Nenásytnosť

A keďže sme nemohli nikdy odmietnuť, nech urobíme ešte

jeden ústupok – či Jakub neprešiel celú púšť

aby došiel k okraju stola, aj preto sa nepozeral

deťom nikdy do očí, až kým, napokon, nenašiel miesto suché

von pred dverami, kde sedel a štekal na okoloidúcich,

tak veľmi miloval posmrtnú slávu.

 

Synovská láska

Moja matka, čiperná práčka kedysi, trpela

na artritídu a bolo ťažké aby zišla dolu.

Musel som teda ja každú noc vystupovať do neba.

 

                                                              

Prezieravosť

Zabudnutí a neznámi sme žili, články z chrámov zruinovaných

čierne stoy,

stará zvráskavená zem len večný spánok sľubovala –

ach múdra prezieravosť detí, ktoré zavčasu nadväzujú priateľstvá

so zemou.

 

Scény stanice

Od onej chvíle, (keď sa raz ocitnete všetci) som pochopil

že neexistuje iné riešenie, vracal som sa, teda, po nociach a lomcoval

schránkami na uliciach – dĺžia mi odpoveď – okrem toho nie je čestné

keď nemáš čo jesť, aby si kupoval revolvery na vyznania hriechov

alebo ako zaplačeš nad tým ktorý musí čakať do budúceho septembra

– tak napriek všetkým mojim prevenciám to dosiahli, ako som bočil

za roh zdrapili ma a dali iného na moje miesto, “pomoc”, kričal som,

môj hlas bolo počuť zďaleka, “aspoň že ma spoznajú moji mŕtvi”,

pomyslel som si a bežal som na stanicu

a stmievalo sa pomaly a mesto sa strácalo v neuveriteľnej hĺbke –

a ja som šalel za Bohom.

 

Predsieň

Ale ako som sa dostal až sem bol by som blázon aby som to vyrozprával – alebo najskôr pretože pletiem veci a mal som len vo zvyku pľuť vo výťahu, tak keď sa ma opýtali v predsieni “na koho čakáte?”, “na koho čakám, úbožiaci, hovorím im, ak nie na Ježiša Krista”, spomínam si tiež, že sa mi driemalo,  ako vždy pri veľkých udalostiach, “aspoň nech nájdem niečo na prikrytie”, pomyslel som si,

Avšak tŕne trhali plachtu.

 

Apórie

Obyčajne hovoríme o veciach bezvýznamných zatiaľ čo hovory

sú starí rojkovia v inom spánku a nájomcovia sa čudujú

skorej jari – no môže sa niekto nečudovať? Toľké

udalosti, toľké dobrodružstvá, toľko nepredvídaného

a ak by nebolo večerných štekotov večnosť by prechádzala

nepovšimnutá.

 

(Preklad: Mária Kozelnická)

poézia Tasos Livaditis


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up