Posted dňa 25. októbra 2020 6 min čítania
Súmrak
Ak som stratil svoj život je to preto že som mal vždy iný
vek od toho skutočného a teraz som to poplietol – neviem
či sa nachádzam na konci alebo na začiatku, či mám odísť
alebo sa znovu vrátiť a ktorou cestou sa mám vydať
a kam mám isť? – okrem toho zotmelo sa
a psi štekajú zastavujúc okoloidúcich na hraniciach
nevysloviteľného.
Dobré správy
Bol som veľmi unavený, zmrzačený v jednej záhadnej nehode, ktorá sa stala alebo ktorá sa mala stať (chronológie často zavádzajú), bežal som, teda, aby som zachránil ľudstvo a stúpal som po ľuďoch vedľa mňa, napísal som svoje meno na steny snáď si na mňa spomenú a neskôr som sa vracal a zotieral som ho aby som sa nemohol nikde oprieť alebo som hádzal drobné chudobným, ľútosť robí dobre, trénuje ruku – a ozaj keď si spomínam na ono obdobie svojho života dávam prednosť spánku, ale ako? Pretože prichádza diabol a žiada oneskorené nájomné, idem do nemocnice ale viem veľa a posielajú ma preč, tak vchádzam aj ja do jedného starého domu a za akúsi protihodnotu si líham na posteľ a čakám na správy z Babylonu…
Sen
Každú noc ten istý čudný sen. Akoby vychádzali zvnútra
stien, nestačíš sa brániť, prvého naháňajú po uliciach,
ich sekery ho nemôžu zasiahnuť a hnusne sa ozývajú
na asfalte, potom ho preťali šabľou, nikto nevie ako sa
ocitol v ich rukách nato sa zjavil cválajúc na koni,
“to bude jeho duša”, pomyslel som si, druhého škrtia
vnútri jedného obchodu, aby ma vystrašili, zaiste,
pootvárajú dvere a ukazujú mi jeho ruku, predo mnou
bolo na rade dievča, “drž sa blízko ľudí, hovorím mu
– snáď dostanú strach”, ešte dieťa avšak nemajú
nad ním zľutovanie, “nikto tu nie je, volám, zabíjajú nás”
a odrazu sa ocitnú vedľa mňa, začínam zhrozený kričať
“pomoc” a zobúdzam sa obliaty potom.
Ak sa však jednu noc nebudem môcť zobudiť v tú
správnu chvíľu?
Kľúč od tajomstva
Keďže však bolo treba aby som aj ja prispel podľa možnosti,
postúpil som s nezištnosťou ako krívajúci čo fajčí drahý
tabak a čo možno že nie je krívajúci, ale si pamätá dieťa
ktoré kráčalo po koľajniciach “Anna, hovorím jej,
nemôžeme odmietnuť – sme chudobní”, a neskôr lekár
pýta sa ma na čo mi bol ten neužitočný kľúč – koľké otázky
na svete majú odpoveď
a úprimnosť začína vždy tam, kde končia všetky ostatné
spôsoby záchrániť sa.
Tichá hudba
Nakoniec neprešla jedna noc čo by som nenapísal na zarosené
sklo dve slová o nás, písmená sa zmazúvajú rýchlo,
kto by si nás pamätal, mnohí druhovia zomreli, iní sa stratili
ešte definitívnejšie, koľkí sme prežili kráčame stranou,
s hodinami zastavenými v inom čase (preto starneme tak
bolestne) – a len raz keď pootáčame rozpačite svoj klobúk je počuť
tichú hudbu, zo starých opotrebovaných úspechov – sme
mimochodom príliš hrdí na to aby nás bolo počuť hlasnejšie.
Pokoj.
Ľudia nás znevážili, avšak nás zachová pekných
anonymita Histórie.
Očakávanie
Bol jeden mladík poblednutý, sedel na chodníku, zima,
bolo mu chladno. “Na čo čakáš? hovorím mu.
Na budúce storočie”, hovorí mi.
A padal sneh pokojne pokojne, ako nad hrobom.
Nenásytnosť
A keďže sme nemohli nikdy odmietnuť, nech urobíme ešte
jeden ústupok – či Jakub neprešiel celú púšť
aby došiel k okraju stola, aj preto sa nepozeral
deťom nikdy do očí, až kým, napokon, nenašiel miesto suché
von pred dverami, kde sedel a štekal na okoloidúcich,
tak veľmi miloval posmrtnú slávu.
Synovská láska
Moja matka, čiperná práčka kedysi, trpela
na artritídu a bolo ťažké aby zišla dolu.
Musel som teda ja každú noc vystupovať do neba.
Prezieravosť
Zabudnutí a neznámi sme žili, články z chrámov zruinovaných
čierne stoy,
stará zvráskavená zem len večný spánok sľubovala –
ach múdra prezieravosť detí, ktoré zavčasu nadväzujú priateľstvá
so zemou.
Scény stanice
Od onej chvíle, (keď sa raz ocitnete všetci) som pochopil
že neexistuje iné riešenie, vracal som sa, teda, po nociach a lomcoval
schránkami na uliciach – dĺžia mi odpoveď – okrem toho nie je čestné
keď nemáš čo jesť, aby si kupoval revolvery na vyznania hriechov
alebo ako zaplačeš nad tým ktorý musí čakať do budúceho septembra
– tak napriek všetkým mojim prevenciám to dosiahli, ako som bočil
za roh zdrapili ma a dali iného na moje miesto, “pomoc”, kričal som,
môj hlas bolo počuť zďaleka, “aspoň že ma spoznajú moji mŕtvi”,
pomyslel som si a bežal som na stanicu
a stmievalo sa pomaly a mesto sa strácalo v neuveriteľnej hĺbke –
a ja som šalel za Bohom.
Predsieň
Ale ako som sa dostal až sem bol by som blázon aby som to vyrozprával – alebo najskôr pretože pletiem veci a mal som len vo zvyku pľuť vo výťahu, tak keď sa ma opýtali v predsieni “na koho čakáte?”, “na koho čakám, úbožiaci, hovorím im, ak nie na Ježiša Krista”, spomínam si tiež, že sa mi driemalo, ako vždy pri veľkých udalostiach, “aspoň nech nájdem niečo na prikrytie”, pomyslel som si,
Avšak tŕne trhali plachtu.
Apórie
Obyčajne hovoríme o veciach bezvýznamných zatiaľ čo hovory
sú starí rojkovia v inom spánku a nájomcovia sa čudujú
skorej jari – no môže sa niekto nečudovať? Toľké
udalosti, toľké dobrodružstvá, toľko nepredvídaného
a ak by nebolo večerných štekotov večnosť by prechádzala
nepovšimnutá.
(Preklad: Mária Kozelnická)