menu Menu

Stanislav Lajda: Posledná večera Leonarda da Vinciho

Renesancia nám dala celý rad neobyčajných osobností, ktorých univerzálne schopnosti, zručnosti a poznatky dali vzniknúť pojmu "renesančný človek". Ťažko by sme však medzi nimi hľadali okrem Leonarda iného, ktorý by obsiahol tak rozsiahle spektrum činností a v každej z nich zanechal badateľnú stopu.

Renesancia nám dala celý rad neobyčajných osobností, ktorých univerzálne schopnosti, zručnosti a poznatky dali vzniknúť pojmu "renesančný človek". Ťažko by sme však medzi nimi hľadali okrem Leonarda iného, ktorý by obsiahol tak rozsiahle spektrum činností a v každej z nich zanechal badateľnú stopu.

Niektoré roky dostávajú svoje prívlastky, aby sme si lepšie dokázali zapamätať udalosti alebo osobnosti s nimi spojené. Rok 2019 dostal pomenovanie po Leonardovi da Vinci ako rok päťstého výročia jeho smrti. V mnohých mestách a metropolách sveta sa pri tejto príležitosti organizujú výstavy, semináre a besedy. Svetovo známe galérie až po nenápadné výstavné priestory v zapadnutých uličkách vzdávajú hold tomuto mužovi s črtami proroka. Ľudia si dlho vopred rezervujú vstupenky alebo trpezlivo vyčkávajú pred chrámami umenia, aby na vlastné oči videli niekoľko kresieb či malieb, ktoré sa nám dochovali. Možno bude znieť absurdne a naivne otázka: Prečo je taký záujem o Leonarda? Čím to je, že zrejme neexistuje na svete veľa ľudí, ktorí by sa s jeho menom ešte nikdy nestretli. Je v ľudských silách vôbec zrátať knihy, články, romány a inú literatúru, ktorá sa o ňom za poltisícročia popísala? Čo spôsobuje, že nás jeho meno nenecháva ľahostajnými ani po toľkých rokoch? Že stále priťahuje, vzrušuje, udivuje, provokuje a oslovuje nové a nové generácie. Že núti ľudí cestovať, prekonávať kontinenty, aby uvideli, čo len jediné jeho dielo? Podobné otázky sú neustále naporúdzi a neexistuje na ne dostatočne vyčerpávajúca odpoveď.

        Renesancia nám dala celý rad neobyčajných osobností, ktorých univerzálne schopnosti, zručnosti a poznatky dali vzniknúť pojmu „renesančný človek“. Ťažko by sme však medzi nimi hľadali okrem Leonarda iného, ktorý by obsiahol tak rozsiahle spektrum činností a v každej z nich zanechal badateľnú stopu. Je zaujímavé, že napriek tomu, že ho poznáme najmä ako autora záhadnej Mony Lisy, ako maliar sa presadil až v druhej polovici svojho plodného života. Sám sa prezentoval najmä ako vynálezca zbraní, tvorca hudobných nástrojov, ich interpret a spevák. Zaujal aj ako sochár. Bol známy a slávny aj organizovaním pompéznych osláv, ktoré sa konali na dvoroch politických elít. Jeho schopnosti impresária, režiséra, scenáristu, kostyméra, autora špeciálnych optických a mechanických trikov a efektov, zabávača možno i herca, užasnutej šľachte vyrážala dych. Sporadicky sa pokúšal aj o post architekta, ale v porovnaní so spomínanými úspechmi zostal nepochopený. Keď obstál ako novátorský portrétista začala na oblohu stúpať aj jeho maliarska hviezda, ktorú naplno a naveky rozžiaril obrazom Posledná večera. Jeho maliarske dielo, hoci dnes nadovšetko cenené a obdivované, je svojim rozsahom, v porovnaní s inými autormi,  skromné a kusé. Vedecké bádanie v oblasti anatómie človeka i živočíchov, biológie, botaniky, geológie, filozofie, optiky, kartografie, astronómie, hydrauliky, mechaniky alebo matematiky mu zaberalo nemálo času. Množstvo času a energie venoval vynálezom všetkého druhu – lietajúcim prístrojom počnúc, strojom na výrobu ihiel končiac. Okrem toho sa zaoberal psychikou človeka, ktorej rôzne stavy zaznamenával formou karikatúr a v unikátnom spracovaní portrétov. Pri výpočte jeho činností nemôžeme zabudnúť ani na jeho literárne pokusy. Písal aforizmy, hádanky, anekdoty, bájky, fantastické poviedky, mininovely, bestiáre a proroctvá alebo písaným slovom sprevádzal aj svoje pozorovania a nákresy. Ešte aj dnes sa prekladajú jeho poučné a nadčasové knihy, ako napríklad Úvahy o maliarstve, určené prevažne začínajúcim výtvarníkom. V tomto kontexte je treba vyzdvihnúť aj jeho často krát zaznávanú pedagogickú činnosť. Vychoval okolo tucta žiakov, ktorí kvalitou a produktivitou diel získali vo svojej dobe vysoké renomé. Bol v mnohých oblastiach priekopnícky alebo dokázal posunúť projekty iných do zreteľne vyššej kvality. Neraz vynálezmi, presnosťou anatomických popisov a zobrazení predbehol svoju dobu aj o niekoľko storočí. O niektorých jeho aktivitách sa nám už nedochovalo nič, v niektorých je nedostižný stále. Žiaden iný maliar nebol do tých čias už za svojho života tak často kopírovaný a napodobňovaný. A žiadne dielo iného maliara nedosiahlo v modernej dobe na aukciách také závratné sumy, ako práve jeho. Veď napríklad obraz Salvator Mundi (Spasiteľ sveta), u ktorého prednedávnom znalci potvrdili majstrovo autorstvo, sa predal za neuveriteľných 450 miliónov 300 tisíc amerických dolárov.

         Nemanželskému synovi šestnásťročnej dievčiny Cateriny Lippi a o desať rokov staršieho zámožného notára z Vinci Piera di Antonia by žiadna sudička pre hriešny pôvod príliš nádejný osud nepredpovedala. Napriek tomu si vydobyl priazeň, pozornosť a obdiv najvyšších svetských i cirkevných hodnostárov. Mnohí túžili vlastniť aspoň jedno, hoci aj malé dielo tohto „florentského mága“. Príkladom je markíza Isabella d´Este z Mantovy, ktorej prosebné listy ho prenasledovali niekoľko rokov. Portrét dámy, ktorú maliar a životopisec Giorgio Vasari mylne nazval Lisou dellGiocondo, je pravdepodobne práve portrét neodbytnej Isabelly. Na konci života hostil Leonarda na svojom sídle v Amboise sám francúzsky kráľ František I., ktorý ho s najväčšou úctou a úprimnosťou oslovoval „otče“. Legenda tvrdí, že Leonardo umrel v kráľovej náruči. Mohlo sa tak stať, pokiaľ by v čase jeho úmrtia neoslavoval kráľ narodeniny svojho syna ďaleko od paláca. Leonardov posledný, oddaný žiak a dedič pozostalosti Francesco Melzi, ktorý strávil niekoľko rokov v jeho bezprostrednej blízkosti napísal: „…Každý nech oplakáva stratu tohto muža, pretože nie je v moci prírody, aby ešte stvorila druhého takého človeka.“

        Podľa optimistov sa do dnešných čias zachovala asi tretina až štvrtina z Leonardovho odkazu. Triezve úvahy však dokážu túto hranicu ešte výrazne posunúť k menším zlomkom. Veď len z niekoľko stovák skíc k Poslednej večeri sa dochovalo sotva pätnásť. Niektoré kódexy spolu s jeho ranými prácami a sochárskou tvorbou sa stratili kompletne. Melziho syn otcom chránený poklad majstrových kresieb, zbierok rukopisov, bádania v oblasti anatómie a iných vedeckých disciplín rozpredal po kusoch. Takýmto spôsobom sa zanedlho väčšina pozostalosti roztratila alebo nadobro zničila.

* * *

         Nástenná maľba Posledná večera sa začala vplyvom vlhnutia stien, spôsobených častými záplavami Milána strácať pred očami. Maľba krakelovala, ako náhle vysušená pôda, opadávala a plesnivela. V roku 1652 zničili časť obrazu pri prebúravaní dvier do steny. O neodborných „reštaurátorských“ zásahoch a diletantských premaľbách ani nehovoriac. Ďalším zásahom bolo rozhodnutie počas napoleonskej okupácie premeniť refektár na erárne stajne. Takmer fatálnym sa pre obraz stalo bombardovanie Milána počas druhej svetovej vojny. Len dvojradový obklad vriec naplnených pieskom uchránil toto dielo pred osudom, ktorý zmenil na ruiny nielen časť kláštora, ale aj mnohé mestá Európy a Ázie. Kým sa nezačali odborníci vážne zaoberať ochranou a reštaurovaním tohto diela, takmer úplne ho pohltil závoj tmavého smogu. Do dnešných čias zostalo zachovaných už len sotva 40% z tejto úchvatnej maľby.

 Ešte horší osud postihol obrovskú maľbu, ktorou súťažil so svojim mladším sokom Michelangelom Buonarottim vo Veľkej zasadačke florentskej vládnej budovy Palazzo Vecchio o umelecké prvenstvo. Jeho Bitka pri Anghiari sa mu voľbou zlej technológie a neovereného experimentovania s farbou zničila už počas prác priamo pred očami. Neskôr jej zvyšky prekryl svojimi bojovými výjavmi Giorgio Vasari. Michelangelo svoju maľbu Bitky pri Casine nikdy ani nezačal. Osud akoby s Leonardom a jeho tvorbou hral akúsi zvláštnu hru, pretože nedožičil večný odpočinok ani ostatkom kráľovho chránenca. Počas Veľkej francúzskej revolúcie rozvášnený dav nahádzal všetky kosti z hrobiek v areáli hradu do masového hrobu a miesto Leonardovho hrobu – kaplnku Sv. Florentina zrovnal so zemou. I keď neskôr bola snaha identifikovať niektoré kosti,  dodnes sa ich pravosť nepotvrdila modernými vedeckými metódami.

        V roku 1979 sa v refektári milánskeho kláštora Santa Maria delle Grazie rozbehli dvadsať rokov trvajúce reštaurátorské práce Poslednej večere. Onedlho po ich skončení vyšlo niekoľko obrazových publikácii, ktoré obsahovali reprodukcie detailov čerstvo zreštaurovaného diela. Celý kultúrny svet sa nádejal, že pod vrstvami nevkusných a mätúcich premalieb a pod nánosmi smogu reštaurátori objavia aspoň dve tretiny Leonardovho skvostu, realita však priniesla rozčarovanie. Vyše polovica maľby zmizla, najmä vplyvom nešetrných zásahov a barbarských rozhodnutí. Vzhľadom na fakt akými útrapami si obraz prešiel, je zázrak, že sa ešte z neho  vôbec niečo zachovalo. Stav diela si vyžadoval pre Talianov netypické riešenie retuše. Pôvodný zámer bol doplniť nezachované miesta neutrálnym sivým odtieňom akvarelovej farby. Belosť omietky na poškodených miestach totiž príliš žiarila. Sivá farba by však prevládala a výrazne by zmenila zachovaný kolorit diela. Niektoré detaily i väčšie celky by boli pri spomínanej retuši a stave originálu úplne „nečitateľné“. To bol aj dôvod prečo sa kompetentní odborníci rozhodli doplniť jednotlivé nedochované časti tzv. čiarkovou retušou pomocou jemného farebného tónu pôvodnej farebnosti. Zvyšky originálu takýmto spôsobom dominovali a jednotlivé farebné plochy sa scelili a tak pohľad na obraz nepôsobí rušivo. Takýto spôsob retuše sa z viacerých možných  ukázal ako najvhodnejší. Reštaurovanie odhalilo nádherné tóny Leonardovej palety a niekoľko zachovaných detailov, z ktorých sa dá vydedukovať do akých jemností autor svoje rozmerné dielo vypracoval.

         Mojou túžbou bolo vždy vidieť ako mohla Posledná večera pôvodne vyzerať a teraz nastala príležitosť. Bol som si dobre vedomý, že už nikdy nebudeme mať viac originálu, ako nám odhalila pri čistení obrazu reštaurátorka Dr. Pinin Brambilla Barcilon. Pochopil som nutnosť pátrať v širšom kontexte. Hoci je práve toto dielo azda najkopírovanejším artefaktom v dejinách civilizácie, paradoxne ani jedna z kópií nie je presnou podobou jeho pôvodného stavu, a to dokonca ani tie, ktoré pochádzajú z rúk Leonardových žiakov. Každý autor robil svoju kópiu voľne, domýšľal alebo zjednodušoval si detaily, obmieňal farebnosť, menil podobu pozadia. Na výsledku sa samozrejme podpisoval väčší alebo oveľa častejšie menší výtvarný talent. Napriek všetkým negatívam som si vybral asi desiatku kópii, ktoré vznikli v priebehu 16. storočia a ktorých detaily som porovnával so zachovanými detailmi originálu. Výsledky výskumu som vyhodnocoval a pomocou zistení sa snažil nájsť aj podobu  miest, ktoré sa už nezachovali. Takýmto spôsobom som v roku 2002 vytvoril obraz nazvaný „Fragment„, ktorého súčasťou bola rekonštrukcia tretej skupiny apoštolov. Uspokojivý výsledok ma nabádal k myšlienke zrekonštruovať celý výjav. Napriek tomu, že som mal v tej dobe už nazhromaždený dostatok fotomateriálu, odrádzala a zneisťovala ma rozdielna farebnosť spôsobená kvalitou tlače. Niektoré reprodukcie boli príliš svetlé, ďalšie zase tmavé, menil sa aj ich kolorit. Raz bola fotografia ladená mierne do červena, inokedy chladná do modra alebo naopak teplá, pridaním žltej. Vedel som, že z takejto rozladenej farebnosti by sa vynaložená námaha pri práci míňala účinkom. Kládol som si otázku, ktorá farebnosť je skutočne verná? Je to náročné, keď nie je možnosť ju priamo konfrontovať. Naživo som videl takmer všetky Leonardove diela a prekvapovala ma na nich až manieristicky chladná paleta. Vo svojej dobe bol očividne silne ovplyvnený holandskou gotickou maľbou, jej naturalizmom, dramatickosťou a koloritom, ku ktorým pridal v správnom pomere poetiku a pokoj florentskej maliarskej školy.

Leonardo da Vinci Stanislav Lajda


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up