menu Menu

Peter Gažík - Samuel Zoch a evanjelická teológia na Slovensku po roku 1919

Samuela Zocha môžeme zaradiť do ortodoxno-konfesionálneho smeru. Vplyv liberálnej a ani dialektickej teológie v jeho názoroch a postojoch nebadať. Okrem toho Zoch nebol typom akademického teológa či hĺbavého filozofa, ale skôr mužom činu

Samuela Zocha môžeme zaradiť do ortodoxno-konfesionálneho smeru. Vplyv liberálnej a ani dialektickej teológie v jeho názoroch a postojoch nebadať. Okrem toho Zoch nebol typom akademického teológa či hĺbavého filozofa, ale skôr mužom činu

Duchovné a teologické dedičstvo, ktoré prevzala Slovenská ev. a. v. teologická akadémia v Bratislave po roku 1919, teda presne pred 100 rokmi od bývalej Teologickej akadémie uhorskej ev. a. v. cirkvi, prechádzalo procesom emancipácie od liberálnej teológie (pozn. r. 1921 bola premenovaná na Teologickú vysokú školu ev. a. v. cirkvi). Tak sa postupne sformovala určitá podoba luteránsko-konfesionálneho zamerania evanjelickej teológie na Slovensku, neskôr rozšírená o ekumenický rozmer. V začiatkoch Slovenskej ev. teologickej akadémie boli jej zahraničné kontakty sporadické, poznačené aj nedostatkom informácií o slovenskej teológii v zahraničí. Snáď len uznávaný komeniológ Ján Kvačala a Samuel Štefan Osuský boli schopní zasahovať aj do medzinárodných diskusií. Ostatní teologickí profesori sa sústreďovali viac na teológiu  v rámci Slovenska a nemali natoľko medzinárodný rozmer.

Zvýšeniu kontaktov so zahraničím napomáhala aj účasť zástupcov slovenskej evanjelickej cirkvi na medzinárodných  konferenciách. V tomto smere bol aktívny najmä biskup Samuel Zoch. V r.1923 sa zúčastnil na všeobecnej evanjelicko-luteránskej konferencie v Eisenachu, v r.1925 bol s biskupom Jurom Janoškom a farárom Fedorom Ruppeldtom na svetovej konferencii hnutia pre praktické kresťanstvo (Life and Work) v Štokholme a v r.1927 s prof. Hornyánszkym a farárom Žarnovickým na svetovej ekumenickej konferencii v rámci hnutia pre vieru a správu (Faith and Order) v Lausanne.[1]

Na neutešený stav kultúry, morálky a myslenia po prvej svetovej vojne reagovala nielen filozofia, ale aj teológia. Znovu bola postavená otázka autentickosti a legitimity kresťanskej viery, teológie, etických hodnôt. Zápas o autentickú podobu teologickej reflexie viery zoči-voči novej realite viedol predovšetkým švajčiarsky teológ Karl Barth a jeho žiaci, prívrženci dialektickej teológie. Jeho nové dôrazy znamenali zásadný prelom v protestantskej teológii. Podľa Hromádku „V dějinách reformační theologie má epochální význam theologický směr, určený jmémy K. Barth, Fr. Gogarten a E. Brunner, proto, že se ve své orientaci ke klasické reformaci nevrátil k staroprotestantské scholastice a že odhalil falešné antropologické východisko moderních škol bohosloveckých od Schleiermachera po Troeltscha“.[2]

Hromádka hovorí, že samotný prelom nenastal tak, že ortodoxní konfesionalisti nadobudli prevahu, ale sami liberálni teológovia si uvedomili nutnosť zmeny. Na mladých adeptov liberálnej teológie, ako budúcich predstaviteľov dialektickej teológie, pôsobili Kierkegaard, Dostojevskij, Overbeck, ale aj Feuerbach a Nietzsche. Každý z nich osobitným spôsobom odhaľoval krízu modernej spoločnosti. Podľa Feuerbacha je náboženstvo ľudskou fikciu, preto Barth prišiel k záveru, že musí ísť nielen o náboženstvo, ale predovšetkým o samého Boha, ktorý stojí v jasnom odstupe od sveta, človeka a áno, aj od náboženstva. V diele Das Wort Gottes und die Theologiesa Barth zamýšľal nad dosahom vojnovej katastrofy a pýta sa na bezpečné miesto vo svete. Celá kultúra, civilizácia i cirkev mu pripadajú ako bybylonská veža otriasajúca sa v základoch. Keďže vychádzal z teológie Wilhelma Herrmanna, ktorý sa hlásil ku kantovstvu, riešenie hľadal najprv vo svedomí, čo zodpovedalo ešte liberálno-teologickému uvažovaniu. [3]Proces prelomu u Bartha trval asi štyri roky. Pri prvom vydaním Römerbriefu bol ešte spútaný antropologickými východiskami, pri druhom vydaní roku 1921 už stál na novej pôde, na pôde biblicko-reformačnej. [4]

Barthova teológia býva rôzne nazývaná: teológia krízy, teológia Slova, dialektická teológia.[5]Slovo kríza označuje dobu, ktorá sa dostáva do rozporu s vlastnými princípmi, kde človek prestáva dôverovať doterajším. Nová teológia pod pojmom kríza rozumela súd Božieho Slova, znamenajúci radikálne zúčtovanie s antropologickou teológiou založenou na ľudskom zážitku. Pokusy liberálnej teológie nájsť v ľudskom duchu nejaký bezpečný bod boli vyvrcholením antropocentrizmu.[6]Kultúrna, sociálna a politická kríza má podľa Bartha dosah aj v morálnej oblasti. Podstata problému je však teologická. Každé slovo zo strany Boha je krízou človeka. Každá vážna teológia sa dotýka ľudskej reality. Prelomom v Barthovom myslení bolo poznanie nutnosti prekonať motívy identity, historizmu a psychologizmu, ktoré prenikli do teologického myslenia. Bolo potrebné opustiť názor, že prejavy viery sa dajú vykladať z duševných či historických predpokladov. Jeho tézy boli namierené proti teológom, ktorí z predpokladov ľudského ducha dokazovali existenciu náboženstva.[7]

Podľa Bartha nie je žiadne „apriori“, ani nič „zdola“, platí jedine to, že Boh v Kristovi zostúpil do dejinnej situácie človeka porušenej hriechom. Barthova teológia bola dôsledne kristocentrická, bola návratom k biblickým a reformačným princípom, čo bolo slovenskému luteránstvu blízke. K dialektickej teológii sa hlásila početná, hoci vnútorne diferencovaná skupina významných protestantských teológov 20. stor.: Emil Brunner, Eduard Thurneyssen, Friedrich Gogarten, Rudolf Bultmann, Dietrich Bonhoeffer, Paul Tillich a ďalší.

Spočiatku dialektická teológia nemala na slovenské teologické myslenie výraznejší vplyv, časom však ukázala nové možnosti vedecko-teologickej práce. Pod vplyvom teológie Karla Bartha sa začali rozvíjať najmä disciplíny a tvorba systematickej teológie. Nešlo o mechanické preberanie Bartha, nakoľko jeho myslenie zodpovedalo viac dôrazom kalvínskym než luterským. Barthovu teológiu ako prvý priblížil poslucháčom teológie  prof. Michal Lúčanský (1897-1933). On v podstate otváral u nás Barthovi  dvere a postupne sprístupňoval jeho diela v početných článkoch v časopise Viera a veda.[8]Svedčia o jeho schopnosti fundovane reagovať na Barthovo teologické myslenie. Keď v roku 1927 vyšiel prvý zväzok Barthovej Dogmatiky,Lúčanský vzápätí podal jej obšírne hodnotenie.[9]Žiaľ, Lúčanský zomrel v mladom veku, preto počas krátkeho pôsobenia na Teologickej vysokej škole nemohol rozvinúť všetky dôsledky Barthovho vplyvu a obohatiť slovenskú evanjelickú teológiu aj na medzinárodnej úrovni. Priaznivú ozvenu našla Barthova dialektická teológia najmä na Husovej bohosloveckej fakulte v Prahe a v Českobratskej cirkvi evangelickej.

Význam barthovských dôrazov na Slovensku spočíval v podnietení snahy definitívne sa zbaviť pozostatkov liberálnej teológie z pozícií konfesionalizmu. Nebolo to jednoduché, keďže spočiatku konfesionálna orientácia Teologickej vysokej školy nebola zdôvodňovaná teologicky, ale iba národno-kultúrne a filozoficky. Typickým reprezentantom filozofického prístupu bol profesor Osuský. Kým sa neobjavili náznaky nového vedeckého rozvoja teológie pod vplyvom barthianizmu, tak za jediný možný vedecký postup sa stále považovala liberálna teológia, ku ktorej patrili profesori Hornyánszky a Bakoš.[10]

Na rozdiel od Lúčanského si Osuský zachovával od Bartha odstup pretože ako filozof a religionista nemohol súhlasiť s jeho jednostranným biblizmom, pri ktorom vznikal dojem bezvýznamnosti filozofie a všeobecno-náboženských prvkov. Tým Barth na dlhú dobu oslabil záujem protestantskej teológie o religionistiku. Až Tillich opäť vrátil náboženstvu nárok na univerzálnu  platnosť. Barthovo  prekonanie teologického liberalizmu bolo správne, ale odmietaním všetkého náboženského ako „ľudského“ a „modlárskeho“ sa dopustil zjednodušenia. Tu tkvie príčina Osuského nezáujmu o Bartha, čo môžeme vidieť aj v krátkej poznámke v recenzii Hromádkovej knihy o Masarykovi, kde síce súhlasí s Hromádkovým kritickým postojom k Masarykovmu názoru na teológiu, ale dodáva, „že by nebolo škodilo, keby Hromádkovo východisko bolo kotvilo viac v Ježišovom evanjeliu a menej vBarthovej teológii“.[11]

V súvislosti s Osuským nemožno obísť teologický spor, ktorý v 20. rokoch rozvíril cirkevno-teologickú hladinu a do ktorého sa zapojil aj Samuel Zoch. Jeho príčinou bolo Struhárikovo obvinenie prof. Osuského z teologického liberalizmu. Bzinský farár Juraj Struhárik patril k vyhraneným zástancom ortodoxnému smeru. V pozadí boli vyjadrenia prof. Linharta z Husovej teologickej fakulty v Prahe, inak predstaviteľa tvrdej liberálno-teologickej línie, že „neprijíma apoštolské vyznanie viery, pretože je výrazom mýtického nazerania starej doby, ktoré je vedeckým vývojom úplne prekonané“,na čo Struhárik reagoval kritickým článkom Quo vadis, kde o. i. napísal: „Lebo ak je povážlivý prejav p. profesora (pozn. Linharta), vychovávateľa budúcich farárov českobr. cirkvi, povážlivejšie je, že naša cirkev posiela svojich teológov do školy tohto p. profesora, alebo aspoň vrele odporúča štúdium na Husovej bohosloveckej fakulte v Prahe“.[12]

Struhárik však na inom mieste článku výslovne spomína aj Osuského, že roku 1922 mal vysloviť „svoj nesúhlas s apoštolským vierovyznaním (v otázke počatia Kr. Pána z Ducha Sv.); a že je priateľom novej reformácie, ktorá má reparovať staré konfesie“.[13]Nato Osuský odpovedal zásadným, no pokojným spôsobom:

Som odchovaný duchom evanjelia Kristovho a zásadami našej cirkvi, že nepodvraciam oči farizejsky, ale úprimne pred Bohom i pred ľuďmi vyznávam, že sa usilujem plniť príkaz Kristov nielen na poli skutkov, ale i zmýšľania. Neuspokojujem sa tým, aby som katolícky voľačo veril len zato, že mi je to na uverenie predkladané, ale chcem to i prežiť, logicky spracovať, chcem, aby sa to stalo odôvodneným presvedčením, ktoré by som kedykoľvek uhájil pred sebou i pred druhými. Hľadám, bežím. Že som ešte nenašiel všetko, že som ešte nedobehol, ako p. farár Struhárik, že som ešte nie v cieli, dokonalý v názoroch, že ma trápili a ešte aj trápia niektoré veci, že ich chcem mať za svoje, nielen odučené, že upadám kde tu do pochybností, to všetko netajím, ale nech hodí do mňa kameňom, kto je už dokonalý, kto už dobehol, kto našiel, ak len nie farizejom, ak prežíva veľké pravdy Kristove, ak nehnije v ustrnulosti, ale vidí, čo sa vôkol nás deje, nepchajúc hlavu do pštrosieho piesku v dnešných časoch! Modlím sa s publikánom: Bože, buď milostivý mne hriešnemu, ale neprosím ani za spytateľstvo sŕdc, ako p. farár Struhárik, ani za neomylnosť pápežskú!.[14]

Tieto názory rozvírili pomerne ostrú polemiku v sérií článkov, do ktorej zasiahol aj dekan Teologickej vysokej školy Ján Bodický a biskup Samuel Zoch, ktorí vyslovili názor,  že „profesor Osuský úprimne verí vo všetky hlavné články nášho učenia, ale chce ich priblížiť rozumu“. Z množstva ohlasov bolo zaujímavé konštatovanie  Kolomana Dérera: „Pri opätovných a často malicherných útokoch na človeka tak zaslúžilého a cenného, akým je dr. Osuský, nevdojak prichádzajú mi na um slová básnikove: „Nekameňujte prorokov“. Roku 1921 a 1922 profesor Osuský bol liberálnejšie orientovaný, než je dnes. Osoby typu dr. Osuského musia prechádzať vývojom, lebo živo reagujú na kultúrne prúdy. V mladistvom, mužnom veku len v ustrnulých, zmŕtvených dušiach niet vývoja“.[15]

Čas ukázal, že Struhárikova kritika bola neprimeraná, v opačnom prípade by Osuský predsa nenapísal knihu Bráň pravdu. So Struhárikom otvorene polemizoval nielen Osuský, ale aj Zoch, ktorý v otázke únie a jednoty cirkvi napísal: „Konečne musím br. Struhárikovi adresovať veľmi vážne napomenutie. Možno pochodím s ním tak, ako Osuský so svojim pekným osvedčením, – ale musí to byť. Úniu a unionistické snahy, tak ako Hurban bojoval proti nim, sú vecou minulosti. Dnes je všeobecne prijatou, dejinami dokázanou mienkou, že únia škodí cirkvi a náboženskému životu. Tedy nie proti únii, ktorej niet, ale proti alebo za tieto snahy po spojení rôznych cirkví v duchu, vo  viere, v práci treba dnes písať. Toto by donieslo cirkvi osoh. Ale z písačiek o únii, z upodozrievania z nenávidených uniostických snáh ostane v srdciach len horkosť. Jedno mi snáď br. Struhárik prizná! Keby som bol za dáku úniu, tak by som to povedal. A potom mi uzná aj to, že ma bolí, keď mladý človek chce urobiť i keď nie starého, ale v práci unaveného delníka na vinici Pánovej podozrivým, obviňujúc ho z únie. Má pravdu, keď píše, že svoju vieru nemôžeme budovať na logike, ale naše články, naše obvinenia nesmú byť bez logiky, lebo logika je zákon nie nami, ale Bohom daný, bez ktorého sa my nemôžeme zaobísť“.[16]

Možno teda konštatovať, že v slovenskej evanjelickej teológii po roku 1919 existovali zhruba tri prúdy: doznievajúca liberálna teológia (Aladár Hornyánszky, Ján Bakoš), formovanie nového systematicko-teologického myslenia pod vplyvom Barthovej dialektickej teológie (Michal Lúčanský) a prevládajúci evanjelicko-konfesionálny smer. V poslednom prúde vidieť takisto tri typy: od teologického zdôvodňovania konfesionalizmu u prof. Jána Beblavého, cez jeho filozofickú interpretáciu u Samuela Štefana Osuského a čiastočne Jána Kvačalu, až po prvky konfesionalizmu v esejisticko-filozofickej a literárnej  tvorbe Martina Rázusa, Emila Boleslava Lukáča či Ivana Kraska. Pred rokom 1918 to platilo aj o Jánovi Lajčiakovi, ktorému však maďarizačné blokovanie jeho osoby zo strany svetskej a žiaľbohu i cirkevnej vrchnosti znemožnilo rozvinúť vedecké schopnosti.

Samuela Zocha môžeme zaradiť do ortodoxno-konfesionálneho smeru. Vplyv liberálnej a ani dialektickej teológie v jeho názoroch a postojoch nebadať. Okrem toho Zoch nebol typom akademického teológa či hĺbavého filozofa, ale skôr mužom činu. Osvedčil sa ako správca a organizátor, ako praktický teológ. Jeho zámerom nebolo venovať sa odbornej teológii, ale podporovať rozvoj evanjelickej teológie a teologického vysokoškolského vzdelávania. Teologické názory a stanoviská nezanechal v ucelenom diele, ale v kázňach, správach, článkoch. Zochovou prednosťou bola schopnosť aplikovať konfesionálne zameranie na potreby cirkvi a teológie. Teologicky vychádzal z Biblie a Symbolických kníh. Otázky viery a životného názoru chápal v zmysle luteránskej teológie, takže ako názory samotného Luthera, tak aj iných evanjelických teológov, prijímal za základ klasicky usporiadanej reformačnej teológie v podmienkach modernej doby. Jeho prínos ocenila teologická fakulta univerzity Vitolda Veľkého v Kaunase udelením čestného doktorátu teológie.

[1]Ondrejovič, D. Ekumenická vízia v živote a diele Fedora Fridricha Ruppeldta. In: Evanjelická teológia na prahu nového storočia. Žilina: Edis, 2001, s. 159.

[2]Hromádka, J. L. Křesťanství v myšlení a životě. Praha: Jan Laichter, 1931, s. 412.

[3]Barth, K. Protestantská teologie v XIX. století, sv. I. Praha: Kalich, 1988, s. 299.

[4]Hromádka, J. L. Přelom v protestantské theologii Praha: Kalich, 1955, s. 59

[5]Heussi, K. Kompendium der Kirchengeschichte. Tübingen: J.C.B. Mohr, 1991, s. 521.

[6]Hromádka, J. L. Přelom v protestantské theologii, s. 75.

[7]Barth, K. Protestantská teologie v XIX. století, sv. II, s. 477an.

[8]Lúčanský, M. Barthova teológia dialektická. In: Viera a veda I., 1930, s. 6 – 10.

[9]Lúčanský, M. Pojem slova Božieho v Barthovej teológii. In: Viera a veda I., 1930, s. 73 – 76.

[10]Gábriš, K. Jubileum, ktoré je výzvou. Bratislava: UK, 1994, s. 37.

[11]Osuský, S. Š. J. L. Hromádka: Masaryk (recenzia). In: Viera a veda I, 1930, s. 131 – 132.

[12]Struhárik, J. Quo vadis? In: Cirkevné listy, 1927,  č. 4, s. 72.

[13]Struhárik, ibid., s.73.

[14]Osuský, S. Š. Quo vado. In: Cirkevné listy, 1927, č. 6, s. 107.

[15]Dérer, K, K článku p. farára Struhárika: „Quo vadis“. In: Cirkevné listy, 1927, č. 11, s. 201.

[16]Zoch, S. O tej únii. In: Cirkevné listy, 1927, č. 8, s. 144; pozri aj Zoch, S. Bratovi Struhárikovi. In: Cirkevné listy, 1927, č. 11, s. 205 – 206.

peter gažík Samuel Zoch


Predchádzajúce Ďalšie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Zrušiť Pridať komentár

keyboard_arrow_up