menu Menu

Monika Kapráliková: Žena a básnik

„Čo Smrek vytvoril, to ona spôsobila. A čo on napísal, to ona pripravila.“

„Čo Smrek vytvoril, to ona spôsobila. A čo on napísal, to ona pripravila.“

Začalo sa to celkom filmovo. Druhú májovú nedeľu na slnkom zaliatom nábreži pred pražským Národným divadlom, vzduch voňal rozkvitnutými lipami. Premávka v Prahe ešte nebola taká hustá a ľudia ešte mali čas sa prechádzať. ONA stála na zastávke električky, kde sa jej prihováral šofér nablýskaného auta, ON neďaleko na chodníku z NEJ nespúšťal oči. Keď protestne odvrátila tvár, došlo mu, že šofér je jej cudzí a nemá v úmysle s ním odísť. Inštinktívne jej prichvátal na pomoc – gestom naznačil, že patrí k nemu. Šofér pochopil, ONA nechápala. Prekvapená intervenciou sa prudko otočila, čím nevdojak strčil do balíčku v jej rukách. Na zem sa vysypali jablká. Horlivo ich začali zbierať a skrčení k zemi prvýkrát k sebe prehovorili…
Scéna, ktorá by poľahky zniesla nároky strieborného plátna, sa naozaj stala. Písal sa rok 1934, presnejšie 10. mája. ONA sa volala Blanka Koucká, mala 24 rokov a pracovala v učtárni firmy Siemens-Halske. Pred Národným divadlom čakala na kamarátku, ktorá si pomýlila deň stretnutia a nakoniec neprišla. ON, Ján Čietek, 35-ročný redaktor Nakladateľstva Leopolda Mazáča išiel práve okolo. Pravdivosť opísanej scény potvrdili s odstupom rokov obaja. ON ich zoznámeniu venoval báseň a celú kapitolu svojich pamätí, kde sa úprimne vyznal, že nevie “ako krivolako a možno londonovsko-adysovsky“ by existoval, keby v tej chvíli prišla električka a „odniesla mu ju“. ONA, v rozhovoroch médiám realizovaných už po jeho smrti, sa vyjadrila stručnejšie: „Slovo dalo slovo, sympatia vyvolala iskrenie.“
Náhodné stretnutie dvoch ľudí viedlo k sérii už celkom nenáhodných rozhodnutí. Najskôr električkou na Barrandov, kam mala Blanka pôvodne s kamarátkou namierené, neskôr na Vinohrady, na večeru do kaviarne Flóra – hosťoval tam známy bratislavský primáš Lájoš Bitó. Ešte pod slnečníkom obľúbených terás mu prezradila, že jej slovenčina nie je cudzia a páči sa jej aj slovenská poézia. Na dôkaz mu zarecitovala úrovyk básne: „Do úbohých tvojich topánočiek vlhký sneh sa vpíja. Vieš, že nôžka citlivešia je ako odokrytá šija?“. Súhrou zvláštnych náhod si na maturitnej skúške vytiahla práve otázku o mladej slovenskej poézii – J. Smrek, E.B.Lukáč. S potuteľným úsmevom počkal, kým predniesla aj niečo z Lukáča a potom jej prezradil, že autorom prvej básne je ON. Ukázal jej aj ústrižok o vyplatení  ceny za zbierku Iba oči, ktorý nosil v peňaženke. Avšak ani Blanka nebola múzou nedotknutá. V čase ich zoznámenia mala v denníku Národní politika uverejnené svoje prvotiny. Rada sa pohybovala v kruhu tvorivých ľudí, navštevovala ľudovýchovné kurzy, verejné prednášky i hodiny kreslenia. Mladá, samostatná, rozhľadená. Aktívne športujúca, ovládajúca cudzie jazyky. Dokonalý predobraz modernej ženy. Stretnutie s básnikom považovala za znamenie.
Svadba nedala na seba dlho čakať. Už štyri mesiace po zoznámení im obrad na žižkovskej radnici odsvedčili Jánov redakčný kolega Štefan Letz a Blankina kamarátka Anna Erlebachová, ktorá tentoraz dorazila. O sedem mesiacov neskôr sa im narodila dcéra Helena, časom pribudli ešte dvaja synovia. Blanka dala Jánovi jeden z najkrajších darov – domov. Dala mu pôdu, v ktorej mohol bezpečne zakoreniť. Ako odchovanec sirotinca až vďaka nej prvýkrát pocítil silu zázemia vlastnej rodiny. Ján jej venoval viac ako desiatku básní a svoj nový životný pocit vtelil do zbierky Zrno.
Poézia však časom uvoľní verš až sa stane prózou, strieborné plátno kín zovšednie. Kým pre Jána začalo obdobie žatvy zrelých klasov, Blanka sa z múzy postupne menila na dobrého hospodára. Kde sa pomenovania „básnik“, „redaktor“, „editor“, „vydavateľ“, „prekladateľ“ či „organizátor“ stávali neoddeliteľnou súčasťou Jánovho mena, Blankine meno postupne bledlo, prekrývalo a schovávalo sa v tieni novej identity. Blanka Čieteková alebo Smreková? Zdalo sa, že ju prijala bez výhrad.


Anna Nováková


Roky plynuli. Keď po štyridsiatich ôsmych rokoch spoločného života v decembri 1982 Ján zomrel, zostalo po ňom rozsiahle dielo a korešpondencia, ktoré zaplnili viac než sto papierových škatúľ. Už len letmý pohľad na ich množstvo by stačil na utvrdenie o Jánovom podieli na vývine slovenskej kultúry. Blanke záležalo na zachovaní a dokumentovaní slovenského kultúrneho života, ktorý sa v tridsiatych rokoch odohrával v Prahe a neskôr počas vojny v Bratislave, ako aj na tom, aby Smrekove meno nevymizlo. Peňazí ani zlato nikdy nemali, zostávalo im len cenne znejúce meno. A tak sa oň verne starala. Ešte počas Jánovho života poctivo hľadala dokumenty, zbierala, organizovala materiály, ktoré až na pár cenných výnimiek, všetky postúpila Matici slovenskej – v tej dobe ešte stále pamäťovej inštitúcii, ku ktorej básnik prechovával celoživotnú loajálnosť. Po neskoršej katalogizácii v Literárnom archíve obsiahli viac než 14 tisíc jednotiek. Blankine meno by sme tam dnes však hľadali márne. Jej podiel na tvorbe a aktivitách známeho manžela zostal nedocenený, len imanentne skrytý medzi tisíckami archiválií uloženými na Hostihore. Literárna história sa k nej zachovala macošsky. Ešte v roku 1978 pri príležitosti autorových sedemdesiatin jej prínos celkom trefne vyjadril literárny kritik Alexander Matuška: „Čo Smrek vytvoril, to ona spôsobila. A čo on napísal, to ona pripravila.“ S vymierajúcou literárnou generáciou sa však už na jej podiel zabudlo. Celkom bežný jav, ak svedectvo nik nezachytí. Alebo zachytiť nechce.
Blanka však nebola Smrekovi len životnou partnerkou, ale spoluviedla rodinné vydavateľstvo Elán, administrovala rovnomenný časopis, Komornú knižnicu, iniciovala vznik dodnes obľúbených detských kníh i Smrekových memoárov. Jána prežila o dvadsať rokov a keď v máji 2002 zomrela, v porovnaní s mužovou pozostalosťou po nej zostalo len niekoľko starostlivo organizovaných fasciklov, ukrytých v domácom sekretári. Až do minulého roku si spokojne odpočívali „medzi maminými vecami“. Ani syn Ivan, ktorý v byte po rodičoch zostal bývať a dokonca pokračoval v tradícii vydavateľstva Elán vydávaním príležitostných publikácií, do nich nenahliadol.
Tie starostlivo zorganizované zložky obsahujú jej vlastnú poéziu, poviedky a scenáre a odhaľujú krehký svet ženy – manželky a matky, publicistky, prekladateľky a nedocenenej autorky, ktorá neprestávala dúfať v naplnenie svojho sna o vydaní vlastnej zbierky básní či poviedok. Odkrývajú tvorbu, ktorá nevznikala na pozadí aktuálnych literárnych tendencií, ale z vnútornej potreby zachytiť nálady, spomienky a vyjadriť nádeje i frustrácie zo života po boku známeho básnika. Až na pár časopisecky publikovaných príspevkov, zostávajú dosiaľ verejnosti neznáme. Blanka aj napriek manželstvu so známym básnikom a dedikácii vlastných síl jeho tvorbe, však sama tvoriť neprestala. Svet písaného slova sa jej stával exilom i útočiskom, keď realita neponúkala dôvody na radosť.
Podľa dochovaných dokumentov J. Smrek nezdieľal nadšenie pre tvorivé aktivity svojej ženy. Fakt prekvapujúci o to viac, že voči ženskej otázke bol inak veľmi vnímavý a svojou redaktorskou činnosťou sám kliesnil cestu viacerým mladým poetkám. Myšlienka vlastnej samostatne tvorivej partnerky mu však príliš nekonvenovala. Blanka bola básnikovi vernou a loajálnou ženou a otvorene o tom hovorila až desaťročie po jeho smrti. V rozhovore pre časopis Slovenka z roku 1993 to stroho komentovala: „Muži nemajú radi, keď sa im ženy miešajú do remesla“. Verejný obraz obľúbeného básnika nenaštrbovala, patrila do neho. Ak sa sťažovala, tak len najbližším priateľkám. Práve z podnetu jednej z nich sa zrodila Anna Nováková. Nebol to jej prvý, ani jediný pseudonym – časť publicistických príspevkov podpisovala aj ako M. Sedalová či M. Ivanová. Anne Novákovej však zostala verná až do konca a ešte aj v deväťdesiatych rokoch posielala pod týmto, vtedy už verejne známym pseudonymom, scenáre do súťaží. Jedným z časopisov, v ktorých publikovala, bol práve časopis Tvorba. Meno Anny Novákovej by sme už hľadali márne. Vymizlo z literárnej pamäti spolu s jej podielom na tvorbe slávneho muža. O to väčšiu bádateľskú zvedavosť jej príbeh, spolu so zachovanou skromnou pozostalosťou, vzbudzuje. V poézii, na rozdiel od poviedok písaných po slovensky, zostávala Blanka verná svojej materčine a básne len veľmi zriedka titulovala alebo vročila.

***

Nevěř mi
prosím tě nevěř
slovu jedinému
na čestný chlad když si hrám!
Vidím jen očima tvýma!
A já?
Ach, o lásku div že nežebrám!


Nevěř mi, prosím tě, nevěř
když se ti budu snad smutná zdát!
Vždyť jenom představy očí tvých
celou mě dovedou rozehrát


Nevěř mi, prosím tě nevěř,
kdybych se, pro změnu, zas šťastně smála
Zkus tiše zavolat —!
Milý, ach, milý můj! — Roli bych nedohrála

Ján Smrek monika kapráliková


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up