menu Menu

Milota Zelinová Gaceková: Literárne svedectvo Mikuláša Gaceka o gulagoch

Žili sme neustále v neistote a strachu. Mama mala podozrenie, že nás niekto sleduje, nesmeli sme nahlas vyslovovať naše názory na pomery, ktoré v povojnových časoch na Slovensku panovali, ani hovoriť s cudzími ľuďmi o otcovi...

Žili sme neustále v neistote a strachu. Mama mala podozrenie, že nás niekto sleduje, nesmeli sme nahlas vyslovovať naše názory na pomery, ktoré v povojnových časoch na Slovensku panovali, ani hovoriť s cudzími ľuďmi o otcovi...

Sú dva roky po vojne, bola som vtedy ešte malá. Pamätám si, ako som často sedávala v izbe na zemi, okolo seba rozložené albumy našej rodiny. Prezerám si fotografie, sú na nich moje dve staršie sestry, Darinka a Zorka, ocko a mamka. Obrázky sú z čias, keď som ešte nebola na svete, vtedy boli sestry malé, teraz sú už z nich slečny; Darinka má devätnásť a Zorka o päť rokov menej. Na čiernobielych fotografiách sú všetci pekne vyobliekaní, sestry majú oblečené rovnaké šaty, vlasy zapletené do vrkôčikov s mašľami. Jedna ma zaujme:

„Jej, aké majú na sebe krásne vyšívané šatočky. Mamka, akú mali farbu? Zdá sa, že sú biele, ja som ešte nikdy nemala biele šaty, a veru ani také krásne, všetky čo mám už niekto predo mnou nosil. Ja by som chcela mať tiež také, ako majú ony, aj parádne topánky.“

Všetci sú ma fotografiách vysmiati, vyzerajú spokojne a šťastne. Mamka krásna, pekne urastená, vysoké čelo, plné pery, kučeravé vlasy sčesané dozadu. Ocko vysoký, s dobráckym úsmevom, väčšinou má na sebe svetlý oblek. Zadívam sa na jednu z nich, kde sestry sedia na lavičke iba s otcom a pýtam sa mamy:

„Mamka, toto je aj môj ocko? Prečo nie je tu pri nás? On ma nechce poznať?“

Nejde mi to do mojej malej hlávky, ako je možné, že mama nevyzerá tak ako na fotografiách a málokedy ju vidím usmievať sa. Môjho otca som ešte nikdy nevidela. Tomu, čo sa u nás doma o ňom rozpráva, nerozumiem, vraj je niekde veľmi ďaleko a vzali ho tam ničomníci so zbraňami v rukách, hoci otec nikomu nikdy nič zlé neurobil.

Žili sme neustále v neistote a strachu. Mama mala podozrenie, že nás niekto sleduje, nesmeli sme nahlas vyslovovať naše názory na pomery, ktoré v povojnových časoch na Slovensku panovali, ani hovoriť s cudzími ľuďmi o otcovi. Keď som bola s mamou na návšteve v Banskej Bystrici u jej brata, tiež sa so strachom obzerala, či nás niekto nesleduje. Až teraz si uvedomujem, že možno tie jej obavy neboli neopodstatnené, veď ako rodina „triedneho nepriateľa“ sme boli na čiernej listine komunistického režimu.

Čo sa vlastne stalo? Prečo sa moje skutočné detstvo líšilo od toho, ktoré som si vybájila na základe rozprávania sestier, spomienok mamy a fotografií našej rodiny?

Našla som list, z marca roku 1945, píše ho otec z Bratislavy mojej sestre Darinke do Dolného Kubína. Píše o odlúčenosti, ktorú musia prekonávať, lebo sú od seba ďaleko… Bol to takmer prorocký list, ako keby otec cítil, že to je iba začiatok a odlúčenie bude trvať podstatne dlhšie:

Darinka moja, pravdu máš, aj ja sa často túžobne rozpomeniem na naše občasné rozhovory o živote, budúcnosti, ako sme si ju vo svojich predstavách načrtávali. Keď sme spolu, ani sa nemusíme zhovárať, rozumieme si bez zbytočných slov, nadpriadame svoje rozhovory, preciťujeme ich a žijeme v nich. Takto v odlúčenosti, akoby všetko zapadlo do hlbočiznej priepasti, akoby sa jemné zväzky, čo nás k sebe pútajú trhali, musíme ich bolestným vzopätím duše nadväzovať, duša sa derie k vám, mojim najdrahším, a telo ju drží za siedmimi mrežami pozamykanú, uväznenú. Nie je to strašné? V podobnom duševnom rozpoložení som žil v rokoch 1915-1920. Vše si uvedomujem, ako sa toto moje naladenie duše odrazilo v Sibírskych zápiskoch. Že by uzdravujúca moc času bola taká veľká? S ľahkým úsmevom sa po istom čase prenesieme ponad udalosti a zážitky, ktoré sme prežívali s chvením, do hlbín duše otrasení.

Dobre, cipka moja, že sa i teraz vše zamyslíš nad životom, nad sebou. To Ti dá istý odstup, istú mieru, ako zmerať, posúdiť, čo sa okolo Teba robí. Vidieť, uvedomovať si ťarchy, útrapy, hrôzy a zákernosti života značí vedieť si vážiť jeho svetlejšie, slnečné stránky.

 

V marci 1945 sme sa prišli ukryť pred bombardovaním z Bratislavy do Dolného Kubína. Otec zostal v Bratislave a na Veľkú noc prišiel za nami. Dnes často premýšľam nad tým, ako by to bolo, keby otec neprišiel stráviť sviatky s nami… Nerada používam slovíčko keby, ale v tomto prípade si ho neviem odpustiť.

Zo spomienok môjho otca na osudný 5. apríl 1945:

„To sa len popoludní zachmúrilo. Tento pamätný deň sa začal jasavým slnečným svitom, veľmi sľubne. Zo stiesnených sŕdc kubínskych občanov sa dralo v ústrety legendárnej sovietskej armáde – našich bratov, čarovné slovo, to vytúžené miliónmi, to na vydýchnutie sväté, spasiteľné, život vracajúce, národy oslobodzujúce, brány otvárajúce, drahé slovo – že dosť už, dosť už bolo! Že pokoj a mier! Mier a pokoj už!

Hneď zrána ma zavolali ku komandantovi mesta, plukovníkovi Ďominovi. Typická ruská tvár, črty tváre hrubé, nos, ktorý sa nazýva kačacím, oči vodovej farby, prefíkané. Vysoký, oblečený v dlhom šineli (vojenský kabát, ktorý nosili vojaci Červenej armády). Na hlave mal čiapku ušianku. Neskôr vysvitlo, že bol zástupcom veliteľa armádneho zboru pre politické veci.

Predstavil sa, potriasol rukou, ponúkol cigarety zo striebornej tabatierky. Stretli sme sa na širokom chodníku pred budovou Okresného úradu. Prvé zoznamovacie frázy ešte neodzneli, keď tu, kde sa vzala, tam sa vzala stará K-čička (otec neuvádza celé meno), šatka sa jej zviezla zo šedivej hlavy a hovorí:

,Pán oficier, nech idú, nech nás ratujú! Všetko nám v dome vaši vojaci poprevracali, hľadajú dievky… Aj ja som sa im ledva z rúk vytrhla.‛

Popoludní okolo tretej poslal kapitán Bugajov do Dzurekov (kde sme počas veľkonočných sviatkov bývali) vojačika s odkazom pre mňa, že len na slovíčko. Prijal ma v mne dobre známej úradovni vedúceho notára v obecnom dome, kde som roky úradoval. Posadil ma do kresla za okrúhlym stolíkom pri obloku, ponúkol cigaretami Lipami. Dal mi niekoľko nevinných otázok: kedy som sa narodil, kde som pracoval, že som údajne bol v Moskve. Vraj som prekladal z ruštiny. Že som napísal akúsi knihu z ruského zajatia za prvej svetovej vojny. Pýtal sa, či by sa tá kniha niekde tu nenašla.

,Musíte prepáčiť, máme tu na vás nejaké udania… Možno je to len nedorozumenie, veci sa vyjasnia, ale viete… vojna! Sme v operačnom pásme… my si musíme plniť povinnosti… Tak vás prosím, vyložte z vrecka na tento stôl všetko, čo máte pri sebe – peniaze, nožík, zbraň. Že ste vraj pred vojnou za týmto stolom sedávali… Aká škoda, že teraz nesedím ja na vašom mieste ako hosť.‛

Pýtam sa, či mám dať na stôl aj hodinky. ,Hodinky? Áno, aj hodinky si dajte dole a položte k ostatným veciam. Hej, Timoša, zavedieš pána do zberného punktu.

Kapitána vojsk NKVD (Národný komisariát vnútorných záležitostí) Bugajova niekto veľmi podrobne informoval. Aby mi osladil horkú pilulku zajatia, vyhlásil: ,Váš prezident Beneš je v Košiciach, aj Národná rada. My vás dopravíme do Košíc, aby ste sa ako spisovateľ, verejný dejateľ, mohli zúčastniť na poradách o vládnom programe, o postavení Slovenska v novej ČSR.‛

Bola to vedomá lož. So všetkými ostatnými zaistenými ma pod dozorom vojakov so samopalmi odviedli smerom na Veličnú, Párnicu a potom do väznice v Ružomberku a ďalej po etapových staniciach – Biala, Ostrava, Pardubice – ako postupovala kontrarozviedka frontového štábu SMERŠ (smrť špiónom) za IV. ukrajinským frontom.

Nadávky, ponižovanie, zastrašovanie… Budeme ťa súdiť za Sibírske zápisky, bojoval si proti sovietskej moci. Ženu, deti, aj ich zaistíme, postavíme pred súd!

Zamĺkam… prišiel som na to, že oponovať, otvárať dušu takýmto zadubencom, bezduchým článkom obrovitého mechanizmu moci, nemá zmysel. Len už dajte pokoj! Zavše pri takých stereotypných vypočúvaniach mi bezvládne kvicla hlava… Veď nám na slame v pivnici nedovolili spať, vojačik s automatom nás jednostaj okrikoval, ak sme zadriemali. To očividne patrilo do vyšetrovacích metód – oslabovaním bdelosti dosahovať, aby sa ,delikvent‛ v nestráženej chvíli priznal, teda preriekol.“

Sestra Darina si zapísala do denníka spomienku na jeden z najstrašnejších dní:

„Dozvedali sme sa hrôzostrašné správy o ockovi, nakoniec tú, že ho idú zastreliť a ak ho chceme vidieť ešte raz živého, aby sme išli do Medzihradného. Bežali sme tam ako zmyslov zbavené – ja, moja najstaršia 17-ročná sestra a mamička. Čakali sme tam trasúc sa od strachu a chladného vetra. Priviezli ho na vojenskom nákladnom aute, prešedivená hlava sklonená, sedel na akejsi škatuli schúlený, bezbranný, s utrápenou preblednutou tvárou, pozeral na nás ľútostivým pohľadom. Golier na čiernom kabáte vyhrnutý, nad ním stáli dvaja sovietski vojaci, hlavne pušiek namierené na otcovu hlavu. Pamätám, ako keby to bolo dnes, fúkal studený vietor, nebo zamračené. Ja som si z hrdla sňala teplý šál a hodila som ho hore do auta, ale jeden z vojakov šmaril šál do blata.

Pýtali sme sa ho:

,Kde ťa vezú? Čo idú s tebou robiť?‛

Otecko smutne pozeral na nás svojimi krotkými nevädzovými očami, ale bál sa prehovoriť, len pokrčil plecami. O chvíľu auto s hrmotom odišlo, otecko nám nebadane kývol hlavou a my s maminkou sme si uvedomili hroznú skutočnosť – možno sme ho videli posledný raz v živote. Neskôr sme sa dozvedali už len stále zriedkavejšie rôzne rozporuplné správy… že zajatci sú tam a tam… že niekto počas cesty zomrel… nikto nevedel povedať kto…“

 

Otec si spomína na ďalšie udalosti:

„Napokon, keď sa už vyšetrovacia tortúra v pardubickom zámku blížila ku koncu:

,Ešte nám budete vďačný, že sme vám zachránili život. Dnes by ste už istotne viseli, keby ste sa dostali do rúk ľudových súdov.‛ Bola to koniec koncov odporná fraška, čo s nami zohrali na tej trápnej ceste – Kubín, Veličná, Párnica, Zázrivá, Ružomberok, Biala, Ostrava, Pardubice. Veď šlo od prvej chvíle o človeka, ktorého osud bol spečatený a vyšetrovacie protokoly, jeden z nich dokončený v Ružomberku, druhý v Pardubiciach – to bolo iba dekórum.

Novým, staronovým, mocipánom v Prahe nezáležalo na mne. Už sme boli v Ratibore, poslednej filtrovacej stanici, mali tu ešte možnosť zasiahnuť v môj prospech, ako zasiahli v prospech ostatných kubínčanov – Omilyakovcov, Blažku, Rolíka, Kresáka, ruského emigranta Altuchova, tých všetkých vrátili. Im, Rusom sa nedá čudovať, víťazili, prenikali do Európy, spĺňali poslanie – mesianizmus v nečakanej podobe. Romantika. Z našej strany štúrovský, vajanskovský, škultétyovský romantizmus, viera v ruský národ.

V tomto hraničnom momente, keď sa mohlo ešte všetko na dobré obrátiť, bola moja duša až do dna rozbúrená vedomím strašnej krivdy a bezmocnosti, ale aj vedomím akejsi rezignujúcej istoty, že som tu celkom na seba odkázaný, ponesiem svoj kríž až do konca so zdvihnutým čelom. Ale čo tie tam… moje najdrahšie? Ony teraz žijú v naivnej viere v ľudskú dobrotu a spravodlivosť. Veď je nevinný, nikdy nikomu neublížil, bolo to len veľké nedorozumenie, že ho vzali, zlé jazyky a teraz, v atmosfére uvoľnenia a radosti z víťazstva ho prepustia domov.

Som presvedčený, že sme celá naša generácia milujúcich svoj rod, oveľa bližšie k vám, boľševikom, celému vášmu usilovaniu, bližšie ako všetci tí vaši kaviarenskí komunisti a surrealisti, ktorí svoju jalovosť, neschopnosť na silné tvorivé skutky, zakrývajú surrealistickým bľabotaním. Ale toto moje hlboké presvedčenie sa neprejavilo výrazne. Zasa len z úzkostlivej obavy, aby ma nemohli upodozrievať z podlízavosti, konjunkturalizmu.

V tomto je tragika môjho osudu, v neprekonateľnej snahe zachovať si osobnú slobodu, potlačiť v sebe pud sebazáchovy, len aby bol ukojený prebíjajúci sa na povrch pocit hrdosti: doteraz som sa nezapredal, nebudem svoje presvedčenie zapredávať ani v budúcnosti.

Možno, keby sa boli so mnou rozprávali inou rečou. Ale oni sú príliš namyslení na svoju neomylnosť. Oni sú si sebou istí. Všetko sa im musí koriť. Čo sa im nepokorí, to zlomia. Tak ich vychovali. Od Lenina po Stalina im to vtĺkali do hlavy! Môj tragický omyl bol v tom, že som si naivne predstavoval stretnúť na svojej ceste človeka, ktorý bude všetko vedieť pochopiť, človeka so širokým rozhľadom, s historickou perspektívou, a pritom i človeka so srdcom, s jemným taktom. Dobre som si neuvedomil, čo za povíchrica sa to ženie európskym kontinentom. Všetko zložité, roztrasené, rozhárané, museli aj oni zmiesť z povrchu zeme.

Tu na našom území mali svoj jasný a konkrétny plán. Ja by som mohol v jeho uskutočňovaní len prekážať a hatiť ho. Preto ma treba dať preč, zlikvidovať ma. Nevoľný otrok, do tých čias kým vládzeš, pracuj, buduj socializmus. Ako milióny vlastných ľudí, patriacich do tej istej kategórie. Ďomin hneď vybadal, že mám vlastnú hlavu. Zabijú sa dve muchy odrazu: odstráni sa mimovoľná kontrola – intelektuál, a druhá vec: zastrašia sa ostatní… Aj doma vyskúšaná metóda…“

 

gulag Milota Zelinová spomienky


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up