menu Menu

Milota Zelinová Gaceková:Dlhá cesta k spravodlivosti (Štyri desaťročia zápasu o Gacekovho Jégého)

Rozhovory s Jégém boli pre otca vždy zážitkom: „Ani keby človek za ním stenografoval, nepostihol by všetko, čo vníma, keď ho počúva..."

Rozhovory s Jégém boli pre otca vždy zážitkom: „Ani keby človek za ním stenografoval, nepostihol by všetko, čo vníma, keď ho počúva..."

Na historickom cintoríne v Dolnom Kubíne odpočívajú vedľa seba Ladislav Nádaši Jégé a Mikuláš Gacek. Dvaja blízki ľudia, Jégé o generáciu starší, ale predsa rovesník. Veľmi dobre si rozumeli, vážili si jeden druhého, mali sa radi, bola medzi nimi vzájomná úcta, spolupatričnosť a obdiv. Keď je krásne slnečné počasie, kochajú sa pohľadom na kopce Malej Fatry – Poludňový grúň, Osnica, Stoh, Rozsutec… a vedľa drží stráž majestátny Choč. Dozaista aj na tomto tichom, pokojnom, pietnom mieste pokračujú vo svojich rozhovoroch, ktoré prinášali obidvom počas života potešenie a úžitok.

O tom, kedy a ako nadviazali priateľstvo píše môj otec Mikuláš Gacek v spomienkovej črte na Jégého Rovesník:

„Kedyže sme sa to zoznámili? Až voľakedy v druhej polovici dvadsiatych rokov. Ako dva havrany – osamelí… blízki si rodiskom aj bydliskom. Aby sme sa mohli spoznať a zblížiť, obidvaja sme cestovali v jeden pošmúrny jesenný deň do Martina – Nádaši z Dolného Kubína a ja z neďalekej Párnice, kde som bol notárom.

Pred pár dňami som dostal od Štefana Krčméryho list: Bola by milá vec, keby ste prišli v túto sobotu podvečer na malé posedenie v kruhu milovníkov pekného slova.

Vybral som sa teda do Martina popoludňajším vlakom. Keď ,Orávka‛ rozvážne zastala na stanici v Párnici, v salónnom vagóniku s červenými plyšovými divánikmi, vyhradenom oravskej honorácii ešte zo zašlých čias, zazrel som sivú, nakrátko ostrihanú hlavu doktora Nádašiho. Snímem pred ním klobúk, Nádaši sa mi, ako mal vo zvyku, hlboko ukloní.“

Môj otec sa okúňal prisadnúť si, aj napriek tomu, že čoskoro zistil, že asi idú na rovnaké miesto. „Akási hanblivosť charakterizovala naše pokolenie, deti a odchovancov tohto storočia, ktorí sme v päťročnej neľútostnej vojne zázračne prešli veľkou anabázou a z burácajúceho uragánu rozpútaných živlov si vynášali sen o novom živote v slobodnej otčine.

Hneď potom u Krčmérych, aj neskôr, sa starý pán neraz schuti zasmial na tejto epizódke, ako sme sa vraj na zoznamovacej púti do ,slovenskej Mekky‛ pekne hrali na slepú babu. Povedal by som si, nepatrná príhoda a ani by som ju nespomínal, keby mi trochu nesymbolizovala celú históriu našich vzájomných vzťahov, ako sa v čase rozvíjali. Už, už sa mi zdalo, že som ho postihol, priliehavou skratkou našiel kľúč k podstate jeho osobnosti, a tu zrazu nový, doteraz neobjavený prejav jeho ducha.“

Rozhovory s Jégém boli pre otca vždy zážitkom: „Ani keby človek za ním stenografoval, nepostihol by všetko, čo vníma, keď ho počúva. Ku každej jeho vete by musel dokladať komentár, ako gestikuluje, šibalsky zažmurká… Každý sval v tvári rozpráva a myšlienke dodáva osobité čaro a význam. Pri rozhovore len tak sype dáta, mená autorov, názvy umeleckých diel. Škoda, že sa mi len zriedkakedy podarí pobudnúť v jeho spoločnosti ,U Šteinerov‛ alebo ,Pod plachtou‛ medzi šiestou a ôsmou pri povestných ,tri deci‛ v kruhu kubínskej ,notability‛. Keby som mohol hocikedy odbehnúť od svojho pracovného stola zavaleného administratívnymi vecami, projektmi na stavbu vodovodu, kanalizácie, na dláždenie ulíc, asfaltovanie chodníkov, prebudovanie elektrickej siete, na postavenie pomníka Hviezdoslavovi a nad novými plánmi na vybudovanie ihriska, honosne nazývaného Štefánikov telovýchovný a zábavný park. Ale aká to bola pohroma, keď v roku 1934 prišla povodeň a cez jedinú noc zaplavila celé vybudované ihrisko. Dravá rieka podmyla pýchu kubínskych športovcov – tribúnu! Aj Jégé sledoval toto usilovanie, jeho autorita a obľúbenosť medzi občanmi mala často zázračný účinok. Vedeli sme, že ho máme za sebou, ako spoľahlivú rezervu. Opierali sme sa oňho, jeho slovo i mlčanie zavážilo, ba bolo rozhodujúce. Bezpečne sa pracovalo, keď sme cítili na všetkom jeho súhlas…

Viac mi ale lichotili rozhovory u Nádašich v byte, v útulnej, po starosvetsky, secesným vyrezávaným nábytkom zariadenej jedálni, za stolom prikrytým ťažkou kvetovanou plyšovou prikrývkou… Už sme si aj potykali.“

Jégé dával otcovi čítať svoje diela, aby mu povedal, aký má na ne názor, so slovami:

„Vieš čo, Miculo, vezmi si celú túto čarbanicu ešte raz k sebe a sám poopravuj. A len ta, vyčiarkuj, čo myslíš, že veci prospeje. Mne sa už zunovalo. Budem ti povďačný. Len som ťa nechcel obťažovať…“

Otec pokračuje vo svojich spomienkach: „Takáto spolupráca bola obojstranná. Keď mi vyšli Sibírske zápisky, Jégé ich za pár dní prečítal a pri najbližšom stretnutí so šibalským úsmevom povedal:

No, na debut, Miculo, to ani nie je také zlé. Skúsenejší autor by z toho materiálu spravil tri romány! Knižka je tak trochu na zamyslenie. Máš v nej to, čo Pascal nazýva neistotou pravdy, ktorá sa chveje ako ostrie nabrúseného meča. Akoby si chcel povedať: no, veď to za mňa dopovie história! Nebudú ťa za to chváliť, na to buď pripravený! Dnes aby si všetko podal polopatisticky, ale ty na našich kritikov nedaj!“

Jégého román S duchom času mi priniesla Marka so slovami, že pán urodzený dáva pozdravovať. V knihe bolo napísané: „Milý priateľu, prijmi toto skromné dielce nie podľa jeho hodnoty, ale podľa náklonnosti, s ktorou Ti ho dávam.“

Aj Jégého lekárske povolanie sa stalo pre našu rodinu prospešné, keď náhle ochorela na zápal pľúc moja najstaršia sestra Vieročka (ja som ju nepoznala, bola staršia o 18 rokov). V Literárnom múzeu v Martine som našla otcov kalendárik z roku 1933, ktorý bol pre našu rodinu veľmi tragický. Je v ňom uložený pramienok blond vláskov previazaný červenou stužkou, patril Vieročke. Najviac miesta v kalendáriku zaberajú záznamy z februára o jej chorobe, ako stúpala horúčka, ako sa striedali u nej dva razy za deň lekári doktor Nádaši Jégé a doktor Fábry. Ale aj napriek ich veľkému úsiliu naša sestrička zápalu pľúc podľahla.

Na smrť Vierky zareagoval okrem iných priateľov a známych našej rodiny aj Ladislav Nádaši – Jégé:

Miklúško môj,

hľadel som na Vaše trápenie a neviem sa premôcť, aby som sa díval i na Váš žiaľ. Uver mi, že Vašu celú rodinu čo najúprimnejšie ľutujeme.

Ruky bozky a najúprimnejší pozdrav 

Tvoj   Ladislav Nádaši

Ladislav Nádaši Jégé Milota Zelinová


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up