menu Menu

Ľubomír Feldek: Za frflošom Julom Vanovičom

Julo bol človek priamy, čo na srdci, to na jazyku, a aj kamaráti ho nazývali frflošom. Pravda však nepotrebuje krasorečníkov, pravda potrebuje práve frflošov – chvalabohu, že Julo frflal aj v esejach a knihách, ktoré písal, hneď bolo na svete viac pravdy.

Julo bol človek priamy, čo na srdci, to na jazyku, a aj kamaráti ho nazývali frflošom. Pravda však nepotrebuje krasorečníkov, pravda potrebuje práve frflošov – chvalabohu, že Julo frflal aj v esejach a knihách, ktoré písal, hneď bolo na svete viac pravdy.

„S rýmami zohratý som dopredu, dva prídu samy, tretí privedú,“ povedal Puškin a prichádza mi to na um preto, lebo aj týchto pár slov na rozlúčku s Julom Vanovičom sa mi žiada začať podobnými slovami: Julo Vanovič bol už od mladosti takto zohratý so starosťami. Nikdy nestačila jedna. Dve prišli samy, tretiu priviedli. Bol synom mukla. Najsilnejším zážitkom jeho detstva bol ten deň, keď sa musel v päťdesiatych rokoch minulého storočia dívať, ako Štátna bezpečnosť odvádza z domu jeho otca, statného muža, zvyknutého na tvrdú prácu, ktorého potom znova uvidel až po rokoch, keď sa, zúbožený, vrátil z väzenia domov „v príliš veľkých šatách“.
Otcove starosti sa podpísali aj na synových. Julo ich mal najprv so školou, potom so zamestnaním a s publikačnou činnosťou, a tým činom vždy aj s niektorými ľuďmi. Hoci v jeho živote nechýbali (a ani po jeho smrti nebudú chýbať) priatelia, vždy mal aj dosť nežičlivcov, ktorých si občas vyrábal aj sám. Julo bol totiž človek priamy, čo na srdci, to na jazyku, a aj kamaráti ho nazývali frflošom. Pravda však nepotrebuje krasorečníkov, pravda potrebuje práve frflošov – chvalabohu, že Julo frflal aj v esejach a knihách, ktoré písal, hneď bolo na svete viac pravdy. No nebol to len človek knihy, nebol to iba knihomoľ. Nie každý vie, že Julo mal rád aj šport a že zo športov mal najradšej tenis. Na kare sa vždy povie o zosnulom aj niečo veselé, nuž aj teraz poviem, že Julo ani pri tenise nezaprel v sebe frfloša. Frflal aj počas hry, viem to, veď som to neraz zažil. Tenis je tichý šport, no na tom kurte, kde sme hrali dvojhru alebo štvorhru, bolo po tichu. A nielen na tom našom. Tichí hráči, čo hrali na vedľajších kurtoch, Julovo frflanie chvíľu trpezlivo znášali, no potom sa ani oni neudržali a nahlas nášmu kurtu vynadali.
Aký býva život, taký príklad si z neho vezme aj smrť. Ani posledné obdobie života nebolo k Julovi láskavejšie než jeho mladosť, ba bolo ešte krutejšie, údery prichádzali jeden po druhom. Nečudo, že si to odnieslo aj jeho srdce. „Som slabý,“ zdôveril sa mi v poslednom telefonáte, čo sme spolu mali. „Nemôžeš byť slabý,“ povzbudzoval som ho, „máš rozpracovaný ďalší diel svojich memoárov, musíš ho dopísať.“ No keď som mu volal najbližšie, už telefón nebral. Dve starosti prišli samy, a tá tretia, ktorú priviedli, bola smrť.
Zbohom, frfloš. Mal som ťa rád.

Július Vanovič nekrológy


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up