menu Menu

Karol Kuzmány: Večerná modlitba v lete

Naklonil sa deň k západu – krásny deň,
Ako Tvoja milosť krásna je, ó Hospodine!
Vrátili sa domov vozy naplnené obilím,
Vrátila sa domov žnica klasmi zdobená
A radostná pieseň jej Teba chválila.
No operenec už mlčí vo vetvách,
Len v tráve ešte prespevuje kobylka.
Prázdne leží jarmo na dvore,
ustatý roľník odpočíva v komôrke.
Všade je milé ticho v temne príjemnom.
Povedal si, Hospodine: dňu odíď na lôžko,
Veď unavil si sa v dobročinení,
Choď a odpočiň si pred zajtrajšími prácami.
Povedal si aj mesiacu: vyjdi,
Vyjdi a priveď nad krajiny temnú noc!
Ajhľa, potešili sa Tvojim slovám hviezdy,
Vyšli zo stanov svojich, aby videli,
Videli všetko, čo priniesol Tvoj deň,
I žehnali mu pri jeho odchode
A kochali sa zo zeme odpočívajúcej.
Ozaj dobrý si, ó Hospodine!
Vďaky vylieva Ti moje srdce,
Milostivo ich prijmi, Pane môj!
Nespomínaj viac na moje previnenia,
lebo som mdlý a mdlé je i moje telo.
Ty sám všetkých mojich hriechov zbav ma
A pomeškaj so svojou prísnosťou.
Ja do úst svojich vložím novú pieseň
A hlasom úprimným budem Ťa chváliť.
Bože môj, Bože, sláva Ti!
Každý vzdávaj Hospodina slávu,
Kade On kráča, kvitne život,
Z šľapají Jeho sála radosť.
Počkajte ešte, hravé sny,
Ktoré chystáte sa za mnou na lôžko,
Nech Hospodinovi prv chválu vzdám;
Isteže ste jeho dobrí sluhovia,
Však Pán je On, je Pán,
Ktorý ma ochráni vo dne i v noci.
Vo dne usmerňuje moje kroky,
Skrze anjela v noci sleduje môj dych.
Hoci smrť potriasa holým temenom
Aj drží v rukách naostrenú kosu,
S ktorou chodí po domoch ako žnica po poli,
Takže ľudia ako klasy padajú,
Ja predsa ľahnem a spať budem bezpečne,
Ráno zbudí služobníka svojho Hospodin.
Veruže vzácna mi je viera, Bože môj,
Blahoslavený človek, ktorý nádej nestráca.
Ako keď sa chýli leto ku koncu,
Bocian vetrí kraje teplejšie,
tak ja viem o raji nebeskom,
keď krátia sa mi odrátané dni.
Hoci niet miest, kde by hrobov nebolo,
Na mojej truhle tiež raz zarachotia hrudy
A telo moje potom spráchnivie,
Však cez hviezdy už večnosť pozerá
A nastane deň slávny – vzkriesenie!
Tak prečo zhŕňaš len majetky, lakomec,
Úrody prečo uskladňuješ do stohov
A pritom chudobného odháňaš od dvier,
Lačných nesýtiš a nahých neodievaš?
Zisk sa Ti stane zlorečením
A majetok sa premení na bremeno.
Rozpustilosť, Ty Pane, nemáš rád,
Márnivca svojich darov nenávidíš,
Skromnosť však je Ti milá:
Chcem teda zachovávať zákon Tvoje,
Na ktorý myslím i vo dne i v noci.
V Tebe bdiem, Bože môj, v Tebe usnem.
(vyšlo v r. 1835, z biblickej češtiny preložil Milan Kraus)

karol kuzmány poézia


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up