menu Menu

Karol Kuzmány: Ranná modlitba na leto

 
 
Slnko je za mohutnými horami,
pablesky jeho však už ako posli,
zlatonohí posli posadali si vôkol
na vrchovce jedlín a hrebene vrchov;
a oznamujú skorý jeho príchod
i odhŕňajú záclony na nočnom stánku prírody.
        Vystupuje príroda zo stánku svojho,
vychádza ako slnku zasnúbená nevesta
a so spevom kráča mu oproti,
veselým spevom hôr, lesov a údolí.
A slzy radosti, čo má v očiach,
sú krásne slzy – rosa ranná.
        Slnko však už ako ženích v plnej sláve
do úsvitu oblečené sťaby do plášťa
iskrivým zrakom hľadí,
radostným zrakom na nevestu svoju,
nevestu krásnu – plodnú prírodu;
a pred ním na oblohe nový deň
a vôkol jeho spevy Cherubov.
        Kto všetko toto stvoril, Bože môj?
Ty si to stvoril, sláva Ti!
Oslavuje Ťa rodinka vidiečanov
uberajúca sa so zakrivenými srpmi
i povrieslami po Tvoje požehnanie:
nedaj sa teraz dažďu rozpršať,
veď sám si svoje dielo nezničíš.
        Kde si, kvet pekný, jarný kvet!
Už do plodu sa teraz zaviazal,
kdeže ste, mladých milé jarné hry,
premenili sa neužitočné práce.
Blahoslavený je každý, kto koná statočný,
blahoslavený, kto uspokojí sa s málom,
veď srdce toho Ty obdaríš radosťou.
Ty, Hospodine, sláva Ti!
        Ako jabloň uchránená pred bleskom
a zavlažovaná dažďom príhodným
stojí podobná ružovému kru,
ovocie jej je sťa na bielom hrdle gorale:
a pohľad na to – radosť pre oko.
Vedzte bezbožní, že dobrá je bázeň pred Pánom,
veď takí budú i tí, čo sa boja Boha.
        Mnoho je piesku na morskom brehu
a veľa kvapiek je vo vlne morskej,
viac však, Bože, Tvojich dobrodení!
Ó, buď zmietnutý, človek nevďačník,
nedbajúci na milosť a či zákon Tvoj.
Veď milosť Tvoja je sladšia ako med,
zákon Tvoj lepší od všetkého dobrého.
Nech zmietnutý je
a mrak podsvetia, zaslep mu oči!
        Prečo, Ty, Hospodin, v hneve svojom nevstaneš?
Nie, nekonáš tak, Ty milosť nad milosť!
Slnku kážeš svietiť i na dobrých i na zlých
a dažďu pršať na spravodlivých i nespravodlivých:
všetkým nám dávaš času milosti.
        Mne veru Tvoj zákon je milý,
ľúbezné sú mi Tvoje prikázania,
ja chodiť budem len Tvojimi cestami,
s posmievačmi nechcem mať nič spoločné,
s bezbožnými sa spolčovať nebudem,
veď žiadosti ich sŕdc sú nečisté
a hanebné sú i slová z ich úst,
pery ich plné lží a pretvárky
aj skutky ich sú sama neprávosť.
Mne hriech sa protiví.
        Ty, Pane, služobníka svojho podopri,
spasiteľná je Tvoja pravica,
nech neklesám vo svojich súženiach
a v čase pokušenia nepadnem.
S bedármi o dary teba chcem sa podeliť,
aby vo mne si našiel zaľúbenie:
nájdi ho, Hospodine, sláva Ti!
 

(Z češtiny preložil Milan Kraus)    

karol kuzmány poézia


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up