menu Menu

Július Vanovič: Listy zo starého dvora

„Čím je vlastně zpusobeno, že někdo volí vlastní cestu, a tím jako z vrstvy mlhy vystupuje z nevědomé identity s masou?“

„Čím je vlastně zpusobeno, že někdo volí vlastní cestu, a tím jako z vrstvy mlhy vystupuje z nevědomé identity s masou?“

List trinásty

Prišli sme z dvadsiateho storočia, a to bolo storočím davových hnutí: proroctvo Veľkého inkvizítora sa vskutku naplnilo. Davovosť – píše Rudolf Starý v neobyčajnej knižke Potíže s hlubinnou psychologií – to je hrozba, „kterou představuje dav lidské individuálitě, masová kultura kultuře, masová ideologická hnutí liberálnímu uspořádání společenského života.“ Od masy a davu záviselo, či sa uskutočnia „spásonosné“ revolučné programy. Ak v tom storočí zvonil komusi umieráčik, tak svojbytnému, slobodnému a zodpovednému jednotlivcovi. Lebo čím väčšie je zoskupenie, „tím více klesá váha individuality a tím i morálky“. A zákonite je tam menej, alebo nijakej slobody – a bez slobody niet ani morálky!
Bol to Carl Gustav Jung, ktorý iba v jednotlivcovi videl „jediného skutečného nositele života a existence“ – z toho i jeho umiernený optimizmus, že „lidská individualita se nebrání nebezpečí zmasovění jež jí dnes akutně hrozí“; že práve od jednotlivca bude závisieť, „na kterou stranu se vychýlí jazýček světových dějin“! – „Ještě nikdy nezáleželo tolik na jedinci, který ještě nikdy nebyl tolik ohrožen“, priznáva aj Simone Weil. A Huizinga v knižke Ve stínech zítřka: „Všetky krízy toho storočia majú svoj začiatok a koniec v jednotlivcovi.“ Ak sú ešte výhľady k lepšiemu, tak vtedy, „dojde-li nejprve ke změně v životním postoji jedince“.
Zmena v jednotlivcovi – najťažšia a najzriedkavejšia, ale najpotrebnejšia.
„Čím je vlastně zpusobeno, že někdo volí vlastní cestu, a tím jako z vrstvy mlhy vystupuje z nevědomé identity s masou?“
Čo dáva človeku odvahu a dôslednosť vymaniť sa z masových, sociálnych, politických aj náboženských konvencií drvivej väčšiny, nevoliacej vlastnú cestu, ale konvenciu, čo nerozvíja ich samých, ale – ako v spoločenských ústavoch akadémie – iba „nějakou metodu“?
Je to práve „hlas nitra“, píše Jung, volanie vlastného povolania ako Božieho zákona, „který osudově pudí k emancipaci ze stáda a cest, jež stádo vyšlapalo“ – ktorý nemožno neposlúchnuť, ktorému sa nemožno spreneveriť!
„Skutečnost, že mnozí na své vlastní cestě zahynou, pro člověka s posláním nic neznamená. Musí být poslušen vlastního zákona, jako kdyby to byl démon, který mu našeptal nové, podivné cesty. Kdo má povolání, naslouchá hlasu nitra, je povolán. Proto také věří pověsti, že má svého soukromého démona, který mu radí a jehož příkazy má provádět“ (Duše moderního člověka).
A môže to byť aj hrdý a nespratný démon – slabozasvätenci klebetia, že je „narcis“, a vedie ho sebaláska bez sebakritiky; že nepočúva druhých, len seba, tak ako uznáva iba seba, a tak ďalej. No je to verný a statočný démon: dokáže odolať jalovým radám, tak ako zvodom a darom – priam takým, čo boli ponúkané na Hore od Pokušiteľa – a kráčať vlastnou cestou v každom spoločenskom i politickom čase.
Aj keď sa krútili nad ním hlavy, aj keď padali úsmešky a posmešky a klebety; aj keď prišlo osamotenie a bolesť z inakosti, z tej odlišnosti a vylúčenosti, z akéhosi domáceho exilu, z toho „kultúrneho“ vyhostenia. Vedel, že hodnota človeka sa meria kvantom samoty, ktorú dokáže zniesť, kvantom vzdornej vernosti, čo dokáže vyvinúť, aby zostal sám sebou a naplnil dielo. „Nebyls´ zesměšňován, nebyls´ karikován? Tak jsi jistě v životě o nic krásného a velkého neusilovals´!“
A nebude luxus, to vyhraňovanie, to vydeľovanie, lebo bude tvorbou, len jemu vlastnou, neopakovateľnou, a všetkému navzdory. Vyníma sa, ba uniká z kolektivity, a predsa pre ňu pracuje; jeho démon je predsa len pre ňu darom a požehnaním.
Hoci je stále „narcis“, vravia i zasvätenejší, hoci by mohli vedieť o príbehu, ktorý je už legendou: ako mladý André Gide a Paul Valéry v montpellierskom parku zostupujú po schodoch k jaskynke, kde preromantický básnik, anglikánsky kňaz Eduard Young ešte v 18. storočí vlastnými rukami zahrabal do cudzej zeme mŕtvu dcéru Narcissu. „Narcissae Placandis Manibus“, polotajomné slová náhrobného nápisu „ich budú sprevádzať dlhý kus života, budú akýmsi kryštalizačným stredom inšpirácie, ku ktorému bude gravitovať myslenie i cítenie, aj vôľa nazvať nejako to, čo sa v nich odohráva“. A celoživotnou problematikou ich životov bude ono „dosebazahľadenie“ obohacujúce všetkých, nielen ich; povedalo sa, že sa ťahá celým symbolizmom.. To slovo vôbec je mohúcne a tradične kultúrnotvorné: Valéry má rozsiahlu skladbu „Zlomky Narcisa“ a Gide venuje Valérymu … Napokon čím by bola svetová literatúra bez narcisov? A čím malá slovenská bez ohováračov?
No vnútorné volanie, povolanie či pocit povolania nie sú privilégiom veľkých osobností; môžu ich mať aj osoby-osobnosti malé, až po „osobnosti“ tuctového formátu, vraví Jung. Ale: „…s ubývající velikostí je pocit určení pouze čím dál zastřenější a neuvědomělejší. Jako by se hlas vnitřního démona čím dál víc vzdaloval a hovořil čím dál řidčeji a čím dál méně zřetelně. Čím je totiž osobnost menší, tím se stává neurčitější a nevědomější, až se nakonec nerozlíšena rozplyne ve společenství, vzdávajíc se tak vlastní celosti, a rozpouštějíc se proto v celku skupiny. Na místo hlasu nitra a na místo vnitřního povolání nastupují kolektivní potřeby.“
Úlohu zohráva aj rozšírená neviera v nezávislosť ducha a  jeho tvorivé sily.
Duša? Čosi vágne, nehmotné plynulé, predmetne neuchopiteľné. Vnútorné povolanie? Akýsi hlas osobného démona? Všetci sme ako jeden, rovnakí, „nič takého neexistuje“, a keď by aj, tak je to najskôr „chorobné“, navyše neúčelné. Je to vôbec „ohromná domýšľavosť myslieť si, že by niečo také mohlo mať význam“ – a veď „je to iba psychológia“! Nevedia, nechcú vedieť, že „psychično je velmocí, která mnohonásobně převyšuje všechny síly země“.
Ale nie náhodou „právě naše doba volá po osvobozující osobnosti, to znamená po někom, kdo se odlišuje od neodvratné síly kolektivity, a tím se osvobozuje alespoň duchovně, a zažehuje tak ostatním maják plný naděje, který zvěstuje, že se alespoň jednomu podařilo uniknout osudové identitě se skupinovou duší. Skupina totiž – vzhledem ke své nevědomosti – není schopna svobodného rozhodování.“
Toľko Carl Gustav Jung, a my ho pochváľme, že pred nás vztýčil osudovú nevyhnutnosť personalizácie; že psychoanalyticky potvrdil, k čomu nás inými cestami viedli iní: k procesu personalizovania. K dramatickej, ale tvorivej ceste: od náhodnej ľudskej osoby k uvedomelo vybudovanej osobnosti, od individuality k personalite. Lebo osobami sa rodíme, osobnosťami stávame.
Veľa ľudí, aj politikov a umelcov, má mnoho individuality, ale málo – alebo nič – personality.

 

Július Vanovič


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up