menu Menu

Jozef Adámať: Medzi myslením a básnením

Rozmýšľanie o pravde sa týka pravdy, o dobre dobra, o myslení myslenia. Je však výraz „predmet“, ono „o-čom-myslenia“, v tejto súvislosti naozaj tým správnym? Netají nám „predmet“ väčšmi niečo?

Rozmýšľanie o pravde sa týka pravdy, o dobre dobra, o myslení myslenia. Je však výraz „predmet“, ono „o-čom-myslenia“, v tejto súvislosti naozaj tým správnym? Netají nám „predmet“ väčšmi niečo?

Rozmýšľame o myslení. Rozmýšľanie o myslení sa nám na prvý pohľad ukazuje ako reflexia myslenia. Rozmýšľame o tom, čo sa v myslení deje. No to, čo sa deje v myslení, aby bolo toto rozmýšľanie naskrze myslením myslenia, zaiste musí sa diať v rovnako premýšľavom tóne. Hovoríme, že rozmýšľame raz „o tom“ a inokedy „o inom“, hovoríme o zacielení, nasmerovaní myslenia, a síce na to, čo sa myslenia týka, čo je jeho predmetom. Rozmýšľanie o pravde sa týka pravdy, o dobre dobra, o myslení myslenia. Je však výraz „predmet“, ono „o-čom-myslenia“, v tejto súvislosti naozaj tým správnym? Netají nám „predmet“ väčšmi niečo? Výraz „predmet“ myslenia nás zvádza k tomu, že myslenie je činnosťou, v ktorej zameriavame pozornosť práve na ten a ten predmet, a teda podrobujeme ten a ten predmet skúmajúceho pohľady mysle. V slove „predmet“ sa zračí zároveň aj určité rozhodnutie: sme to my, ktorí si vyberáme práve tento predmet, sme to my, ktorí práve tento predmet chceme skrz-naskrz „popremýšľať“, zaznamenávať si premyslené, a božechráň, aby sme na predmet pozabudli, a tým sa vzdialili od témy.

A predsa. Koľkokrát, keď sa nás, pohrúžených do myšlienok, s pohľadom upriameným do neznáma, ktosi opýta, „o čom“ to vlastne tak úporne rozmýšľame, zaiste nevieme dať jednoznačnú odpoveď. Vari „len tak“, zavše odvetíme, a súčasne tušíme, že nevravíme celkom pravdu, že to, o čom rozmýšľame – a nech rozmýšľame akokoľvek: letmo či hĺbavo, prosto či učene –, rozhodne nie je „iba tak“, že dokonca zriedkakedy nás postretne tá chvíľa, keď navôkol všetko zmĺkne a konečne máme priestor „takto“ si popremýšľať, chvíľa sviatočná, keď myšlienky akoby sa voľne vznášali kdesi v povetrí, prichádzali a odchádzali, nevedno odkiaľ, nevedno kam, ale predmet, jasný predmet, ktorý by bol odpoveďou na konkrétnu otázku „tak o čom teda“ akosi ani pri najlepšej vôli nedokážeme nijako špecifikovať. Vari „len tak“, „ani vlastne neviem „o čom“ „netuším“, „o ničom“… A predsa: myslíme, rozmýšľame – ako možno nikdy predtým.

To, čo sa v takejto chvíli týka nášho myslenia, čo sa nás priam zmocňuje, keď nás znenazdania, ako vravievame, „prepadne myšlienka“, keď sme uchvátení mocnou hrou fantázie, splývaním spomienok a snov, predstáv a pocitov, chutí a vôní, tónov a zjavení, keď v myšlienkach preskakujeme od jedného k druhému, k tomu, čo bolo, mohlo byť, i k tomu, čo nikdy nebude, od milovaných tvárí k tváram ešte nespoznaným, od blízkych krajov k nedohľadným diaľam sveta, v nekonečnom zreťazení asociácií, vynárajúcich sa celkom mimovoľne, azda z chute magdalénky namočenej v lipovom čaji, to, čo sa v tejto chvíli týka nášho myslenia, rozhodne nie je ten či onen „predmet“, nič takpovediac konkrétne; skôr sa nám zdá, že ten alebo onen predmet sa pred nami vynára až na dôvažok, ako plod tejto ohromnej hry obrazotvornosti, až vtedy akoby sme prichádzali na to, že naše myšlienky „o niečom“ sú, no nevyslovujú nič zámerne, ale akiste len mimochodom, že sa v tej lavíne úlomkov obrazov a neúplných veršov, v tom okamihu, ktorý je trváci azda iba tým, čím je najkrehkejší, niečo skrze nás rodí, neodvolateľne, niečo prichádza nami na svet, niečo neopakovateľné, no o to vzácnejšie a naliehavejšie, niečo, čo nepodlieha prísnym zákonom konvenčnej logiky, čo má však svoju osobitú, vlastnú, vnútornú logiku, svoje vlastné, nemenej pevné, prísne a záväzné pravidlá, no jednako celkom iné pravidlá, nekonečne vzdialené od všetkých štandardizovaných postupov a vzorov.

Heidegger nepochybne vyslovuje hlbokú pravdu o myslení, keď ho stavia do blízkosti básnenia. Myslenie nie je len premýšľaním „o niečom“, a to takým spôsobom, že si toto niečo postavíme pred seba a akoby dodatočne urobíme predmetom vlastných myšlienok, reflexií. „Myslieť niečo“ znamená – väčšmi ako „rozmýšľať o niečom“ – „byť zasiahnutý“ týmto niečím. To spoznávame zakaždým, keď sa snažíme o niečom silou-mocou popremýšľať, no akoby naschvál – napriek snahám alebo práve kvôli snahám – nám to akosi nejde, tým menej sme akýchkoľvek myšlienok, akýchkoľvek postrehov schopní, tým menej máme čo povedať. A naopak, nezriedka sa stáva, že o to oslnivejšie myšlienky nám „behajú hlavou“, o čo menej sa o ne usilujeme, o čo väčšmi sme si vedomí svojej odkázanosti na predmet myslenia, toho, že sme mu v konečnom dôsledku vydaní na milosť a nemilosť. Akoby sme boli rukojemníkmi tej veci, o ktorej rozmýšľame, a úroveň našich myšlienok – od málokrvných fráz až po vskutku geniálne postrehy tých nemnohých – závisela bezo zvyšku od toho, do akej miery sme schopnými sa predmetu myslenia „otvoriť“. Nakoniec, grécky výraz, ktorý prekladáme našim slovom „myslieť“, „noein“, neznamená to, čo pod „myslením“ obyčajne rozumieme, totiž cieľavedomú zameranosť subjektu na ten alebo onen predmet, ale, naopak, schopnosť otvoriť sa veci, nechať sa ňou zasiahnuť, preniknúť, ochotu vyjsť jej v ústrety, ísť si takpovediac po myšlienky priamo k nej, aby nám v jej svetle, pod jej rukami niečo „napadlo“.

Taká je, dovolím si povedať, aj skúsenosť básnenia. Je akiste naivnou predstavou, že básnik má pred sebou nejaký predmet, objekt básnenia, prírodu, lásku či čokoľvek iné. Prírodná lyrika naskrze nie je „prírodnou“ z toho dôvodu, že jej predmetom je nedotknutý svet prírody; ani ľúbostná poézia nie je „ľúbostnou“, pretože si za svoj predmet kladie „city ľúbostné“. O prírodnej lyrike hovoríme väčšmi preto, pretože vyviera zo samotného lona prírody, pretože je zasiahnutá prírodou, rodí sa v bezprostrednosti dotyku s ňou, pretože sa ňou príroda akoby dostávala k reči, akoby sa v nej dovršovala, stávala sama sebou.

Rovnako ľúbostná poézia nie je poéziou, hrubo povedané, „o láske“; láska je pre ňu skôr životodarným zdrojom, podhubím, z ktorého vyrastá, mocnou inšpiráciou, ktorá až tou či onou básňou nachádza svoje plné vyjadrenie, svoju tvár. Nakoniec, slovo „inšpirácia“ v tejto súvislosti nie je použité náhodou. „Inspiratio“ pôvodne znamenalo „vdýchnutie“ či „nadýchnutie“. To, čo nás inšpirovalo, akoby nás oživilo svojím „dychom“ (spiritus), „vdýchlo“ (inspirit) nám svojho „ducha“ (spiritus) či prinajmenšom dovolilo sa nám z neho nadýchnuť (inspirare). Preto tam, kde, ako hovorievame, nemáme „inšpiráciu“, cítime sa spravidla bezradní, bez nápadov, bez ducha, tam sme prázdni a stratení.

No myslenie a básnenie nielenže stoja „blízko seba“, v myslení a básnení dokonca odhaľujeme jeden a ten istý základný motív. „Myslenie“, zdôrazňuje na inom mieste Heidegger, „je pôvodné dictare, prapôvodné básnenie [Dichtung], [poiésis].“ Príbuznosť latinského slova „dictare“ a nemeckého slova „Dichtung“ nás stavia do oblasti diktovania a zaznamenávania. Tak Yves Frontenac píše, píše „bez zastávky, (…) ani si nedá čas, aby písmená boli čitateľné, lebo sa bojí, že stratí čo len jediné zo slov, ktoré nám ktosi šepká iba raz.“ Tak myšlienky, ktoré nás akoby z ničoho nič prepadali, v tých chvíľach omilosťujúceho vnuknutia, keď naskrze nerozmýšľame „o niečom“, keď sa mysleniu, máme pocit, väčšmi toto niečo podarúva, odovzdáva do úschovy na starostlivé stráženie uchovávajúce jeho nepredmetnosť i nespredmetniteľnosť, keď myšlienky nami voľne plynú, mimo našej kontroly či vôle, vari ani nie sú našimi myšlienkami, výmyslami, ako skôr záznamom hlasu, tajuplného hlasu, ktorý nás neprestajne oslovuje, no ktorý možno iba zriedkakedy dokážeme s plnou vážnosťou započuť.

jozef adámať


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up