menu Menu

Ján Švantner: Pierre Seghers - Muž slova a činu

Seghers hovorí o básni ako o vášnivej sebaprojekcii, ktorou básnik nachádza priesečník medzi svojím subjektom a objektívne danou realitou.

Seghers hovorí o básni ako o vášnivej sebaprojekcii, ktorou básnik nachádza priesečník medzi svojím subjektom a objektívne danou realitou.

Pierre Seghers (1906 – 1987), francúzsky básnik, editor a vydavateľ, scenárista,  účastník protifašistického Hnutia odporu ( Rezistencie). Pochádzal z rodiny umeleckých stolárov a v jeho rodokmeni nájdeme i významných flámskych maliarov zo sedemnásteho storočia. Pierre Seghera sa narodil v Paríži, ale detstvo a mladosť prežil v meste Carpentras v Hornom Provensalsku. Po ukončení štúdia v Collège de Carpentras pracoval ako pomocný pisár na notárstve. Potom pracoval ako čakateľ v katastrálnom úrade.

V roku 1923 prišiel do Paríža, kde postupne prenikal do sveta kníh. Začal spolupracovať s antikvármi z nábrežia Seiny a stal sa zberateľom vzácnych vydaní diel staršej i novšej francúzskej literatúry, predovšetkým poézie. Po skončení povinnej vojenskej služby na Korzike sa vrátil do Carpentrasu, kde sa oženil s Annou Vernierovou, priateľkou z mladosti. Jej strýko ho zasvätil do tajomstiev obchodu a Seghers sa začal živiť ako obchodník so zariadeniami pre hotely a bary. V tomto období, keď Seghers cestoval za obchodmi a prešiel veľa menších miest, čítal poéziu a písal vlastné verše. Jeho spoločníkmi na cestách boli básnici Mallarmé, Verlaine, Laforgue, Carco, P.– J. Toulet, neskôr Rilke a ďalší. Čítanie a písanie, to bola druhá, neznáma tvár Pierra Seghersa. Sám o sebe prezradil, že mal svojho dvojníka. Tento dvojník, z ktorého sa neskôr vyvinul básnik a vydavateľ, viedol dlhé rozhovory sám so sebou, keďže „v malých vidieckych mestách,“ ako neskôr napísal Seghers, „cesta poézie vedie cez vnútorný labyrint“.

Okolo roku 1930 sa v Avignone zoznámil s Elzou Trioletovou a Louisom Aragonom. V tom období stretol Louisa Joua, ktorý bol typografom a ktorý ho zasvätil do výroby krásnych kníh. Ešte dôležitejší objav bol pre neho perzský básnik Omar Chajjám, za čo opäť vďačil Louisovi Jouovi, ktorý sa pre neho stal duchovným otcom. V roku 1934 sa Seghers usadil vo Villeneuve–Lèse–Avignon, meste na Rhône. Tam zo svojich básní zostavil zbierku Mys Dobrej nádeje a keďže nemohol nájsť vhodného vydavateľa, založil roku 1938 vlastné vydavateľstvo Les Éditions de laTour, kde roku 1939 básnická zbierka vyšla.

Rozhodujúci obrat vo vývine Pierra Seghersa nastal s jeho mobilizáciou do armády roku 1939, keď mu náhoda vnukla myšlienku založiť literárny časopis, venovaný básnikom  prvej svetovej vojny. (Seghers si uvedomil, že do tých istých kasární narukoval kedysi Guillaume Apollinaire.) Tak v novembri 1939 vyšlo prvé číslo povestného časopisu Poètes casqués (Básnici s prilbou), ktorý mal okamžite veľký ohlas a ktorý získal abonentov medzi renomovanými autormi, napr. L. Aragon, P. Éluard, J. Paulhan, A. Salacrou, M. Jacob, ale i vydavateľ G. Gallimard. Z tohto časopisu sa vyvinula revue Poésie 40, ktorá znamenala začiatok literárnej protifašistickej Rezistencie vo Francúzsku. Revue vychádzala i v ďalších rokoch  okupácie. Pod vedením Pierra Seghersa sa Poésie 40, 41, 42 a nasl. stala najdôležitejšou revue francúzskej poézie a bola výsostným prejavom intelektuálneho protifašistického odporu.

Po oslobodení vzniklo vydavateľstvo Éditions Pierre Seghers, ktoré ďalej rozvíjalo pôvodnú myšlienku spolupráce s autormi v širokom ideovom spektre od Éluarda a Aragona až po Pierra Emmanuela. Po vojne Seghers precestoval mnohé európske krajiny, medzi ktorými nechýbalo ani Československo. Vo vydavateľskej a editorskej práci pokračoval Seghers založením edície Poètes d´aujourd´hui (Básnici dneška), v ktorej vo forme monografie, spojenej s výberom básní, bola predstavená celá plejáda významných autorov, francúzskych i cudzích, napr, Baudelaire, Apollinaire, Breton, Blok, Brecht, Emmanuel, Claudel, Péguy, Jammes, Jesenin, Hugo, Mallarmé, Jacob, Jouve, Puškin, Heine, Leopardi, Lorca, Neruda, Musset a iní.. V 70. rokoch dosiahla táto edícia približne dvesto zväzkov vydaných kníh a zohrala významnú úlohu nielen v popularizácii poézie, ale mala výrazný vplyv aj na kultúrne povedomie spoločnosti, v ktorej pojmy básnik apoézia mali svoju nespochybniteľnú vážnosť a význam a neboli zanesené komerčným a iným balastom. Pierre Seghers si touto činnosťou vyslúžil pomenovanie vydavateľ básnikov. Po prvej knihe Mys Dobrej nádeje (1939) nasledovali  básnické zbierky Pikový pes (1943), Verejný priestor (1944), Futurum exactum (1947), Kamene (1958), Piranèse (1961, podľa talianskeho  grafika a architekta Giambattistu Piranesiho), Dialógy (1966), Skryté významy (1970), Čas zázrakov (1978) a iné.

Pierre Seghers sa stal laureátom viacerých vyznamenaní, medzi ktorými treba spomenúť Veľkú cenu poézie Francúzskej akadémie (1942), Cenu Guillauma Apolillinaira (1959),  Cenu Paula Cézanna (1960), Veľkého zlatého orla poézie (1971) a Veľkú cenu poézie Mesta Paríža (1979). Básnická tvorba Pierra Seghersa je založená na troch stálych pilieroch. Je to predovšetkým otvorenosť voči svetu, v ktorom sa básnik angažuje za humanistické ideály, ktoré strácajú platnosť nielen v čase vojny, ale aj v mieri narážajú na tvrdú realitu konzumnej spoločnosti. Ďalej je to vernosť básnikovým vnútorným predstavám, ktoré vyznačili jeho tvorivú a duchovnú cestu. Tretím punktom, možno tým najdôležitejším, je poézia ako mocný nástroj poznávania skutočnosti, v ktorej básnik vytvára nový duchovný rozmer. V jednom z rozhlasových rozhovorov, ktoré zostali zachované, Seghers hovorí o básni ako o vášnivej sebaprojekcii, ktorou básnik nachádza priesečník medzi svojím subjektom a objektívne danou realitou. Miesto existenciálneho dotyku formuluje jazyk, ktorému Seghers pripisoval veľký význam. Pripomenul, že ako potomok umeleckých stolárov má veľký zmysel pre konkrétnu ľudskú prácu, vloženú do remesla. Jazyk je podľa neho vzácny pracovný nástroj, v ktorom sa odzrkadľuje autorov vzťah k svetu, k sebe i k dielu, ktoré vytvára.

V poézii Pierra Seghersa nachádzame vzácnu rovnováhu medzi básnickým výrazom a jeho poznávacím a ideovým zacielením. Je to neklamné svedectvo o tom, že autor neskĺzol do samoúčelnej hry so slovami ani do jednoznačných sploštených proklamácií.

Dnes zostáva Seghersovo dielo živé nielen svojou umeleckou hodnotou, ktorá ani po premenách v plynutí kľukatého a neistého času nestráca presvedčivosť, ale i nepatetickou výzvou zachovať ľudskú civilizáciu v jej nenahraditeľnej kultúrnej dimenzii.


Pierre Seghers
POHYB  V PAMÄTI

V lístí trvania

Tu som v hlavnom sídle
obliehanom pamäťou. V temnote jasnej noci počúvam,
ako padajú zrná času. Odpovedajú si znamenia,
zapaľujú i zhášajú sa ohne. Rozoznávam
zvuky vojska na pochode a jeho dupot. Tak blízko
vo výške bola to zrazu hviezda či strela,
ten krátky záblesk? Sám som, načúvam,
ako bije do pasce chytené srdce, počujem svoju krv
odkvapkávať, unikať a miznúť v nesčíselných listoch
trvania. Počujem, ako ešte žije
obkľúčené mesto. Rozostavil som hliadky,
nepočuteľné vlny som chcel zachytiť,
postrehol som iba šelest a vzdych
zvlneného a rozvinutého hodvábu…
Čas s vetrom unesú ho preč.
Čia ruka ním márne hýbala
v temnote jasnej noci? Vystriedané hliadky noci
podali správy, nič dôležité. Hora sa hmýri
neznámou zverou a pevné sú hradby i vedľajšia brána..

Už počuť, ako cez ďaleké predmestia prechádzajú vlaky
a miznú v prímerí nového, ale obkľúčeného dňa.

Slnko

Keď slnko navštívi podzemia noci
a mysľou spiacich ľudí preblysnú koráby,
keď sa zo tmy rodia dni a počuť
zmätené slová, náhle zvolania a huk
zo zvrátených kolmíc skaly, keď slnko
samo prejde jaskyňami a priepasťami
a celú ríšu osvieti, na svet
prichádzam… Keď slnko, opäť
vynorené spod oblúkov, z prílivov, palácov a krýpt,
neviditeľne zdvíha svoju obrovskú mihalnicu.

Ako zádumčivý let

Ako zádumčivý vzlet, ako trepot ťažkých krídel
v hustom vzduchu, ako skmásané konáre
neviditeľným okom, ako ukrytá hrozba,
dychčiaca tam pri číhaní, ako dlhý, nečakaný krik
a taký blízky ako sliedič, jeden z mnohých…
Čakám, sám. Nehybný a sám. Je to výzva?
Kto sem prichádza z noci? Vraj divá mačka
kynoží vtáky. Naježené perie sovy
naháňa jej strach. Potkany s hmyzom žijú
pod terorom kráľov, čo vlastný okom popravujú
ľstivý zrak. Akí lovci, zrodení z černičia a tŕňov,
rútia sa v nás na korisť? Tu padol človek, zahrdúsený v hrôze
bez boja, bez bodnutia a pazúrov, bez pomoci. Kráľom chcel
uniknúť, ako potkan, skúpo… utiahnutý žil.

Či ťa mám ešte chrániť…

Či ťa mám ešte chrániť na ďalekých, oblačných prechodoch,
v hlbinách a prúdoch
alebo pod prostou váhou tela, ktoré zaniká
ako výstuha pohltená časom?
A či ti ešte prídem na pomoc do tvojich dávnych slov
v jazmínovom lístku ako v snení o záhradách,
do tvojej lásky a jej súbojov,
keď chceš zostať sám? Ak ťa zachváti
hlboká zima, teba, môj ustavičný, nech ťa sprevádzajú
v tajomstve a tichu moje prosby, nech v mojich rukách
ožije tvoje srdce a zahreje
vychudnuté a navždy nehybné telá.
Nechaj svet, nech si len ide svojou cestou.

Ticho

V kaplnke strateného času, v kaplnke z divokého býlia
na majeri dávneho času, kde modrá mladosť plynula,
kde včely bzučali a ticho dýchalo
na ústach slnka… akoby včera v moaré svetelných rokov
vykvitla rieka sviežich rastlín a svietila
hučiacim hmyzom, zlatými vážkami a kanálmi, šedými stepami
zelených dubov a kolmicou vŕškov.

V kaplnke strateného času… striehol nehybný čas,
či sa uzrie vo svojom zraku, sám v sebe zadržaný,
zbavený lásky na lôžku zo suchej trávy,
v jame plných, pozemských vĺn a v slnečnej, fialovej tôni.
Či ešte číhali na ten plynúci tieň zelené jašterice?
Ako pamäť vkĺznu do skalnej skrýše,
užasnuté nad toľkou družinou. Medzi mandľou a vodnou dyňou,
morušou, melónom, zrazenou marhuľou a muškátovým hroznom
pod oblúkmi starých skál, v spustošených baniach
šialený spev ticha.

Rozvaliny, domy a prineskoro objavený čas.
Akoby voslep, keď tíchne zúrivosť,
iba dotyk a zrak. Tak samota
olovom zalieva výkrik okna.
Iba vietor si počúval v kaplnke strateného času,
ten víchor, čo lámal platany,
kým udupaná umierala neláska.

Nový svet

Nový svet sa dnes rodí… Z ohromného a namáhavého snenia
precitám. Konečne sa vynáram,
tak dlho som blúdil v hlbinách. Ničoho neľutujem
z toho času bankových koralov a driny.
Brusič šedých nebies starý Flám
mi vyzradil: Raz to uchopím! Však dnes
sú zavŕšené základy. Vlastné katakomby som poprechodil
a nezanechal som tam ani život ani spev. Večný
je človek! Smrť unáša iba jeho tieň.
Prichádza, dáva a odchádza. Však jeho stopa pretrváva.

Láska

Chválim ťa lebo si nepodkupná Krvavým nožom ťa vyslovím
Krivím ťa nech vidím tú vežu a štít
Napadám ťa je mi ľahšie v tvojej milosti
V ilúzii vidím v tebe iba krídla a vzlet
Beriem uzol anglických konopí
Túlam sa ako savojský svišť
A po tebe blúdim ako zneužitý bič

Báseň venovaná Maillolovi

V lístí pomarančovníka som sa zrodila. Kráľom bol môj otec.
Kráľom malej záhrady, kde sa tvaroval bez ustania
a kde ma jeho svetlo živilo.
Na slnečných terasách žil ako pustovník.
S lúčmi vôkol hlavy ma stvoril. Bola som jeho myšlienkou,
jeho počiatkom, zápasom, životom i rečou.
Robotník. Som jeho dcéra. Bol kráľom ako vy.

Večne živé srdce, čo v mojich slovách
bije, aj to ticho, ktoré tak miloval,
do mňa vložil. Zrodila som sa z vnútorného rytmu,
z hlbokého spevu, z tej slasti žiť a z jeho zrkadliacich snov.
Z vlastných rúk, ktorými prekonával noc,
ma vyslobodil. Z ničoty ma nechal vytrysknúť.
Slobodná a živá som v tejto chvíli, všetky záhrady
sú mojím domovom. Uväznená, zničila by som všetko.

Nie bohyňa, nie vandráčka alebo Pýtia,
ale ja, silná a žiarivá. Nosila som
koše kvetov, ovocia a rýb. Na tržnici
ma uzrel „v čistom štvorci, v ostrom trojuholníku“.
Stala som sa nocou, oceánom a horou.
Bola som vzduchom, zemou, riekou a prameňom.
Nikdy mi nepovedal, že to ja som Krása,
ale stvoril ma, porodil ma, aby sa prejavil.
Možno si myslel: „Neskôr ju opustia moje ruky,
ale slnce, dažde a snehy,
celé obdobia a oblaky ožijú po jej boku.
Bohu som ju stvoril, stvoril som ju pre šťastie očí,
pre ľudský súlad a silu krvi…“

Reč samotára.

To najskrytejšie, čo mal na srdci,
to som ja.
Hľadal ma, za nocí ma volal,
objavil moje ruky, moje kolená, moju hruď,
v ňom som bola jeho vyslobodením, jeho dychom a radosťou,
stvoril ma slávnostnú a víchrom milovanú, robustnú a pravú,
zvinul ma do silného lúča ako veľké zviera v priehlbine
na chvíľu zajatého a potom bez ustania prúdiaceho pohybu,
nech v ňom krásnejú telá. Videl ma, ako zaspávam.
Ako uzamknutý portál sĺnc silueta postavy.

Tak sa ohlášala, zrodená pri stvorení Sveta,
žena, Venuša Aristida Maillola.*

Zvony dávnych dní

Zvony dávnych dní stále sa v poézii rozliehali
jak umieráčik v priezračnom vzduchu popoludnia.
Jeseň vtedy, jej hudba a ozveny skončeného deja
do belasej stužky votkávajú „Žili sme“ i tiahnu
po slávnostiach vína do lesov svojich mŕtvych prebúdzať.

Už viac nezačujem to svieže zrno súmrakov,
prvý dym striech, tú pomalú, unášajúcu plynulosť,
mliečnu mĺkvotu ani rodiacu sa hmlu.
Ópium z čias za mladosťou unieslo nás na onen svet.

Prítomnosť, jediná. Život v každej chvíli nový,
výhľady do zajtrajška! S ránom sa narodiť,
znovu krídla a svetlá zostrojiť,
nanovo slová vyvábiť pre oheň nových zmyslov
odhaliť farby a univerzá
a až po oblohu vztýčiť vlastnými rukami dom.

(Zo zbierky Skryté významy, 1970, preložil Ján Švantner)

ján švantner pierre seghers poézia


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up