menu Menu

Ivan Čičmanec: Poznanie a katarzia

So zbytočným, či prebytočným človekom, ktorý sa najčastejšie spája s ruskou literatúrou, stretávame sa už aj v literatúrach starovekých civilizácií, podobne u novodobých európskych klasikov od renesancie po romantizmus

So zbytočným, či prebytočným človekom, ktorý sa najčastejšie spája s ruskou literatúrou, stretávame sa už aj v literatúrach starovekých civilizácií, podobne u novodobých európskych klasikov od renesancie po romantizmus

So zbytočným, či prebytočným človekom, ktorý sa najčastejšie spája s ruskou literatúrou, stretávame sa už aj v literatúrach starovekých civilizácií, podobne u novodobých európskych klasikov od renesancie po romantizmus. Vedomý akcent na túto ľudskú skúsenosť však dala až moderná literatúra približne od polovice 19. storočia. Bolo to niečo ako objavenie už objaveného kontinentu, konečné vytriezvenie zo (škodlivých) ilúzií, zo sebaklamov neslobodných, nesmelých a zbabelých ľudí. Pri kolíske tohto uvedomenia stáli myslitelia ako Schopenhauer, Stirner, Kierkegaard, na toto pole sa odvážili aj romantickí básnici (Poe, Lermontov, Janko Kráľ a i.), naplno však túto ideu rozvinuli až (niektorí) realistickí, novoromantickí a potom modernistickí spisovatelia, na čele s Dostojevským, Baudelairom a Ibsenom. V čom tkvie peklo prebytočných ľudí, ak tu vôbec možno hovoriť o pekle? Povrchní vykladači tohto fenoménu stále tvrdia, že tu ide o ľudí, ktorí sa nedokázali včleniť do spoločnosti a preto sa cítia outsidermi. Tí zrelší vidia, že na vine je spoločnosť, ktorá nechcela týchto výnimočných ľudí pochopiť a akceptovať. Aj pre týchto vykladačov je však osud tzv. prebytočných ľudí nezávideniahodní. Klasický outsider naozaj zle znáša svoje duchovné vyhnanstvo, rád by sa začlenil do spoločenstva, našiel lásku aj uplatnenie svojich schopností, má však neustále pocit, že „cesta je zarúbaná“, že sám si nevie so sebou rady, no že ani spoločnosť o takých ľudí ako on nestojí. Aj ten azda najcynickejší zo všetkých, Lermontovov Pečorin, ktorý to už celé nadobro vzdal, verí, že pôvodne mal jeho život akési určenie, nejakú historickú úlohu,  osud mu však nedoprial túto úlohu nájsť a splniť. Tu sa dnes nástojčivo núka pripomienka, že medzi pocitom outsiderstva a naplnením životného poslania vôbec nemusí byť rozpor, ba že povedomie outsiderstva je priam predpokladom takéhoto konštruktívneho postoja a z neho vyplývajúcej aktivity. Už niektoré Dostojevského postavy (Raskoľnkov, Soňa Marmeladova, Kirilov, Knieža Myškin, Ivan a Aľjoša Karamazovovci) si to uvedomujú, hoci nie každý z nich si volí „správnu“ cestu, pričom však pojem „správnosti“ je tu veľmi relatívny. Treba totiž mať na pamäti Kierkegaardove slová, že aj človek, ktorý volí zle, volí vlastne správne, za predpokladu, že volil uvedomene a celou svojou bytosťou. Núka sa tu porovnanie titulných postáv dvoch Ibsenových veršovaných drám, BrandPeer GyntBrand, kierkegaardovský maximalista, volí vedome a naplno, volí však slepú uličku, preto nakoniec stroskotáva. Peer Gynt si myslí, že volí, v skutočnosti sa však kĺže po povrchu svojich zdanlivých identít – a končí skôr tragikomicky, ako biedny malomeštiak, ktorý žil celý svoj život v sebaklame. Aj ďalšiu etapu vo vývoji chápania prebytočného človeka písala nórska literatúra, konkrétne Knut Hamsun, predovšetkým v románoch Hlad, MystériáPan. Najmä prvé dva naznačujú. že tvorivý a zdravo sebavedomý človek by mal byť schopný prijať outsiderstvo ako dar z nebies, ako čosi, na čom možno stavať svoju osobnú identitu. Je zaujímavé, aké rozdielne sú zakončenia týchto Hamsunových románov: Hrdina Hladukončí neurčito, máme najskôr pocit, že je iba ohnivkom v nekonečnom rade identít, a teda aj ľudských možností. Nepochybujeme o tom, že po celý čas vie, čo robí, podobne ako Nagel, hrdina Mystérií, ktorý však nakoniec volí samovraždu… A vlastne, prečo nie? Pred ním to už urobili mnohí, a ani on nie je posledný v tomto rade… Poručík Glahn v románe Panje spomedzi týchto troch najneslobodnejší a najkonvenčnejší, nedokáže akceptovať svoj neúspech v láske a dá sa na cesty desperáda. Tu sa už vari anticipuje ďalší vývin Hamsuna ako spisovateľa aj ako človeka, akoby sa bol zľakol riedkeho vzduchu slobody a čírej erotiky a vrhol sa do vírov pudovosti a vulgárneho pragmatizmu. Od prebytočných ľudí raného Hamsuna vedie ďalej cesta k existenciálnym outsiderom v tvorbe  Kafku, Cělina, Sartra, Gombrowicza, Camusa či Becketta, pričom en passant spomeniem, že relevantní sú tu aj viacerí slovenskí spisovatelia – napríklad Timrava, Hrušovský, Vámoš, Hronský, Ondruš, Johanides či Sloboda. Z filozofického hľadiska sú asi najzaujímavejší Sartrov Roquentin (Hnus) a Camusov Meursault (Cudzinec), obidvaja nesporne blíženci hrdinov Hamsunových raných románov, no vrcholným stvárňovateľom outsiderstva asi už navždy ostane Beckett, u ktorého už človek nie je prebytočný iba voči spoločnosti, ale aj voči kozmu a voči sebe samému. Inými slovami, pre Becketta nie sú prebytoční iba nejakí zvláštne ustrojení jednotlivci, ale aj človek ako tvor, resp. ako (descartovské) vedomie. Pravda, ťažko by sa dalo povedať, že Beckettovi prebytoční ľudia sú aj duchovne slobodní, za slobodného tu najskôr treba označiť ich tvorcu, ktorý sa nebál túto krutú pravdu o človeku vysloviť, a tiež jeho potenciálneho čitateľa, ktorý sa takýchto vízií nezľakne a prijme ich tak, ako Ježiš z Nazaretu prijal svoj kríž. Ten, kto si plne a úprimne prizná svoju prebytočnosť, silou svojho priznania ju aj prekoná.

*  *  *

Sú na svete veci, javy a ľudia, s ktorými sa človek už pri prvom zoznámení naladí na príbuznú tóninu. Keď som r. 1979 spolu so svojou ženou navštívil Terst, hneď sme si toto mesto obľúbili a prejavili sme želanie raz sa tam natrvalo usadiť. Toto sa nikdy neuskutočnilo, v mojich spomienkach však odvtedy ostal Terst ako mesto síce nie výstavne krásne, ale ako duchovný ostrov, vyžarujúci neodškriepiteľnú auru slobodymyseľnosti, vľúdnosti a pohostínosti. V jeho uliciach sa kedysi pohyboval James Joyce, o mesto počas histórie súperilo niekoľko štátov a začas patrilo do Rakúsko-Uhorska, ktoré bolo vlasťou mojich predkov. Jeho architektúra prezrádza príbuznosť s Bratislavou aj s inými slovenskými mestami, jeho poloha pri mori ho zase priraďuje k môjmu  druhému domovu Oslu, ako aj k iným mojim obľúbeným prístavným mestám ako Kodaň, Helsinki, Bergen, Hamburg, Marseille, Barcelona, Split či Dubrovnik. Preto možno ani nebude celkom náhoda, že som si už na prvé počutie obľúbil hudbu Antonia Bibala (1922-2008), terstského rodáka, ktorý sa po druhej svetovej vojne usadil v Nórsku a stal sa organickou súčasťou nórskeho hudobného života. Veľkou inšpiráciou sa mu stal významný nórsky dodekafonistický skladateľ Fartein Valen (1887-1952). Môj záujem o Bibalovu osobnosť iste posilnil aj fakt, že mal sčasti slovanské (asi chorvátske) korene a že si v mladých rokoch zarábal na živobytie ako barový klavirista na oceánskej lodi. Z barových a kaviarenských klaviristov takmer vždy vanie na nás duch nezávislosti a slobody – a tým sa vyznačuje aj Bibalova hudobná tvorba, vychádzajúca predovšetkým z dodekafonickej estetiky, ale občas zabiehajúca aj do susedstva ľudovej hudby a džezu. Antonio Bibalo ostal aj ako nórsky skladateľ verný svojmu severotalianskemu, resp. stredoeurópskemu naturelu, vyhýbajúcemu sa akejkoľvek lacnej ľúbivosti a idylickosti, z jeho skladieb cítiť sofistikované, osobne precítené dotyky so skutočnosťou, načúvanie abstraktným vzorcom vo vlastnom organizme, ale aj úsilie o emocionálnu komunikáciu s duchovnými príbuznými. Je to vždy štýlovo čistá a originálna hudba, v ktorej sa strieda moderná hravosť a irónia s dionýzovským estetickým opojením a s nefalšovanou religióznou meditatívnosťou. Neraz mám pri jej počúvaní pocit, že keby som mal talent na komponovanie, azda by som vytváral práve takéto skladby. Najmä v Bibalových operách je viac ako zreteľný aj pocit tragizmu, možno tiež absurdizmu, spoznávame v nich skladateľa ako neposedného tuláka, až desperáda, ktorý toho veľa zažil a videl a ktorý aj na vlastnej koži bolestne pocítil kruté metamorfózy svojej doby. Najzreteľnejšie toto svoje životné poznanie vyjadril v opere Macbeth podľa Shakespeara, na ktorú si sám napísal libreto. Mal som v r. 1990 šťastie vidieť inscenáciu tohto diela na scéne Nórskej opery a – aj vďaka výnimočnému prínosu nemeckého režiséra Willyho Deckera – to ostáva jedným z najpozoruhodnejších divadelných zážitkov v mojom živote. Jadrom scény bolo temné schodište, symbolizujúce tak Babylonskú vežu, ako aj cestu človeka na vrchol mocenskej pyramídy, z ktorého je vždy možný, ba nevyhnutný pád do najhlbšieho prepadliska. Už samotný pohyb po zložitom schodišti nútil spevákov do strojených, nemotorných pohybov, pripomínajúcich osudom manipulované bábky, tak ako to kedysi v známej eseji výstižne popísal Heinrich von Kleist. Speváci spievali takmer ako tibetskí mnísi, ich hlasy vychádzali z ich najvnútornejších existenciálnych útrob a ich modulácia neustále zdôrazňovala všadeprítomnú atmosféru hrôzy a tragédie. Bol to po každej stránke číry expresionizmus, miestami pripomínajúci scénu na odesských schodoch z Ejzenštejnovho Krížnika Potemkin. Antonio Bibalo v rozhlasovom rozhovore – nie celkom bez prímesi šibeničného humoru – zdôraznil, že kľúčový význam tu majú slávne shakespearovké strigy, ktoré celú tragédiu zosnovali a proti vrtochom ktorých sú ľudia bezmocní. Pádom manželov Macbethovcov sa podľa Bibala  tragédia nekončí, keďže v závere opery sa strigy znova zídu a plánujú ďalšie katastrofy. Ich zákerné konšpirácie budú aj naďalej inscenovať tragédie rozličných Macbethovcov, Hamletov, Ofélií, Learov, Cordélií,  Othellov či Desdemón. Len tí najružovolícejší naivisti môžu Bibalovi vyčítať nemiestny pesimizmus, celé dejiny ľudstva, ako aj súčasný stav sveta so stále vzrastajúcim terorizmom a počtom psychopatických osobností vo vedúcich politických pozíciách rozprávajú viac ako zreteľnou rečou. Aj keby odrazu nejakým zázrakom zmizlo zo sveta všetko ľudské násilie, ostane nám tu nezmyselná trýzeň pôrodov, bezmocnosť detí, utrpenie chorých a starých, neúprosnosť smrti a večná disproporcia medzi ideálom a skutočnosťou… Je na každom z nás, aby sme si toto uvedomili, zasadili do správneho filozofického rámca a podľa vlastných možností dali krutému príbehu ľudskosti primeraný hudobný rytmus a zodpovedajúcu scénografiu. Iba tak dokážeme nadobudnúť ku skutočnosti tvorivý, kontemplatívny odstup, ktorý nám pomôže zvládať nepredvídateľné zákruty existencie. 

*  *  *

(Pasáže z pripravovanej knihy)

Ivan Čičmanec


Predchádzajúce Ďalšie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Zrušiť Pridať komentár

keyboard_arrow_up