menu Menu

Ivan Čičmanec: Pandémia ako zhustenie skutočnosti

Súčasná pandémia, podobne ako iné globálne krízy, sa dá chápať ako modelová situácia, alebo ako existenciálne zhustenie skutočnosti, pri ktorom postupne spred nášho zraku padá jedna ilúzia za druhou a svet sa nám začína javiť taký, aký je...

Súčasná pandémia, podobne ako iné globálne krízy, sa dá chápať ako modelová situácia, alebo ako existenciálne zhustenie skutočnosti, pri ktorom postupne spred nášho zraku padá jedna ilúzia za druhou a svet sa nám začína javiť taký, aký je...

Už niekoľko mesiacov prichádzajú správy, že súčasná koronová pandémia nielenže ohrozuje naše fyzické zdravie a národné hospodárstvo, ale vyvoláva aj špecifické psychické reakcie, ako úzkosť, depresiu, občasnú stratu sebakontroly, nárast agresivity, ba neraz aj zvýšený sklon k násiliu. Ten sa až nápadne často prejavuje v kruhu rodiny, ktorá zvyčajne býva označovaná za prístav lásky, porozumenia a bezpečnosti. Nerobím si v tejto oblasti sociologický prieskum, spolieham sa iba na to, čo o týchto veciach rozprávajú psychológovia, psychiatri, pedagógovia a iní odborníci, ale pravdupovediac až tak veľmi ma to neprekvapuje. Dobre vieme, že ani keď je situácia v spoločnosti „normálna“, nejde to bez problémov a konfliktov, ľudia si navzájom konkurujú, vadia sa, dostávajú výpoveď z práce, starnú, chorejú, trpia a zomierajú, no spoločenská mašinéria funguje zdanlivo hladko, vyvíja sa, produkuje tovar a vzbudzuje všeobecný pocit, že všetko je také, aké má byť, fasáda je neporušená a individuálne nešťastia sa vnímajú ako výraz prírodnej nevyhnutnosti alebo ako atypické epizódy, a či náhody, s ktorými sa treba zmieriť.

Čo sa však stane, keď sa táto zdanlivo nepriestrelná fasáda naruší? Samozrejme, že ľudí sa zmocní panika, úzkosť a pochybnosti, či je tento náš svet naozaj tak múdro zariadený, ako sme si to ešte donedávna mysleli. Vzniká tu fenomén, ktorí psychológovia označujú ako strata dôvery k najbližšiemu okoliu, a je relatívne druhoradé, či pôvodcami katastrofy sú ľudia, prírodné zákonitosti alebo tzv. slepé náhody. Patrí zrejme medzi základné ľudské inštinkty hľadať za každým narušením idyly vinníka, či už v blízkom okolí, v nejakej globálnej konšpirácii alebo – najzriedkavejšie – v sebe samom. Tých globálnych konšpirácií sme už v suvislosti s dnešnou pandémiou počuli toľko, že ich sotva možno brať vážne, lebo jednak si navzájom protirečia a jednak niet tu na ne presvedčivých dôkazov, ba ani náznaku nejakej logickej reťaze príčin a následkov. Duševne labilných ľudí sa celkom pochopiteľne zmocňuje neistota, nervozita, ba neraz aj zúfalstvo, čo v najhorších prípadoch vyvoláva agresivitu voči najbližšiemu okoliu, teda voči príbuzenstvu alebo kolegom na pracovisku. Sebaobviňovanie sa najčastejšie prejavuje v kolektivistickej rovine, poniektorí ľudia sa odrazu hrajú na novodobých prorokov a tvrdia, že pandémia je božím trestom alebo trestom prírody za „naše“ nesprávne žitie. Zatiaľ som však nepočul jediný presvedčivý argument na to, v čom sme doteraz robili chyby, ktoré priviedli na svet onen nešťastný vírus, a už vôbec som nestretol človeka, ktorý by začal žiť „rozumnejšie“, aby tak zabránil ďalším podobným globálnym katastrofám. Ak sa povie, že „my“ sme žili nesprávne, je to presne to isté ako povedať, že nikto nežil nesprávne. Nevraviac už o tom, že, ako pred časom napísal český spisovateľ Lubomír Martínek, ten, kto potrebuje pandémiu na to, aby zistil, že žil nesprávne, je jednoducho hlupák.

Spôsoby správania sa ľudí počas dnešnej pandémie sú podobné tomu, ako sa ľudia v analogických situáciách správali v minulosti. Spomeňme tu nečakané zemetrasenia, požiare, epidémie, vojny, vyčíňanie despotických režimov, v súkromnejšej sfére nečakaná smrť blízkeho človeka, invalidizujúci úraz, konštatovanie smrteľnej choroby a podobne. Mne sa v tejto súvislosti najzreteľnejšie vybavuje 21. august 1968, kedy sme sa v Československu zobudili do skutočnosti plnej nepriateľských tankov a vojenských áut so svorkami zlovestne mlčiacich cudzích vojakov. Vyšiel som ráno na bratislavskú ulicu a chtiac-nechtiac som sa postavil do dlhočizného radu ľudí pred obchodom s potravinami, dúfajúc, že sa mi ujde aspoň peceň chleba. Po Vajnorskej ulici frčali sovietske autá, ľudia okolo mňa šomrali a zatínali päste, jedna dievčina povedala druhej: „Keby som mohla, poriadne by som týchto vojačiskov vyfackala…“ Presne tak: šok, pocit bezmocnosti, ukázanie na vinníka, nutkanie pomstiť sa za krivdu – a nakoniec vo väčšine prípadov apatické zmierenie sa s novou realitou. Iba zriedkavo sa vyskytne aj zásadná revolta, keď je ideál, resp. vedomie ľudskej dôstojnosti dôležitejšie než samotný život. Tak to bolo napríklad v prípade českého martýra Jana Palacha, ktorý si radšej “zvolil nebyť ako byť otrokom“.

Isteže, ľudia zozačiatku demonštrovali proti okupantom, pomerne ľahké bolo ukázať na vinníkov, ktorí však sedeli v pohodlných kreslách v ďalekej Moskve, alebo sa zradcovsky skrývali v pražských a bratislavských kanceláriách. Státisíce cudzích vojakov boli vlastne iba symbolom čohosi osudovo neodvratného, ich nemé, kamenné tváre sa najskôr podobali na konvenčné sochy na námestiach. Väčšina z nás sa síce vnútorne búrila proti tejto zmesi bezcitnosti a naivity, kdesi hlboko v nás však hlodal červíček beznádeje, ktorý už v prvé dni okupácie dostal potravu v podobe defetistických vyhlásení politikov ako Ludvík Svoboda a najmä Gustáv Husák, ktorý sa onedlho nato stal hlavným symbolom nášho kolektívneho poníženia a kapitulácie. To, čo sa ešte nedávno zdalo nemysliteľným, sa menilo na skutočnosť: cudzie tanky sa usadili v krajine ako rakovina vo vitálnom organizme, slobodné masmédiá ovládla politická cenzúra, ľudí vyhadzovali zo zamestnania pre ich názory, mená nepohodlných osobností sa vytrácali z verejného života a mnohí občania začali pomýšľať na emigráciu. Spoločnosti sa postupne zmocňoval strach, beznádej a apatia. A väčšina obyvateľov si už ani netrúfala pomyslieť na to, že by sa pomery za ich života mohli zmeniť k lepšiemu.

Niekto môže namietnuť, že dnešná pandémia je predsa len niečo iné, lebo ju vedome nevyvolali konkrétni ľudia a navyše sa o nej môže verejne diskutovať a polemizovať, čo je jedným z predpokladov na to, aby sa pomery mohli zlepšiť. Isteže, sú tu – technicky povedané – určité rozdiely, no princíp je ten istý. Bez toho, že by sme si to želali, nám vírus obmedzuje a splošťuje životné podmienky, berie nám slobody, na ktoré sme nielenže boli zvyknutí, ale ktoré podľa všetkých učebníc života organicky patria k ľudskému bytiu ako takému. Podobne však ako v prípade sovietskej okupácie, ani teraz netušíme, ako dlho tento mimoriadny stav potrvá, aké bude mať existenčné aj psychologické následky, akú stratégiu si zvolí naša krajina, ba celé ľudstvo, aby sa zachovalo aspoň zdanie normálnosti. Pre kolektívny zmätok, ktorý táto mimoriadna situácia vyvoláva, je príznačné, že časť obyvateľstva, ba neraz aj vedúci politici odmietajú uveriť, že nejaká pandémia vôbec existuje, a protestujú proti tým, čo zavádzajú reštriktívne opatrenia, ktoré majú za cieľ ochraňovať zdravie ľudí. Teda namiesto toho, aby sa lojálne podvolili stratégii odborníkov a zodpovedných politikov, pod takou či onakou zámienkou sabotujú ich úsilia a vystavujú tak seba aj iných nebezpečenstvu smrtonosnej nákazy. Je to iracionálne, ale pochopiteľné. Človek nechce veriť nepríjemným faktom a má stále pocit, že všetko je iba zlý sen. Už menej pochopiteľné je, keď veľká časť slovenského obyvateľstva tvrdí, že ak sa aj objaví vedecky uznaná vakcína, odmietnu sa dať proti korone očkovať. Aj s takýmito ľuďmi však treba mať trpezlivosť, sú zrejme zo všetkého rovnako zmätení ako väčšina z nás.

Súčasná pandémia, podobne ako iné globálne krízy, sa dá chápať ako modelová situácia, alebo ako existenciálne zhustenie skutočnosti, pri ktorom postupne spred nášho zraku padá jedna ilúzia za druhou a svet sa nám začína javiť taký, aký je: cynický, ľahostajný nevypočitateľný, neľútostný, ba – videné zo spirituálneho stanoviska – zlý. Klinickí psychológovia a psychiatri vám povedia, že ľudia trpiaci chronickými depresiami sú často vo svojom videní sveta realistickejší než tzv. zdraví, lebo dokážu dovidieť za fasádu ilúzií a neustále pripúšťajú možnosť katastrofického vývoja, na aký sa tzv. normálni ľudia zvyčajne ani neodvážia pomyslieť. Spisovatelia a umelci, ktorí majú spravidla ostrejšie zmysly ako ostatní, prišli na to už dávno. Je všeobecne známe, že motív takej či onakej epidémie sa pre mnohých z nich stal metaforou sveta, v ktorom žijeme. Spomeňme tu aspoň Puškina, Poea, Camusa, Marqueza alebo Ingmara Bergmana (Siedma pečať). Krízová situácia sa stáva akousi lupou, cez ktorú zreteľnejšie vidíme nielen vrodené ľudské slabosti, ale aj všeobecné zákonitosti bytia. Mnohí čitatelia a diváci, a neraz aj školení interpreti týchto diel často prehliadajú ich symbolický náboj a posudzujú ich ako štúdie nejakých špecifických, nášmu bežnému životu vzdialených príbehov. Ale pri skutočne veľkých umeleckých dielach je práve ich symbolický, nadčasový zmysel najdôležitejší. Netýka sa to iba metafor z oblasti chorôb, ale aj iných modelových, archetypických situácií. Do tejto kategórie možno zaradiť neúprosnosť zákona karmy v indických duchovných systémoch, rodové kliatby z Biblie či z gréckych tragédií alebo aj Danteho Peklo, o ktorom Schopenhauer napísal, že muselo byť inšpirované predovšetkým autorovou skúsenosťou z každodenného ľudského života. Máme tu tiež motívy väzenia, ako ich podávajú napríklad Dostojevského Zápisky z mŕtveho domu, alebo psychiatrického ústavu, kde sa nám núka do pozornosti skvelá Čechovova novela Izba číslo 6. Všetko toto sú v mojich očiach modelové situácie sveta videného bez záclon ilúzií, ktoré však pre vnímavého a odvážneho čitateľa nepredstavujú niečo chorobne depresívne, ale naopak, katarzne obohacujúce, lebo mu prinášajú číru, nezakalenú radosť z poznania. To isté sa dá povedať aj o najlepších epických a dramatických dielach s vojnovou tematikou – spomeňme tu aspoň Haškovho Švejka, Hemingwayov román Zbohom zbraniam alebo také filmy ako Wajdov Popol a diamant či Tarkovského Ivanovo detstvo, kde vojna už nie je iba konvenčným ozbrojeným konfliktom, ale aj metaforou, resp. umeleckým potvrdením okrídleného príslovia „život je boj“. Moderní vizionárski spisovatelia, ako Maurice Maeterlinck alebo Franz Kafka, už celkom pochopili význam symbolistického pohľadu na skutočnosť, nehrali sa viac na sociologických dokumentaristov, ale zobrazovali svet ako najvnútornejšiu ľudskú skúsenosť bez príkras a sentimentu. Maeterlinckovi slepci v rovnomennej dráme nie sú nijakou okrajovou skupinou „zdravotne znevýhodnených“ ľudí, ale najvšeobecnejšou metaforou ohraničenosti nášho poznania sveta. Podobne nie je Kafkov odsúdenec Jozef K. nejaký vyšinutý šialenec alebo smoliar, ale reprezentant celého ľudstva, postihnutého dedičným hriechom alebo karmickým zákonom ako symbolom kozmickej nevyhnutnosti. Na takéto videnie sveta tvorivo nadviazali tzv. absurdní dramatici, na ktorých dnešní divadelníci akosi čudesne zabúdajú. Dnes by sme mohli povedať, že Beckettovi tuláci Vladimír a Estragon z Čakania na Godota čakajú na príchod akejsi zázračnej vakcíny, zmrzačení antihrdinovia z Konca hry živoria v akomsi post-pandemickom svete a uvravená Winnie zo Šťastných dní sa postupne stráca v hrobe svojich ilúzií, odmietajúc vidieť, že jej „šťastie“ je vlastne nepriznaným nešťastím. A spomeňme tu ešte Ionescov zbláznený svet v Plešivej speváčke, pandemickú premenu ľudí na nosorožcov v jeho Nosorožcovi alebo neochotu chorého človeka zmieriť sa s nevyhnutnosťou smrti v dráme Kráľ umiera. A od toho istého autora je tu ešte hra Stoličky, v ktorej nám množstvo prázdnych stoličiek na scéne môže pripomenúť (aj) špeciálne opatrenia v reštauráciách počas dnešnej pandémie. Nebolo by načase vrátiť sa k týmto dramatikom, ktorí navyše mali obrovský zmysel pre osobitosť modernej divadelnej reči?

Ivan Čičmanec pandémia


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up