menu Menu

Ivan Čičmanec: MALÁ KRÁĽOVSKÁ KONTEMPLÁCIA

V metafyzickej poézii Janka Kráľa rezonujú viaceré dominantné estetické a myšlienkové prúdenia jeho čias, pričom je to však poézia po každej stránke pôvodná a originálna. Svoju poetiku prevzal básnik  zo zdanlivo insitných súradníc ľudovej balady, zároveň však baladickosť transformoval do tragickosti, niekedy až absurdickosti. Nadprirodzené sa zase v jeho podaní často menilo na úzkostne hrôzostrašné. Tento básnik videl svet ľudí ako sféru hriechu a prekliatia, z ktorého sa jednotlivec môže vyslobodiť iba (kierkegaardovským) skokom do sféry duchovna.

Azda najveľavravnejším kľúčom do Kráľovej poézie, resp. filozofie je báseň „Zloboh“, pôvodne zrejme zamýšľaná ako satira na istého reakčného politika, vo svojej konečnej podobe však  vyznievajúca ako apokalyptická vízia sveta, ktorý už dáva zbohom nielen nádeji na spásu ľudstva, ale aj ontologickým predpokladom ľudskej slobody. Vládu nad svetom, ako ho poznáme skrze svoje zmysly a pocity definitívne prevzal  Zloboh, teda vlastne nie diabol, ktorý by stále mohol byť porazený Bohom lásky a odpúšťania, ale poklesnutá podoba Boha, tak ako duchovný rozmer bytia interpretujú dogmatickí teológovia, politici, byrokrati, módni žurnalisti a povrchní spisovatelia, a predovšetkým ako ho vyznávajú prírodné ľudské pudy, nezošľachtené kultúrou ani morálkou, nanajvýš ak zastreté clonou zvyku a bezduchej konvencie.

Zloboha, ktorý je – príznačne – tak rozprávačom, ako aj hlavnou postavou tejto dramatickej básne, možno považovať za typologicky príbuznú postavu zlovestných , bezohľadných manipulátorov, akých poznáme z diel Hoffmanna, Poea, Dostojevského, Ibsena či Strindberga, ale vari predovšetkým za predchodcu  takej  čírej esencie zla, akou je Jarryho bezhranične vulgárny Tatko Ubu. A to už vari ani netreba spomínať rad skutočných despotov z mäsa a kostí, ktorých prinieslo 20. storočie. V symbolickej rovine môžeme Zloboha interpretovať ako personifikáciu schopenhauerovskej vôle k životu, ktorá sa, ako vieme, manifestuje v nekonečnom rade navzájom súperiacich javov, pričom živým bytostiam neustále predkladá falošné lákadlá, ilúzie, ktoré v nich majú prebúdzať zdanie zmysluplnosti všetkých ich úsilí. je príznačné, že opakujúcim sa motívom Kráľovej básne je Zlobohovo nepretržité fajčenie, vypúšťanie hustého dymu, ktorý je nielen metaforou čmudenia rušňov a fabrických komínov ako symbolov moderných čias, ale tiež clonou, oným Majiným závojom, ktorý bráni ľuďom vo výhľade do ríše „jasného ducha“, ako sa vraví v závere básne, t.j. v poznaní čírych ideí ako potencialít harmonického, nerozkúskovaného Bytia. Nevieme s istotou povedať, či Janko Kráľ poznal Schopenhauera, resp. budhizmus, vylúčiť to nemožno, pravdepodobnejšie je však to, že sa pridŕžal pôvodného kresťanstva, vrátane jeho gnostických elementov, ktoré dávajú Ježišovo učenie  ak nie do priamej súvislosti, tak prinajmenšom do blízkeho susedstva s budhizmom.

Tak ako Schopenhauer, aj Kráľ si iste dobre všimol, že pôvodné kresťanstvo kládlo takmer znamienko rovnosti medzi zmyslový svet a ríšu zla a že evanjelista Ján viackrát označuje diabla za “knieža tohto sveta“. Rovnako pozoruhodné je aj to, ako Kráľ 80-90 rokov pred Stalinom a Hitlerom chápal vnútornú dynamiku a psychológiu dôsledného totalitného systému, ktorému nestačí vláda nad ľudskými telami, ale usiluje sa klasickými tmárskymi metódami ovládnuť aj ľudské duše. Zlobohovi radcovia a drábi majú ovládnuť ľudí hrubými mocenskými prostriedkami, kým novinári, románopisci a básnici majú otravovať ľudské duše sladko ružovkastými ilúziami, ktoré vykreslia zmyslový svet ako ideál, od ktorého si nič lepšie ani nemožno predstaviť. Ako neomylný znalec kolektívnej psychológie si Zloboh až nakoniec zavolá na koberec básnikov, zdanlivých  majstrov duchovnej sféry.  “Vy z hnile paradís robte,/“ rozkazuje im, „kaluž kvetami ozdobte,/ že ľud sprostý bude myslieť: /to je život, ach to je svet!“ A básnici svojho chlebodarcu – unizono – poslúchnu: „Všetko, čo  chceš urobíme,“/ kaluž kvetmi ozdobíme.“ Nuž áno, našinec si tu automaticky pomyslí na neslávne stalinistické päťdesiate roky u nás, kedy doslova kŕdle našich básnikov, ale aj prozaikov, dramatikov, filmárov,  filozofov i novinárov práve takto splošťovali pohľad na svet, alebo – prečo to nepovedať priamo? – bohapusto klamali seba aj svoje okolie. Boli by sme však naivní, keby sme si navrávali,  že to básnici – isteže, nie všetci, ale príliš mnohí – robili, robia aj budú robiť iba na príkaz formálnych politických vládcov. Nejeden básnik si aj dnes sám nosí v sebe svojho „zloboha“, čo mu, alebo jej, diktuje slová, riadky a verše, ktoré sentimentalizujú zmyslový svet a bočia od nepríjemných sokratovských či shakespearovských otázok. Ak aj naznačia určitú možnosť duchovnej transcendencie – ktorú mal Janko Kráľ neustále pred očami, je to iba niečo podobné kázaniu konvenčného farára vo vyhradený nedeľný čas, a nie ozajstná kierkegaardovská voľba existencie v duchovnom nadpriestore večnosti….

Ivan Čičmanec Janko Kráľ


Predchádzajúce Ďalšie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Zrušiť Pridať komentár

keyboard_arrow_up