menu Menu

Ivan Čičmanec: Jubilejný rok Škarvana a Maliarika

Na tento rok pripadá 150. výročie narodenia dvoch významných, zato stále nedostatočne poznaných slovenských osobností - mysliteľov, spisovateľov, pacifistov, a v neposlednom rade nesmierne pozoruhodných, originálnych a inšpiratívnych ľudí, Alberta Škarvana a Jána Maliarika.

Na tento rok pripadá 150. výročie narodenia dvoch významných, zato stále nedostatočne poznaných slovenských osobností - mysliteľov, spisovateľov, pacifistov, a v neposlednom rade nesmierne pozoruhodných, originálnych a inšpiratívnych ľudí, Alberta Škarvana a Jána Maliarika.

Vari každá národná kultúra má osobnosti, ktoré sa akosi nezmestia do vopred zhotovených šablón autorít, čo píšu dejiny a preto sa, napriek svojim nesporným kvalitám, nadlho a niekedy aj natrvalo ocitajú na okraji verejného záujmu. Na tento rok pripadá 150. výročie narodenia dvoch takýchto významných, zato stále nedostatočne poznaných slovenských osobností – mysliteľov, spisovateľov, pacifistov, a v neposlednom rade nesmierne pozoruhodných, originálnych a inšpiratívnych ľudí, Alberta Škarvana a Jána Maliarika. Len tak mimochodom podotýkam, že ich rovesníkom bol aj slávny indický politik a mysliteľ Mahátmá Gándhi (1869-1948), s ktorým majú obidvaja nemálo spoločného.
Nakoľko podľa mojich skúseností neraz ani vzdelaní Slováci o týchto našich dvoch jubilujúcich osobnostiach, ktoré vo viacerých ohľadoch prerastajú kontext našej národnej kultúry, takmer nič nevedia, dovolím si uviesť niekoľko základných životopisných dát.

Albert Škarvan sa narodil 31. januára 1869 v Tvrdošíne na Orave, detstvo však prežil v liptovských Hybiach, mestečku, ktoré dalo Slovensku až neuveriteľne veľa kultúrnych osobností. Škarvanov otec bol Čech z Domažlíc, veľmi zavčasu však vážne ochorel a zomrel, takže malého Alberta vychovávala matka, uvedomelá Slovenka a luteránka, pochádzajúca z Hýb. Do školy chodil v rodisku, neskôr v Levoči, Spišskej Novej Vsi a Kežmarku. Študoval medicínu v Budapešti, Prahe a Innsbrucku, kde bol v r. 1894 promovaný za lekára. Ako študent viedol podľa vlastných slov neviazaný život, plný svetských radovánok, ten však nedokázal uspokojiť jeho hĺbavého ducha, takže sa ako 20-ročný ocitol vo vážnej duševnej kríze. Z tej sa dostal vďaka čítaniu Tolstého náboženských a etických spisov, ktorých obsah v ňom prebudil záujem o duchovné otázky a túžbu po mravne uvedomelom žití. Najosudnejším dňom jeho života sa stal 7. február 1895, keď sa v Košiciach rozhodol nedokončiť vojenskú službu, za čo bol psychiatricky vyšetrovaný aj súdne trestaný, pričom mu úrady odobrali aj lekársky diplom. V takejto situácii sa rozhodol emigrovať. Začas žil v Rusku, kde sa spriatelil s L. N. Tolstým. Z Ruska bol však ako „nebezpečný“ človek vyhostený, žil potom v Anglicku a neskôr vo Švajčiarsku. Istý čas sa stýkal s ruskou emigráciou, a to nielen s tolstojovcami, ale aj s ľuďmi ako anarchista Kropotkin a komunista Lenin. Na Slovensko sa vrátil až po omilostení v r. 1910. Pôsobil ako lekár v Dolných Teranoch a Bátovciach, počas 1. svetovej vojny bol však uhorskými úradmi ako pacifista a „pansláv“ prenasledovaný a nútene žil v Jágri a Verpeléte v dnešnom Maďarsku. Až po vzniku Československej republiky sa mohol vrátiť na Slovensko a bez rizika sa hlásiť k slovenskej národnosti. Stal sa okresným lekárom v Liptovskom Hrádku, kde v r. 1926 zomrel na tuberkulózu, na ktorú trpel celý život.

Ján Maliarik narodil sa 8. novembra 1869 v Myjave. Podobne ako Škarvan, aj on zavčasu stratil otca a bol citovo silno pripútaný k svojej matke. Do školy chodil v Holíči, Skalici a Bratislave, neskôr študoval evanjelickú teológiu v Bratislave a v Prešove. Za kňaza bol ordinovaný v r. 1899 v Miškovci. Krátko pôsobil ako farár v Nemcovciach, potom v rokoch 1901-1915 vo Veľkých Levároch na Záhorí. Už od mladosti ho zaujímali cudzie jazyky, no predovšetkým svetové duchovné systémy. Nezapieral v sebe evanjelika, neuspokojoval sa však s tradičnou luteránskou dogmatikou, ale hľadal vo svojom náboženstve duchovné jadro, ktoré je spoločné s jadrom všetkých veľkých náboženstiev. Stal sa prívržencom teozofie – duchovného smeru, založeného ruskou mystičkou Helenou Blavatskou, ktorá sa pokúšala o syntézu kresťanstva s inými náboženstvami, predovšetkým hinduizmom a budhizmom. Takto sa Maliarik dostal k štúdiu starej indickej filozofie, ktorú postupne dokázal čítať v pôvodine, nakoľko si samoštúdiom osvojil staroindický jazyk – sanskrt. Od začiatku 20. storočia udržiaval styky s teozofickou spoločnosťou vo Viedni, kde z času na čas aj prednášal. V občianskom živote vyzýval ľudí k súcitu so všetkým živým a k uvedomeniu si svojej duchovnej, resp. kozmickej dimenzie. Podobne ako Škarvan, stal sa presvedčeným pacifistom a keď vypukla 1. svetová vojna, navštevoval ambasády a konzuláty bojujúcich krajín a vyzýval ich k zastaveniu krviprelievania. 16. februára 1916 pri návšteve predstavenia Wagnerovej opery Valkýra v pražskom Národnom divadle v prestávke vystúpil na scénu a nahlas vyzval ľudí, aby sa vzopreli proti vojne a zahodili zbrane. O tomto jeho čine sa pochvalne a poeticky vyjadril český básnik Otokar Březina, no Maliarikovi zaň nejaký čas hrozil trest smrti, pred ktorým sa zachránil iba vďaka tomu, že ho po príhovore vplyvných známych úrady vyhlásili za choromyseľného. Po dlhšom ponižujúcom pobyte v psychiatrickej liečebni ho prepustili na slobodu a v r. 1918 predčasne penzionovali. Zvyšok života prežil v podnájme u učiteľky Karoly Malej vo Veľkých Levároch, kde sa venoval mysliteľskej a literárnej činnosti. Časom si získal priazeň malého krúžku obdivovateľov, predovšetkým na Morave, no aj na Slovensku, kde medzi jeho duchovných prívržencov patrili známi divadelníci Ján a Vilma Jamnickovci. Počas 2. svetovej vojny opäť vyvíjal protivojnovú činnosť, obracal sa nielen na vyslanectvá bojujúcich krajín, ale aj priamo na ich politických vodcov, o.i. pozval Adolfa Hitlera na „súboj ideí“ do Piešťan, ale dal si podmienku, že počas ich rozhovorov musia zatíchnuť zbrane na svetových bojiskách. Nijakú odpoveď, prirodzene, nedostal, no vraj si ho pro-nacistické sily vzali na mušku a niekoľkokrát sa ho pokúsili fyzicky zlikvidovať. Ján Maliarik sa dožil konca vojny. Umrel v roku 1946 v Brne, kde sa o neho starala rodina Doležalovcov, ktorej príslušníci patrili medzi jeho najoddanejších duchovných žiakov. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne vo Veľkých Levároch.

Ivan Čičmanec


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up