menu Menu

Emil Višňovský: “HOMO HARARIENSIS”

Emil Višňovský:

“HOMO HARARIENSIS”[1]

Práce izraelského medievalistu Yuvala Noaha Harariho Sapiens(2014, česky 2014, slovensky 2018) a Homo deus(2015, česky 2017)[2]sotva môžu nechať svojich čitateľov chladnými. Nejde len o jeho strhujúci štýl. Ide o otázky, ktoré nastoľuje a ktorými provokuje. I keď sa nimi sám necháva uniesť, je možné, že mu ide o šokovú terapiu. Nie sú to totiž čisto historické otázky o dejinách ako uzavretej minulosti. V jeho podaní sú dejiny kontinuálnym príbehom a úlohou historika je pochopiť jeho skryté mechanizmy a ďalšie smerovanie. Môžeme sa zaradiť medzi jeho nadšených obdivovateľov alebo obozretných kritikov, prípadne oboje, ale od počiatočného “ohúrenia”, spojeného s istým zmätením (“ako to teda s ľudstvom bolo, je a bude?”), by sme sa mali prepracovať k uváženejšiemu stanovisku. Harariho metanarácia nie je nekontroverzná. Brilantný historik sa môže javiť aj ako advokát súčasného transhumanizmu. Nevyhýba sa ani filozofovaniu, avšak práve tu sa neraz pohybuje po tenkom ľade.

            Prelúdiom k Homo deusbola už záverečná kapitola v Sapiens. V nej takmer v kurzweilovskom duchu dospieva k tomu, že homo sapiens, ako ho poznáme, je na ceste k vlastnému koncu, keď “začína porušovať zákony prírodného výberu a nahrádza ich zákonmi inteligentného plánovania”. Vďaka vedecko-technologickej revolúcii dospel na prah biologickej revolúcie, ktorá prináša priamu manipuláciu s organickou prírodou vrátane biologického jadra vlastného ľudského života. Organická príroda a život sa tu považujú už ani nie za predmet, ktorý treba ovládnuť, ale za puto, ktoré bráni ďalšiemu rozvoju človeka. Až teraz sa človek — pôvodne prírodná organická bytosť — stavia proti svojej reálnej “stvoriteľke”, prírode, keď svojho imaginárneho stvoriteľa (Boha) už predtým zabil, aby sám zaujal jeho miesto a vzal pod kontrolu celú svoju ďalšiu existenciu. Ak je človek od počiatku svojich dejín celkom prirodzene homo technologicus — dnes dokonca homo biotechnologicus—, tak platí, že jeho dejiny môžu skončiť len tým, že ním prestane byť. Lenže práve to je sotva možné, pretože technológia patrí k našej ľudskej prirodzenosti. Technologický rozvoj na báze vedy má byť mostom, po ktorom ľudstvo prejde cez nový pomyselný “bod singularity” svojich dejín do inej formy bytia, akú môže dnes iba hmlisto tušiť. Technologická moc je najvyššia moc, ktorej sa klaňajú techno-progresivisti a ktorá má transformovať homo sapiensna Harariho homo deus (“Homo Harariensis”). Musíme však uznať, že Harari sám tu nevystupuje ako techno-progresivista. Nielenže ako varovanie uvádza mýtus o Frankensteinovi, ale kladie aj zásadné otázky: “Čím sa chceme stať?” a “Čo by sme mali chcieť?”. Na tieto otázky nemáme odpovede alebo aspoň nie také, ktoré by nás uspokojili. Zdá sa, že máme svoj dejinný osud v rukách, ale nevieme, čo si s ním počať. Ba dokonca to ani veľmi neriešime — ciele akoby boli pre nás druhoradé a prvotné sú inštrumenty našej moci. Je to prekérna situácia. Preto je namieste otázka, ktorou Harari končí Sapiens: “Môže byť ešte niečo nebezpečnejšie ako nespokojní a nezodpovední bohovia, ktorí nevedia, čo chcú?”.

Homo deusje však predsa len pokusom o hľadanie odpovedí. Prvou z nich je, že dejiny nekončia a aj keď je ľudstvo na veľkej križovatke, je veľmi pravdepodobné, že budúcnosť sa nebude veľmi podobať na minulosť, ba ani na súčasnosť. Na jednej strane vraj ľudstvo už niečo dosiahlo (skoncovanie s takými pliagami ako hlad, epidémie a vojny), na druhej strane sa oslobodzuje od vlastných dejín vrátane prírodnej formy svojho bytia. Preto druhou odpoveďou je nová agenda pre ľudstvo — nesmrteľnosť, šťastie a božské možnosti — ako centrálne úlohy, ktoré treba riešiť, ak máme mať budúcnosť. Obidve tieto odpovede však stoja na riešení hlavnej filozofickej (antropologickej) otázky, ktorou je otázka “Kto, my ľudia, sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme?” Alebo v inej, vhodnejšej formulácii: “Za koho sa my, ľudia, považujeme?” Nech už odpovieme na túto otázku akokoľvek, musíme spolu s Nietzschem, Charlesom Taylorom, Rortym, F. Novosadom i ďalšími povedať, že to všetko sú a budú len naše ľudské sebainterpretácie. Aj Harari ponúka svoju.

            Z filozofického hľadiska sú v centre každej takejto sebainterpretácie hodnoty. Harari spája hodnotovú sféru s kultúrou, resp. náboženstvom a v tomto zmysle ľudské dejiny bez nich neexistujú. Kultúra lovcov a zberačov po kognitívnej revolúcii pred 70 000 rokmi mala svoje hodnoty. V súlade nimi údajne títo ľudia “neboli posadnutí úspechom ani bohatstvom” a “v živote si najviac vážili dobré spoločenské vzťahy a blízke priateľstvá”. Prírodné prostredie a ostatné živočíšne druhy však pre nich neboli žiadnou zvláštnou hodnotou. Poľnohospodárska revolúcia pred 10 000 rokmi “zmenila ľudský život na nepoznanie”, keď priniesla upevnenie spoločenských vzťahov prostredníctvom “imaginárnych” poriadkov, ako sú štát, trh a náboženstvo, ktoré však znamenali hierarchizáciu a vládu noriem. Kultúra roľníkov, ako aj ich pánov, ovládaná teológiou, sa ešte viac vzdialila od prírody. Tú považovala za predmet obživy, spracovania, ťažby a domestifikácie. Ľudstvo sa na jednej strane “univerzalizovalo” v zmysle expanzie a rastu veľkej spoločnosti, na druhej strane diferencovalo na množstvo rozmanitých kultúr. Kľúčovou hodnotou, ktorá držala ľudí pokope, a tým im umožňovala  prežitie, bola dôverav rôznych podobách, z ktorých postupne najväčší vplyv získala jej abstraktná, neosobná materializovaná podoba — peniaze. Kultúra peňazí zabezpečovala síce spoluprácu, ale “rozleptávala ľudské hodnoty a blízke vzťahy”, čo v mnohom znamenalo negáciu kultúry lovcov a zberačov. Komunity sa na základe vytvorených kultúrnych hodnôt integrovali a dezintegrovali na “svojich” a “cudzích”, na “my” a “oni”. Výsledkom bolo, že dejiny homo sapienszačali stále väčšmi určovať kultúrne výtvory a normy, ktoré nielenže prekrývali prírodnú rovinu života, ale usilovali sa nad ňu povzniesť do “nadľudských” výšin. Príroda predsa nemôže byť vzorom pre život bytostí, ktoré sú schopné vytvárať to, čo v prírode samej nie je, a to predovšetkým obrazy svojho ducha. V týchto obrazoch existuje iný, vyšší, absolútny svet, z ktorého treba urobiť najvyššiu (duchovnú) autoritu. Duch a prírodadokopy veľmi nejdú, ich poriadky sú nesúmerateľné. Avšak v ďalšej, modernej fáze dejín dochádza k viacerým pokusom o ich spojenie. Človek nemôže trvale žiť rozkročený medzi fyzickou prírodou a ideálnym duchom, medzi zákonmi, ktoré nevytvoril, a normami, ktoré si sám dáva. Napokon duch, ktorý začína stále viac rešpektovať prírodu, stáva sa racionálnoumysľou, poučenou vlastnou skúsenosťou. Prostredníctvom vedy sa misky váh presúvajú na stranu prírody.  Duch, negujúci prírodu a zaťažený vlastnými náboženskými výtvormi, padá na zem a sotva môže tento pád prežiť. A spolu s tým aj nadľudské či mimoľudské autority, ktoré si tento duch utvoril.

            Čo to znamená pre človeka ďalej? Postupný prechod k sebe samému, karteziánsky obrat do svojho vnútra ako subjektu, avšak už nie mimo tohto sveta. Kultúra moderného človeka je antropocentrická a humanistickáv rozmanitých podobách. Človek postavil sám seba do centra kultúry a svoj život vyhlásil za najvyššiu hodnotu (a to aj v podmienkach heliocentrickej kozmológie). “Všetko pre človeka” znel slogan všetkých moderných revolucionárov, či už išlo o liberálov/individualistov alebo socialistov/kolektivistov. Harari má pravdu, že moderný “kult človeka” bol novým humanistickým náboženstvom (alebo ideológiou), pretože svojimi hodnotami orientoval celý tento historický pohyb. Lenže spolu s tým modernita začala prudko rozvíjať vedy o prírode, ktoré si nárokujú (podobne ako predošlé náboženstvá) na “neutrálne”, “objektívne”, neideologické hľadisko (nagelovský “pohľad odnikiaľ” či rortyovský “pohľad božieho oka”). Hoci v pozadí je baconovská intencia, že “veda má slúžiť človeku”, “duch vedy” velí nezastaviť sa v hľadaní vedeckej pravdy pred ničím, nech to vedie kamkoľvek. “Záujem pravdy” a “pravda záujmu” však nemusia byť identické — takže vznikla otázka: čo z toho sa nakoniec presadí? Moderná kultúra bola od svojich počiatkov rozčesnutá medzi “život pravdy” a “pravdu života”. Je vôbec možné ich zladiť? A ak nie, čo uprednostniť?

            Prirodzene, život sa vždy presadí pred akoukoľvek ľudskou pravdou. Buď tak, že vyhlási nejakú pravdu za životu prospešnú, alebo tak, že ju vyhlási za “polopravdu” či dokonca za lož a klam. Na čo by komu bola pravda, ktorá ohrozuje jeho život? Samozrejme, hovoríme tu o ľudskom živote — a takisto o ľudskej pravde, teda pravde ako výsledku ľudského skúmania. Len tak sa dá vysvetliť a pochopiť, že veda (ako záujem o pravdu) a kapitál (ako záujem o život) našli k sebe cestu. Bez kapitálu by nebola veda a bez vedy kapitál. Tam, kde sa veda stavala proti kapitálu, kolabovala, a tam, kde sa kapitál staval proti vede, kolaboval takisto. Ak si teda veda a kapitál slúžia navzájom, otázka je, komu  a čomu slúži ich aliancia?

            Stará odpoveď, že “objektívnej pravde dejín” neobstojí. Taká pravda neexistuje, pretože každá pravda je len ľudská a historická pravda bez ohľadu na to, komu slúži a či vôbec niekomu. Moderná doba však ponúkla nový ideál a novú hodnotu — všetko má slúžiť pokrokuľudstva. A najlepším stelesnením tohto pokroku je — technológia. A čo je technológia? Súbor nástrojov a prostriedkov, pomocou ktorých dokážeme manipulovať so svetom na svoj vlastný ľudský prospech. Intelekt Západného človeka “vymyslel” spoločenský systém — kapitalizmus —, ktorý dokáže manipulovať prírodným svetom tak, že ho premiena na zdroj vlastného blahobytu, bohatstva a prosperity. Taká je pravda moderného života a žiadna vedecká pravda ju doposiaľ nevyvrátila. Pokrok, rast, zisk, produktivita, efektívnosť, úspech, konzum, informácie (dáta)— to sú hlavné hodnoty moderného (Západného) človeka po vedeckej revolúcii pred 500 rokmi aj za cenu kolapsu rodiny a komunity, za cenu (bio)technologickej manipulácie s ľudským šťastím a inštrumentalizácie zmyslu života jednotlivca.

Potiaľto — smerom “dozadu” — môžem s Hararim v mnohom súhlasiť. Smerom “dopredu” je to už pochybnejšie. Jeho filozofické stanoviská nie sú celkom jasné, rovnako ako ani to, či tie, ktoré prezentuje, sám nezastáva. Napriek tomu, po prvé, Hararihofilozofia dejín je scientistická. Podlieha interpretácii, že “dejiny budúcnosti” bude určovať “vedecká pravda”, teda “záujem pravdy” a “život pravdy”. Pred pravdou musí ísť každý ľudský záujem o život bokom alebo sa jej podriadiť. Ak veda príde napríklad s tvrdeniami, že “organizmus je algoritmus”, “kozmos je superpočítač”, “myslenie je kalkul”, “kniha prírody je napísaná v jazyku matematiky”, “to, čo sa nedá merať, nedá sa ani poznať”, “život je spracovanie dát” atď., vedie to nielen k ideológii “dataizmu”, ale priamo k explicitnému scientizmu, ktorý chce dejiny podriadiť vede. Po druhé, Harariho filozofia vedy je redukcionistická. Podlieha interpretácii vedy ako exaktného jazyka dát a ich matematického spracovania do číselných súborov, čím redukuje vedu na empirické disciplíny a kvantitatívne ukazovatele. “Ducha” v dejinách má nahradiť čosi presné a nevyhnutné, ako je prírodný zákon. Ľudské dejiny, aj keď sú dejinami kultúry — a teda dejinami ľudských výtvorov —, sú súčasťou prírody, a preto pre ne musia platiť tie isté zákony ako pre mimoľudskú prírodu. Tieto zákony poznávajú prírodné vedy, preto vedy o ľudských dejinách bude najlepšie rozvíjať ako súčasť týchto vied (psychológiu napr. ako súčasť biológie atď.) Po tretie, Hararihofilozofická antropológia je antihumánna, keď ignoruje záujem zachovania ľudského života ako najvyššej hodnoty pre človeka. Technológie, ktoré by nás mali prekonať (napr. tie, ktoré nás budú poznať lepšie než my sami), by mali mať pre nás vyššiu hodnotu. Dokonca považuje humanistickú otázku, čo nás robí ľuďmi, za bezvýznamnú, a to z viacerých dôvodov: 1. sme len náhodilý produkt evolúcie, ktorý nie je “pupkom” sveta a nemá byť na seba začo hrdý; 2. počas svojej historickej existencie (a tým viac ich civilizovanej podoby) sme sa sa dopúšťali zločinov nielen voči sebe, ale aj iným živým bytostiam; 3. dospeli sme k nášmu najúžasnejšiemu produktu — umelej inteligencii — ktorá nás prekoná (či presnejšie, ktorou prekonáme sami seba) a prestaneme byť ľuďmi. Z toho mu plynie mizantropický záver: na živote a dejinách, ako sme ich doteraz žili, nám nemá prečo záležať, nie sme hodnotou sami pre seba, a preto môže byť dokonca naším lepším osudom, ak sa zmeníme na kyborgov a transhumánne bytosti.

            Dôsledkytakéhoto vývoja, s ktorými sám Harari “koketuje”, sú kontroverzné. Tradičné humanistické hodnoty už nemajú mať v ľudských dejinách miesto a treba etablovať nové, post- či transhumanistické hodnoty: 1. namiesto dočasnej a nedokonalej existencie človeka má byť najvyššou civilizačnou hodnotou  nesmrteľnosť, dosahovaná biotechnologickými manipuláciami; 2. namiesto subjektivity človeka s jej originalitou, individualitou, idiosynkráziou, osobnosťou, vedomím a slobodnou vôľou má nastúpiť biochémia šťastia; 3. namiesto človeka ako organickej bytosti, ktorá je limitovaná, je potrebné inžiniersky vytvoriť úplne inú bytosť, ktorá sa stane bytosťou s nadľudskými, božskými možnosťami. K tomu môžeme pridať ďalšiu triádu hypotetických či provokačných otázok: 1. či liberalizmus ako politický systém môže prežiť nápor súčasného vedecko-technologického rozvoja, keď ten ohrozuje jeho hodnoty individualizmu, demokracie a slobody; 2. či kapitalizmus ako ekonomický systém môže prežiť nápor súčasného vedecko-technologického rozvoja, keď ten ohrozuje jeho hodnoty zamestnanosti, vzdelanosti a sociálnej štruktúry; 3. či humanizmus ako kultúrny systém môže prežiť nápor súčasného vedecko-technologického rozvoja, keď ten ohrozuje jeho hodnoty ľudskej autonómie, autenticity a dôstojnosti? Zavŕšením tohto vývoja by bol systém dataizmu (digitalizmu, datacentrizmu), v ktorom by získali nadľudskú, božskú moc bytosti, ovládajúce tok dát (dataverzum). V takomto systéme aj človek — ak by ešte vôbec existoval — bude len súčiastkou v mechanizme spracovania dát a v tom bude spočívať aj jediná jeho inštrumentálna hodnota. To by bol “algoritmický fatalizmus”. Naplnenie Harariho dystopie predpokladá čisto utilitaristickúracionalitu: načo by sme živili lekárov, keď namiestno nich máme lepšie stroje? Načo by sme živili futbalových rozhodcov, keď namiesto nich máme technológie? Načo by sme živili šoférov alebo kohokoľvek, keď ich prácu môže lepšie urobiť umelá inteligencia?

            Ak má táto vízia pravdu, našich vnukov a vnučky nečaká žiadna ružová budúcnosť. Ani zelená. Len šedá, čierna a silikónová. Vlastne podľa toho by ľudstvo malo len dve možnosti: zlú alebo žiadnu budúcnosť, ak bude napredovať tak, ako napreduje. V prvom prípade nastúpi vláda strojov, ktorá ľudí zotroči. V druhom prípade ľudstvo neprežije svoj vlastný výtvor, na ktorý je najviac hrdé — umelú inteligenciu.

Je možné, že hodnotový koniec človeka nastáva ešte pred jeho existenciálnym koncom. Oslobodiť sa od Boha však nemusí znamenať, že chceme zaujať jeho miesto. Vytvorenie umelej inteligencie tiež nemusí znamenať, že z nej urobíme svojho pána. Veď kto by tvoril niečo, aby ho to potom zničilo či nahradilo? Skôr potrebujeme zmeniť kurz dejín, o ktorom Harari píše ako o dominantnom či veľmi pravdepodobnom. Nemôžeme rezignovať na ľudskosť ako na schopnosť vidieť človeka v človeku, t. j. osobu, ktorá trpí, trápi sa, raduje sa, miluje atď. Nemôžeme hovoriť o budúcnosti ľudstva, pokiaľ nebudeme explicitne tematizovať nielen otázku, “Čo zo seba urobíme?”, ktorú Harari napokon tiež kladie, ale aj nemenej dôležitú otázku, ktorú Harari už nekladie: “Čím je človek človeku?”. Pretože hodnota človeka pre človeka — hodnota ľudských bytostí pre seba navzájom — je to fundamentálne, čo nás robí ľuďmi. Ak stratíme túto hodnotu (a zmysel pre ňu), stratíme svoju ľudskosť a s ňou aj svoju ľudskú budúcnosť. Iba ak by sme si toho už dnes vôbec neboli vedomí.



[1]Text vznikol v rámci témy “Spiritualita jako determinanta zdraví” na Institutě sociálního zdraví (OUSHI), Univerzita Palackého, Olomouc.

[2]Najnovšia práca Harariho, ktorá dopĺňa trilógiu, je 21 poučení pre 21. storočie (anglicky 2018).

Emil Višňovský


Predchádzajúce Ďalšie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Zrušiť Pridať komentár

keyboard_arrow_up