menu Menu

Emil Višňovský: Strojoví ľudia

Príčinou strojovosti myslenia, konania a života týchto ľudí nie je nič iné ako strach, obyčajný alebo až panický strach. Zo života, z ľudí a zo všetkého.

Príčinou strojovosti myslenia, konania a života týchto ľudí nie je nič iné ako strach, obyčajný alebo až panický strach. Zo života, z ľudí a zo všetkého.

Strojoví ľudia, strojový život, strojová civilizácia. To je najväčšie dedičstvo osvietenstva a Západu. Všetko zracionalizovať, teda zmechanizovať, zautomatizovať, zregulovať, mať pod kontrolou. Regule, normy, predpisy, zásady, poriadok, režim. Bez tohto všetkého si títo ľudia nevedia život ani predstaviť. Koniec voľnosti, spontánnosti, akéhokoľvek zmyslu pre slobodu, a teda aj pre život. Všetko ma byť ako stroj, naplánované, predvídateľné, usporiadané do všetkých detailov. Zošnurované, teda naprogramované. Len aby nič z toho programu neuniklo, nevybočilo, lebo to je v predstavách týchto ľudí koniec sveta. Lebo svet musí fungovať ako stroj, najlepšie „ako hodinky“. A človek a jeho život bez pardonu tiež.

Samozrejme, ten stroj a program ma fungovať presne tak, ako je to „nalinajkované“ práve v rozume týchto ľudí. Nespočetných poctivých a dogmatických dedičov osvietenstva, ktorí o tom ani nemusia vedieť. Život ako zvieracia kazajka a ako drezúra. Alebo ako železná klietka (podľa Maxa Webera).

Lenže títo ľudia ani netušia, že ich rozum nie je jediný na tomto svete a ani univerzálne správny. Taký rozum – ako si predstavoval Kant – neexistuje, a v tom je asi jeho najväčší omyl. Osvietenský rozum nerešpektuje, že sú tu aj ďalší ľudia, ktorí majú tiež svoj rozum. A že ten rozum môže byť iný. Jednoducho, že ľudský rozum je pluralitný. A, à propos, že ľudia majú nielen rozum, ale aj cit. A ten rozum celkom spontánne nepovažujú ani tak za pána svojich citov, ako za ich sluhu. Lebo sú to ľudia, čo vidia bohatstvo a zmysel života v niečom inom než v rigidnom a dogmatickom poriadku, v niečom inom než v strojovom, automatickom, počítačovom programe.

A teraz to podstatné: príčinou strojovosti myslenia, konania a života týchto ľudí nie je nič iné ako strach, obyčajný alebo až panický strach. Zo života, z ľudí a zo všetkého. Títo strojoví ľudia si nedokážu predstaviť život, ktorý sa vymyká ich rozumu, ich poriadku, ich programu. V takom živote musí byť podľa nich všetko zlé, pretože je to nepredvídané, neplánované, vopred nenaprogramované. To všetko ich pocitovo ohrozuje, vyvoláva v nich panický strach, že je tu niečo, čo nemajú „pod palcom“. Preto potrebujú autoritu. A ak ňou nevedia byť oni sami, potrebujú ju mimo seba. Každý krok je pre nich správny len vtedy, ak je posvätený autoritou. Bez nej neurobia ani krok.

Osvietenský rozum – taký ospevovaný slávnym Kantom i ďalšími jeho nasledovníkmi –  naozaj chcel zbavovať ľudí strachu pred poverami, príšerami, modlami a iracionálnymi autoritami. Chcel dôverovať len sám sebe a tomu, čo prejde cez sito jeho kritického úsudku. Chcel byť tou správnou a napokon jedinou metódou legitimizácie všetkých autorít. Najvyšším tribunálom všetkého.

Tento rozum sa však zacyklil sám v sebe. Myslel si, že od chvíle, keď sa stal autoritou sám pre seba, môže určovať všetko aj mimo seba. Vytvoril si svoj vlastný poriadok a iluzórnu predstavu, že všetko môže fungovať podľa neho. Stal sa z neho totalitný a diktátorsky rozum. Nielen v obludnej hitlerovskej a stalinskej, ale aj v súčasnej neoliberálnej strojovej podobe. Alebo hoci aj v každodennej právnicko-policajnej podobe. Zbožštený technologický rozum, ktorý potrebuje dostať facky, aby sa poučil a zastavil.

Emil Višňovský


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up