menu Menu

Emil Višňovský: O živote v sieti

Budúci historici možno raz označia internet za emblém postmodernity, pretože práve on umožňuje implementovať niektoré jej podstatné znaky: radikálnu decentralizáciu života a moci, delinearizáciu myslenia a cítenia, dekonštrukciu textu a fragmentáciu komunikácie atď.

Budúci historici možno raz označia internet za emblém postmodernity, pretože práve on umožňuje implementovať niektoré jej podstatné znaky: radikálnu decentralizáciu života a moci, delinearizáciu myslenia a cítenia, dekonštrukciu textu a fragmentáciu komunikácie atď.

Jednou z novších a najúčinnejších metafor, ktoré vystihujú ľudskú spoločnosť, je metafora „siete“. Ľudská spoločnosť nielenže pripomína – neraz poriadne zamotanú – sieť, ale aj vytvára množstvo reálnych či virtuálnych sietí. Google – je pre nás zdrojom prvých informácií o čomkoľvek. Keby neexistoval, asi by sme si ho museli vymyslieť. Facebook, Twitter, LinkedIn, Youtube, Yahoo, Skype – všetci poznáme tú či onú „sociálnu sieť“, ktorú používame na mnohé: komunikáciu, prácu, zábavu, relax či na život vôbec. A nákupy cez internet: Amazon, iTunes, eBay, Martinus, Ikea, ale už aj Tesco či ktorýkoľvek iný supermarket. Ba nemusí to byť ani supermarket. Apple, Microsoft, Huawei, Xiaomi, Samsung a ďalší – bez ich „strojov“ a zariadení sa k tým obchodom a ich ponuke ani nedostaneme. Notebooky, tablety, mini-tablety, smartfóny – stali sa neodmysliteľnými sprievodcami nášho každodenného života v tejto digitálnej ére. Začali dokonca zastupovať našich živých ľudských partnerov, s ktorými spolupracujeme, komunikujeme, zabávame sa, relaxujeme, žijeme. Podobne e-government, e-learning, i-health atď. – verejné, sociálne, vzdelávacie či zdravotnícke služby, ktorých poskytovanie ani zo strany štátnych inštitúcií už nie je mysliteľné bez počítačového sprostredkovania a spracovania.

*          *          *

Kyberpriestor so všetkým, čo k nemu patrí (internet, kyberkultúra), je fenoménom, dimenziou kultúry, doby, spoločnosti alebo reality, ktorú zvykneme označovať oným vykričaným prívlastkom „postmodernita“. Ak socio-ekonomickým pozadím modernity bola industria, socio-ekonomickým pozadím postmodernity je informácia. Budúci historici možno raz označia internet za emblém postmodernity, pretože práve on umožňuje implementovať niektoré jej podstatné znaky: radikálnu decentralizáciu života a moci, delinearizáciu myslenia a cítenia, dekonštrukciu textu a fragmentáciu komunikácie atď. Zrejme až s internetom (alebo globálnou elektronickou sieťou) sme vstúpili do radikálne novej socio-ekonomickej a socio-kultúrnej situácie, ktorú musíme reflektovať.

Kým postmodernita je aj v súčasnej filozofii a socio-humanitnom myslení už takmer zabudnutou témou – a vlastne už vyšla z módy – kyber-problematika sa stáva hitom. (Stačí si pozrieť množstvo titulov na policiach kníhkupectva Blackwell v Oxforde: Čítanka kyberkultúry; Smrť vzdialenosti: ako komunikačná revolúcia zmení naše životy; Kyberhra: spoločenstvo online; Technognózis; Virtuálny život: únik a simulácia v našom mediálnom svete; Kybertelá; Virtuálna kultúra: identita a komunikácia v kyberspoločnosti; Vláda v kyberpriestore; Internetová kultúra; Doba technokultúry; Smrť diskurzu v pospájanom svete; Etika kyberpriestoru atď.). Kým v Západnej filozofii rastú práce s touto problematikou ako huby po daždi, v našej domácej filozofii je to stále ešte „pole neorané“, hoci napríklad českí filozofi venovali internetu jedno špeciálne číslo svojho Filosofického časopisu už v roku 1998! Niektoré filozoficky zaujímavé a relevantné otázky vtedy sformuloval šéfredaktor Petr Horák, takto: „můžeme považovat Internet za pouhý další technický nástroj, můžeme ho jen nadšeně přijímat a velebit, protože nám zpřístupňuje nekonečný zdroj informací a neomezenou komunikaci s dalšími a dalšímí účastníky světové sítě, můžeme ho užitečne využívat – nebo se ho máme obávat? Nestane se snad – namísto toho, aby byl zdrojem a prostředkem neomezené komunikační svobody – potutelným prostředkem dosud nepředstavitelné manipulace s lidmi a statky na celoplanetární úrovni? Přispěje k hlubšímu vzájemnému porozumění jedinců i kolektivů různych kultur, nebo přispěje k jejich vzájemnému rozeštvávaní a nenávisti?“ (Filosofický časopis, 1998, roč. 46, č. 1, s. 3). Dodávam, Horák pokladá internet ani nie tak za fenomén technický, ako predovšetkým za etický (s. 4).

Samozrejme, k Horákovým otázkam nie je problém pridávať ďalšie: Čo nám internet dáva a čo berie? Čo sľubuje a čo ohrozuje? Strácame v ňom a ním svoju ľudskosť, alebo ju naopak rozvíjame a napĺňame? Je svet s internetom lepší, ako bol bez neho? Je krajší? Čo to všetko robí s nami? Prečo sme sa vydali na túto cestu kyberkultúry? Čo od nej očakávame? Prečo si myslíme, že technika je lepšia než príroda? Čo nám kybersvet prezrádza o nás samých, aké je jeho ľudské pozadie? Prečo to robíme, kam smerujeme, čo chceme?

*          *          *

Filozofia sama je záležitosť kultúry, preto – koľko kultúr, toľko filozofií. V každej kultúre prevláda o filozofii istá predstava, predstava o tom, čo filozofia je, načo je, čím by sa mala zaoberať atď. V každej kultúre sa dokonca od filozofie očakáva niečo iné. Kým v západnej kultúre to bola skôr požiadavka, aby filozofia vysvetľovala svet (na spôsob vedy), vo východnej kultúre zasa, aby pomáhala ľuďom žiť (na spôsob múdrosti a viery). Čo očakáva od filozofie naša domáca kultúra? Zdá sa, že kedysi to bolo takmer všetko: aj vysvetlenie aj spásu človeka – ale dnes sa zdá, že už takmer vôbec nič. 

Filozofia nie je ani všemocná, no ani bezmocná. Súčasná podoba filozofie však pripomína machuľu: je dostatočne rozmazaná na to, aby niekto presne určoval, čím filozofie je alebo má byť. V našej kultúre (a zrejme nielen tu) sa asi očakáva, že filozofický postoj či postoj filozofa k čomukoľvek, nota bene k nejakému novému javu alebo k tomu, čo priťahuje pozornosť; k tomu, čo sa týka mnohých alebo aj všetkých; k tomu, čo zasahuje ľuďom do života a pod., bude akosi už apriórne správny, múdry, vyvážený. Očakáva sa, že filozofický pohľad bude hlboký, filozofická myšlienka prenikavá, filozofické otázky motivujúce a filozofické odpovede upokojujúce. Preto ten, kto si osobuje právo či titul hovoriť z pozície filozofie (ako filozof), riskuje nesmierne veľa. Nič také si, samozrejme, tu neosobujem, ani nič také ako definitívne slovo o kyberkozme si nenárokujem. 

Filozofia však aj napriek peripetiám postmodernej doby a rečiam o konci filozofie či postfilozofickej dobe, žije, a to dokonca aj na internete: internet nie je smrťou filozofie; na internete najdete okrem množstva materiálu o filozofii aj webové adresy, ktoré vyzývajú k rozvíjaniu novej oblasti filozofie: kyberfilozofie, ba existuje aj online časopis s názvom Kyberfilozofia. A príručky pre študentov filozofie, ako využívať internet na štúdium.

*          *          *

Na internete môžeme nájsť aj stále podnetnú a sviežu, hoci už niekoľko rokov starú úvahu Jaroslava Peregrina: Internet: dobro, nebo zlo? Toto je pozícia, do ktorej môžu byť filozofi tlačení, resp. sami sa do nej štylizovať. Je to však pozícia, ktorú odmietol aj Peregrin slovami: “samozrejme, internet nie je ani dobro ani zlo, ale iste naša budúcnosť.” Internet je však už aj naša súčasnosť a je výsledkom cesty, ktorú západná civilizácia nastúpila už v antike, hoci rozhodujúci impulz dostala v osvietenstve. Emblémom Západu je totiž rozum: aristotelovský rozum ako klasifikácia, karteziánsky rozum ako analýza, kantovský rozum ako konštrukcia poznania, hegelovský rozum ako konštrukcia bytia. A veda ako stelesnenie rozumu. A potom technológia ako stelesnenie vedy. Dnes sme v ďalšej fáze tejto cesty, hoci radikálne novej. Nečudujme sa preto nad tým, čo sme stvorili a čo stvárame, keď sa riadime rozumom. Ako racionálne bytosti sme bytosti poznania, moci a – nech to znie akokoľvek paradoxne – aj bytosti pôžitku (predovšetkým komfortu). David Hume vyslovil veľkú pravdu, keď tvrdil, že rozum je nástrojom dosahovania toho, čo chceme. Je to však len polovica pravdy. Rozum je aj našim nástrojom na stanovovanie cieľov, teda toho, čo chceme. Podstatné je práve to, čo chceme, hoci to nie vždy vieme povedať vopred. Internet sme vytvorili ako nástroj pre isté ciele (primárne vojenské!), ale tým, ako sa tento nástroj rozvíjal a rozvíja, otvárajú sa nové ciele a nové možnosti použiť ho na ďalšie ciele. Ak je teda internet predovšetkým nástroj, a nie cieľ sám osebe, tak sme si vytvorili nástroj aj na ciele, ktoré ešte nepoznáme. Takže to je „otvorené“: nikto nemôže vedieť, na aké ciele sa ešte internet môže v budúcnosti použiť, najmä v kombinácii s ďalšími nástrojmi. 

Za kľúčové teda pokladám z filozofického hľadiska sledovať, čo nám kyberkultúra a internet prezrádzajú o nás ako o ľudských bytostiach, ako sa v nich zrkadlí naša ľudská povaha.Z tohto hľadiska, teda z hľadiska filozofickej antropológie, veľmi zaujímavú a podnetnú úvahu prezentoval na záver svojej knihy Filozofia a komputácia( 1999) Luciano Floridi. Rozlišuje energetickú a informačnú technológiu. Prvá je technológiou homo faber, druhá technológiou homo sapiens. Prechádzame od prvej k druhej logicky aj historicky, a teda od homo faber homo sapiens. Zmyslom tohto prechodu je však podľa neho smerovanie k homo ludens. Človek je podľa Floridiho bytosť, ktorá má predpoklady na to, aby našla svoje plné ľudské uplatnenie a naplnenie práve v hre, nie v práci, ani v učení; práve v slobodnej činosti, nie vo vynútenej námahe. Projekt človeka ako homo ludens má však podľa neho dva varianty, pretože je založený na produkcii voľného času: buď nihilizmus (a nudu), alebo kreativitu. Tým pravým variantom je pozdvihnutie homo ludens na úroveň homo poieticus.

*          *          *

S nástupom a raketovým rozvojom internetu, teda globálnej počítačovej siete po roku 1989, došlo k tomu, že osobné počítače prestali byť osobnými. Ich zosieťovanie, umožnené prostredníctvom ďalších mega-zariadení (serverov), znamená otvorenie vstupu do jednotlivých užívateľských médií oboma smermi. Nielen od osobného počítača k serveru, ale aj od servera k osobnému počítaču. Bez tohto pripojenia na internetovú sieť akékoľvek osobné elektronické zariadenie prestáva plniť svoju funkciu, je neplnohodnotné, pretože mu chýbajú dáta a kanály do sveta a zo sveta, ktoré užívateľ potrebuje a požaduje. Na komunikáciu, prácu, zábavu, relax či na život vôbec. Každý takýto užívateľ aktuálne spracúva kvantá dát, z ktorých kreuje vlastné súbory podľa vlastných potrieb a záujmov. Vytvára vlastné databázy a databanky, ktoré sú vyjadrením jeho osobných preferencií a orientácií. Samozrejme, toto všetko robí „pre seba“, pre svoje osobné ciele – s výnimkou použitia počítačov na pracovné účely, keď je počítač pracovným prostriedkom vo firemnej či inštitucionálnej sieti a jednotlivý pracovník plní funkcie súkromného biznisu alebo verejnej organizácie.

Keď si zapíname počítač – alebo keď ani nevypíname notebook, tablet či mobil – vieme, s kým a ako sme spojení? Vieme, kto spravuje náš “informačný oblak” (icloud)? Vieme, aké dáta si vedome sťahujeme do svojho počítača, ale nevieme, kto aké dáta sťahuje z nášho počítača. Hekerstvo, t. j. utajené prehrabávanie sa v počítačoch druhých, je niečo, čo je za hranicami každej etiky, a pritom technologicky i politicky čím ďalej tým viac v popredí.

Všetci poznáme „ohlas“ na to, keď navštívime nejakú stránku alebo použijeme aplikáciu a vzápätí začneme dostávať kvantum ponúk na to či ono. Je jasné, že Google prehliadač nás už napojil na ďalšie siete, ktoré monitorujú naše vyhľadávanie a sťahovanie dát, čím potvrdzujú, že o nás nielen vedia, ale zaevidovali nás ako potenciálnych zákazníkov, spotrebiteľov, producentov. Stačí raz vstúpiť do takejto siete a už sa z nej len tak ľahko nevymotáme… Takýto život v sieti (online) nám nepochybne poskytuje nové nevídané možnosti. Otázka je, akú cenu za to platíme. Napríklad strata súkromia a koncentrácie, vystavenie sa množstvu nevyžiadaných e-mailov, vyrušení, podnetov, výziev, prezentácií, pozvánok atď., ktoré máme problém ignorovať…

 

Ale aj keď je tento digitálny svet naším ľudským výtvorom a nemôže nebyť súčasťou (špecifickou a jedinečnou) nášho prírodného a sociokultúrneho sveta – vieme ako funguje? Rozumieme mu? Ide práve o to, ako tento dynamicky sa meniaci svet a samých seba v ňom chápeme, ako interpretujeme svoje vlastné bytie, aké postoje na základe toho zaujímame? A hlavne, ako sa nám v tomto svete žije? Za čo digitálne technológie považujeme? Sú všeliekom na všetko? Sú niečim fatálnym, čo nás determinuje a dovedie do budúcnosti, ktorá už nebude v našich rukách, nech bude akákoľvek? Kto tu komu slúži a kto koho ovláda? Vieme, ako fungujú tí, čo podstatným dielom uviedli tento digitálny svet do života – globálni „technologickí oligarchovia“ Google, Amazon, Facebook, Apple, Microsoft a ďalší? Vieme, kto vlastní a ovláda internet? Kto vlastní a ovláda svet dát a informácií?

*          *          *

Emocionálne a hodnotovo je možné v postoji k internetu pohybovať sa v zásade medzi dvoma hodnotiacimi stanoviskami: medzi medzi kyberfíliou kyberfóbiou. Takéto uchopenie problematiky však celkom nezodpovedá filozofickému postoju, hoci napr. známy oponent umelej inteligencie Hubert Dreyfus sa vo svojej kritike internetu prikláňa skôr k tomu, že internet prináša viac zla než dobra (a stavia svoj argument na tom, že nás zbavuje tela, telesného bytia, čím strácame svoju základnú ľudskú dimenziu). O vyváženejší postoj sa usiluje britský sociálny filozof Gordon Graham, ktorý vychádza z toho, že internet je radikálne nová technológia, pretože transformuje náš život, ale že ako každá technológia aj internet sa rozvíja len v sociokultúrnom a hodnotovom kontexte, a podľa neho pravda o internete leží niekde uprostred medzi strachom neoluditov a nádejami technofilov.  

Filozofia pôsobí aj ako „intelektuálne svedomie ľudstva“ a musí klásť znepokojujúce etické otázky: máme naozaj robiť všetko, čo nám technológia kyberpriestoru dovoľuje? Kde sú hranice ľudských možností? Načo je to všetko dobré? Čo robiť, aby sieť nebola pascou, ktorú sme si pripravili sami pre seba?

Podľa futurológa Gerda Leonharda, ide o to, ako si kyberkozmos prispôsobíme pre svoj život, a nie, ako sa mu prispôsobíme; o to, aby sme z neho urobili médium tvorby, komunikácie, sebarealizácie a zmysluplnej formy života. Vo svojej knihe Technológia vs. Humanita (2016, slovensky 2018) píše, že “všetko, čo je možné digitalizovať, bude digitalizované”. Práve preto iniciuje diskusie o súčasnom stave a perspektívach ľudstva. Súčasnú dobu považuje za nanajvýš kritickú, aby sa takáto diskusia začala. Problém technológie nie je preňho technologickým, ale etickým problémom – k tomu dodám, že aj politickým, spoločenským, kultúrnym a duchovným problémom. Tento autor vyzýva dokonca na ďalšie praktické kroky, napr. na prijatie etického manifestu alebo globálneho konsenzu ohľadom etiky, či na vytvorenie globálnej rady expertov, ktorá by sa venovala etickým otázkam. Tiež na masívne investície do výskumu etických a ďalších ľudských stránok technologického pokroku. Leonhard je jednoznačne na strane humanity proti technologickému ošiaľu, pred ktorým varuje. Hľadá rovnováhu medzi ním a rozvojom ostatných stránok ľudského života, ktoré nepovažuje za správne obetovať tomu, aby sa sami ľudia stali strojmi či vytvorili stroje, ktoré ich síce výkonom prekonajú, ale zároveň zotročia. Za hlavné nebezpečenstvo súčasného exponenciálneho technologického rozvoja považuje stratu ľudskosti, humanity – čím nadväzuje na Odumieranie ľudskosti Konrada Lorenza z roku 1983. Strata ľudskosti je deštrukcia toho, čo nás robí ľuďmi, a to nielen po stránke biologickej (biotechnologickými manipuláciami), ale najmä po stránke mentálnej, psychologickej a morálnej (intervenciami umelej inteligencie) Tento trend správne nazýva “ľudskou hrou na bohov”, ktorá nie je ničím iným len vrcholom ľudskej arogancie, utvorenej “amalgámom” ľudskej zloby a hlúposti. (A čo už môže byť horšie a nebezpečnejšie ako “obluda v ľudskej koži”? – Vari len masa takýchto oblúd.) Antihumánna inteligencia, či už prirodzená alebo umelá, je horším druhom zla než primitívna stupidita.

Leonhard je humanista aj preto, že odmieta súčasný trend dataizmu a algoritmizácie života. Človek nežije a nemá žiť podľa algoritmov, matematiky a štatistiky. Jadro ľudskosti človeka a jeho života spočíva v tom, čo sa nedá a čo ani netreba merať: v emocionalite (súcite, empatii), slobodnej vôli a vedomí, osobnej skúsenosti a identite, teda v tom, čo je jedinečné, neopakovateľné a originálne u každého človeka – jeho spontaneita, kreativita, dôstojnosť, osobnosť, jedným slovom – duchovná subjektivita.

Leonhard je alarmista – bije na poplach, vidí technologickú smršť, ktorú si ľudstvo privolalo samo na seba a rozhodne pred ňou varuje. Požaduje spomaliť tempo a začať uvážlivejšie rozvíjať i aplikovať technológie, všímať si možné nezamýšľané dôsledky. Kladie dôležité a podstatné otázky nielen o tom, ako ďalej rozvíjať a aplikovať technológie, ale najmä “prečo?” – s akým cieľom a pre aký účel a zmysel. Samu technológiu chápe len ako nástroj, prostriedok k hodnotným ľudským cieľom a potrebám života. Technológia je spôsob, akým tvoríme veci a realizujeme svoje ciele, rovnako ako kultúra je celkový spôsob ľudskej existencie. Technológia je súčasť kultúry, náš ľudský výtvor (počítače nerastú na stromoch ani v zemi…). Človek je svojou podstatou morálna bytosť, pre ktorú etické otázky vznikajú permanentne. Nežijeme a nemôžeme žiť mimo etiky. Z etiky ako ľudské bytosti nemôžeme vystúpiť, tak ako sa nemôžeme vyzliecť z našej ľudskej kože. Jednou z Leonhardových kľúčových etických a filozofických téz je táto: môcť niečo robiť ešte neznamená, že to treba a máme robiť. Z toho, že niečo môžeme, logicky ani eticky nevyplýva, že to smieme a už vôbec nie, že máme či dokonca musíme! Teda to, čo je technologicky možné, ba ekonomicky lákavé, môže byť eticky, ľudsky, kultúrne a duchovne neprijateľné. Podľa Leonharda, technológia (ale i veda) – tak ako celý osud a budúcnosť ľudstva – musia zostať v rukách samotných ľudí. Bol by to očividný vrchol našej vlastnej nezodpovednosti a absurdity, ak by sme vytvorili niečo, čo nás následne ovládne alebo dokonca zničí. Preto potrebujeme nielen etiku, ale aj múdrosť; nielen techniku, ale aj filozofiu, morálku a vieru. Potrebujeme utvárať svoj vlastný ľudský spôsob života, svoju kultúru tak, aby to malo zmysel – teda v mene zachovania a rozvoja nášho života, nie slepého nadchýnania sa vlastnou inteligenciou. Podstatou etiky je ľudskosť, založená na nenahraditeľnej hodnote človeka pre človeka. 

Emil Višňovský internet network


Predchádzajúce Ďalšie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Zrušiť Pridať komentár

keyboard_arrow_up