menu Menu

Emil Višňovský: Filozofova múdrosť

Pre koho vlastne filozof píše a má písať? Len pre filozofov alebo aj pre nefilozofov, teda pre všetkých bez rozdielu? A o čom má písať?

Pre koho vlastne filozof píše a má písať? Len pre filozofov alebo aj pre nefilozofov, teda pre všetkých bez rozdielu? A o čom má písať?

“Filozofické zovšeobecnenie je vždy pokusom preskočiť priepasť, o ktorej nevieme, aká je široká.”

 František Novosád

Pre koho vlastne filozof píše a má písať? Len pre filozofov alebo aj pre nefilozofov, teda pre všetkých bez rozdielu? A o čom má písať? Len o druhých filozofoch a ich dielach, či aj o otázkach, ktoré zaujímajú nefilozofov, bežných ľudí? Napríklad o otázkach verejného záujmu a života? Filozofi, čo si mysleli, že filozofia tu nie je iba pre filozofov samých (ako šach pre šachistov), ale má riešiť problémy ľudí, existovali vždy a ich zoznam by — až na nejaké výnimky — pokryl takmer celé dejiny filozofie.
Dilema, či filozof má písať iba pre filozofov alebo aj pre nefilozofov, sa vynorila v časoch po Kantovi, keď sa z filozofie stal Fach – akademická profesia, modelovaná podľa vzoru vedy. Filozofi síce vždy písali svoje traktáty a rozpravy odborným filozofickým slovníkom, ale odteraz si čím ďalej, tým viac mysleli, že ich jazyk musí byť rovnako „vedecký” ako jazyk prírodných vied. Jeho vedeckosť mala spočívať v špeciálnych termínoch a pojmoch, vypovedajúcich o tom, čo je bytie, vedomie, existencia, substancia, význam, zmysel, hodnota atď. Ako svoje hlavné ciele si títo moderní filozofi vytyčovali ukázať (a dokázať), ako môže byť metafyzika – „prvá filozofia” – vedou, ale rovnako aj všetky ostatné filozofické disciplíny — najmä epistemológia (teória poznania) a etika (teória konania). Snívali o tom, že budú prijatí ako plnoprávni občania do „republiky vedcov”. Samozrejme, korene týchto snáh boli už v antike a niektoré v stredoveku, ale ani antickí, ani stredovekí filozofi neriešili dilemu, pre koho písať. Nielen preto, že profesia filozofa neexistovala, ale aj preto, že im išlo o to, aby im porozumelo každé “publikum”. Filozofiou chceli šíriť osvetu, svetonázor a pochopenie sveta. To chceli takisto osvietenci, ku ktorým patril aj Kant. Bol to on, kto kodifikoval vývoj filozofie, ktorý začal Descartom. Už Descartes nerozlišoval medzi filozofiou a vedou, sám bol vedcom a pokladal sa za vedca nielen vo svojich prácach o matematike a optike. Podobne Newton a ďalší po ňom.
Tento dualizmus „filozofie pre filozofov” na jednej strane a „filozofie pre nefilozofov” na druhej strane sa ešte viac, ba takmer do krajnosti rozvinul v 19. a 20. storočí. Profesionálne normy vedeckých a akademických inštitúcií, ktoré filozofov začali zamestnávať, spôsobili, že filozofi chceli písať už len sami pre seba svoje „vedecké diela” vysoko odborným, „technickým” jazykom, ktorému mohli porozumieť len oni sami. Všetko ostatné (a iné), čo by filozof napísal, by sa podľa nich malo označiť za „nefilozofiu” (literatúru, publicistiku, pamflet atď.). Filozofi sa naozaj začali podobať na šachistov, ktorí môžu hrať svoju hru len medzi sebou. Kto nevie hrať šach a nepozná jeho pravidlá, nemôže patriť medzi šachistov. Podobne, kto nepozná filozofický žargón, nemôže patriť medzi filozofov. Analytickí filozofi po Fregem a Russellovi i fenomenológovia po Husserlovi a Heideggerovi to robili práve takto (hoci Russell aj Heidegger boli „rozdvojení”, pretože písali tak pre svojich kolegov, ako i pre druhých). Napriek tomu aj po Kantovi medzi filozofmi vždy boli takí, čo túto hru neprijali aj s tým rizikom, že sa ocitali na niekde inde: Kierkegaard, Schopenhauer, Nietzsche. Písali filozofiu tak, že ich diela sa šírili a čítali medzi nefilozofmi aspoň tak ako medzi filozofmi. Niekde medzi nimi stáli zasa Hegel a Marx. V rámci pragmatizmu bol Peirce bližšie ku Kantovi a Fregemu než Kierkegaardovi a Schopenhauerovi, kým James a Dewey naopak.
Výsledkom takéhoto vývoja filozofie ako profesie, ako to postrehli Rorty i Putnam, bola izolácia filozofie od „nefilozofov”, jej uzavretie sa do seba samej. Reprezentantmi tohto do veľkej miery dominantného trendu filozofie 20. storočia sa stali analytickí filozofi, ktorí z „vedeckosti” urobili normu a kritérium. V čom mala spočívať tá vedeckosť? Teda ešte raz: v odbornom technickom jazyku, slovníku, terminológii, ktorá bola motivovaná práve snahou „opraviť” dvojznačný, nejasný a konfúzny prirodzený jazyk. Treba filozofovať v umelom a formálnom jazyku, lebo ten sa najviac podobá na jazyk matematiky a vedy, o ktorom títo filozofi apriórne tvrdili, že je presný a nespochybniteľný. Prijali teda istý obraz jazyka ako svoju paradigmu, podobne ako kedysi pytagorejci a iné ezoterické školy. Rozdiel medzi nimi mal spočívať len v tom, o čom hovoria: novovekí ezoterici chceli hovoriť o tomto pozemskom svete, ktorý skúma veda, kým ezoterici pred nimi hovorili o svete za hranicami tohto sveta, imaginárnom či ideálnom svete, mýtickom a mystickom. Podľa toho sa delila aj filozofická múdrosť už od Platóna: jedna – nižšia – mala hovoriť o fyzickom svete, druhá – vyššia – o metafyzickom svete.

Emil Višňovský filozofia


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up