menu Menu

Emil Višňovský: Afo-rexie (Vybrané z denníka 1993-2003)

Znamením doby a nášho životného pocitu sú: vykoľajenosť, absurdita, pocit človeka v pasci a rukojemníka dejín (či koho vlastne?), historického sklamania až naozaj ”konca dejín”…

Znamením doby a nášho životného pocitu sú: vykoľajenosť, absurdita, pocit človeka v pasci a rukojemníka dejín (či koho vlastne?), historického sklamania až naozaj ”konca dejín”…

1993

  • Politika je v kríze. Stratila zo zreteľa záujem človeka ako človeka aj človeka ako občana. November 1989 nepriniesol morálne ozdravenie národa, naopak. Vyplavilo sa ”bahno”, ktoré vyhráva.
  • Kríza sociality i komunity u nás. Je v podstate krízou dôvery. Ľudia nevedia, komu majú a môžu dôverovať. Najhlbšia forma morálnej krízy. Už sa na nej podpísala aj post-totalitná realita a politika. Bez dôvery niet komunikácie.
  • November mohol znamenať všelijaký prínos pre Slovensko. Ak však znamenal likvidáciu ľudského potenciálu, tak znamenal ohrozenie Slovenska v jeho samotných základoch. Ak, pravda, uznávame názor, že najväčším bohatstvom i zdrojom bohatstva krajiny či národa sú ľudia a ich schopnosti.
  • Uvedomili si už vôbec naši politici, čo vnášajú do našich domovov? Samozrejme, skrze médiá!

1994

  • Ľudský život pozostáva z každodennosti. Väčšina ľudí žije plne ponorená v každodennosti, v zápase o jej podobu, no niektorí akoby nenachádzali zmysel každodennosti — alebo zmysel svojho bytia v každodennosti — a chceli by to prekonať, transcendovať. Ja sa správam, ako keby každodennosť nebola pre mňa žíadnou hodnotou — nech už má akúkoľvek podobu. Akoby som hľadal a chcel čosi viac. Som metafyzická bytosť? Je moja duša, ktorá prahne po transcendencii každodenného, metafyzickou dušou? — Zmyslom každodennosti je usporiadanie si tohto pozemského bytia a Západ v tom dosiahol značný stupeň dokonalosti. Lenže za cenu straty transcendencie a redukcie zmyslu ľudského bytia iba na toto “zaobstarávanie”. Metafyzickej duši to nemôže stačiť.
  • Nevyhnutnosti sú naše limity, nevyhnutnosť je náš osud. Zápas s nevyhnutnosťou, ktorá je mocnejšia ako človek, je buď heroický, alebo nezmyselný.
  • Podstatou politického človeka a jeho vedomia je prestíž: vážnosť, vplyv, renomé, reputácia, dobré meno, vedomie dôležitosti a významnosti, vôľa byť vplyvným človekom, niečo znamenať, nebyť len jedným z mnohých, ”jedným z davu”… Podstatou politiky je to isté, a nie riešenie problémov. Riešenie problémov je iba pláštikom, ktorým sa zakrýva mocenský boj. Najprv sa musí vyriešiť toto, až potom, ak vôbec, príde na rad riešenie nejakých problémov. Nie je takéto fungovanie politiky zvrátene? Netreba práve toto zmeniť? Je toto ”normálna politika” alebo je to prejav biedy, krízy politiky?
  • Politika je potom (zápasnícka) aréna, kde sa bojuje o prestíž a kde je dovolené o ňu bojovať takmer všetkými možnými prostriedkami, aké kto vynájde. Cieľom je obsadiť túto arénu pre seba a svoj vplyv, svojich ľudí.
  • Každý je vraj strojcom svojho vlastného osudu? Nie je to jeden z tých najhorších sebaklamov a bludov? Naše osudy nám pripravuje ktosi iný, a to väčšinou bez našej vôle, súhlasu a vedomia (a je možné, že aj my práve takto pripravujeme niekomu inému jeho osud). Každý alebo mnohí by len chceli byť pánmi svojho osudu, ale osud je osudom práve preto, že je to čosi, čo nikto z nás nemá vo svojich rukách a nemôže ovládnuť. Osud je osudom práve preto, že nie my ovládame jeho, ale on ovláda nás.
  • Ak nemáte moc a peniaze, tak radšej nemajte ani žiadne dobré úmysly a krásne ideály, lebo budete nešťastní. Žiaľ, aj tí, ktorí bojujú o moc kvôli svojim dobrým úmyslom či krásnym ideálom, keď sa k moci a peniazom dostanú, buď na toto všetko zabúdajú a moc sa im stáva potešením sama osebe, alebo sa tomu spreneverujú a používajú moc a peniaze na čosi celkom iné, než na čo pôvodne chceli.
  • Ľudský duch a materiálna realita — ako má človek používať svojho ducha? Na vyrovnávanie sa s materiálnou realitou alebo na čosi iné? Na únik od nej, snívanie, uzatváranie sa do seba, pestovanie ducha ako takého? Filozofi nikdy neboli spokojní s tým, aby sa ľudský duch orientoval iba na vyrovnávanie sa s materiálnou realitou (na to je ekonómia a technológia). Ľudský duch trpí, keď sa musí zaoberať len materiálnou realitou.
  • Realita, reálny svet, realizmus — realita je nevyhnutnosť a realizmus je racionalizmus. T. j. filozofia, že človek nemôže v živote robiť nič, než kopírovať realitu. Nemôže ju ani prekonať, ani od nej ujsť. Koľko takýchto realistov a racionalistov poznáte? Obávam sa., že je to väčšina.
  • Zdá sa, že tento ľudský svet je nenapraviteľný. Akoby v ňom potrebovalo vládnuť zlo, akoby zlo a vláda boli totožné. Pretože zmeny k lepšiemu vyvolávajú ešte viacej zla ako predtým
  • Postoj k svetu: akceptovať tento svet, ktorý nie je svetom kresťanskej lásky, ale skôr svetom darwinovského boja o prežitie v podobe boja o prestíž a moc — alebo neakceptovať? Akceptovať, znamená prijať jeho pravidlá a hrať s ním túto hru o moc alebo sa s ním zmieriť? Neakceptovať, znamená byť nespokojný, nezmieriť sa a chcieť ho zmeniť? Tento svet potrebuje zmenu, problém je v tom, ako ju uskutočniť, ako ju dosiahnuť?
  • Komunita prirodzene považuje jedinca za svoj majetok, ktorým môže neobmedzene manipulovať, za svoj prostriedok, ktorý môže neobmedzene používať. Komunita nemá vedomie, ale má moc nad jedincom. Primitívna komunita má totiž strach z toho, že jednotlivec sa od nej odtrhne a postaví sa proti nej, že ju teda ohrozí. Táto komunita nepozná iný pojem zachovania seba samej ako podriaďovanie si indivíduí. Na druhej strane Západ sa dal na cestu vytvorenia komunity, ktorá vychádza z toho, že najvyššou hodnotou a zmyslom nie je komunita sama, ale všetci jej členovia, každý jedinec. Teda, že aj komunita sa môže rozvíjať iba tak, že sa budú rozvíjať jedinci — a v krajnom prípade, ak by tomuto rozvoju jedincov mala padnúť za obeť aj sama komunita —, tak nech.
  • Ako môžeš vo svete, v ktorom sa premnožili egoisti, zločinci, cynici, krutí ľudia, blázni — sám takým aspoň trochu nebyť? Ak všetci konajú zlo, ako môžeš sám nemať na tom aspoň trochu svoj podiel, aspoň trochu k tomu neprispievať a stáť úplne bokom?
  • Je veľký rozdiel medzi politikom a občanom v dnešnej spoločnosti. Politik tvorí politický poriadok, úlohou občana je venovať sa svojej práci a naučiť sa žiť v akomkoľvek politickom režime s jednou podmienkou: pokiaľ mu tento režim neberie život, slobodu a prácu. Obyčajný občan si musí udržiavať odstup od molocha politiky a nebyť exponentom žiadneho politického režimu — tými sú len politici sami a ich nohsledovia.
  • Veda chcela mať výsadné postavenie v našej kultúre, ale stráca svoj kredit. Prečo? Pretože veda nás neučí a asi ani nemôže učiť, ako máme žiť. Veda nerieši problém spôsobu života, čo je náš najväčší a najdôležitejší problém, totiž otázka ”ako žiť?”.

1995

  • Niekedy nám naše vlastné deti ukazujú naše vlastné stránky, ktoré sa nám na nás samých nepáčia — ale vtedy sa hneváme na deti, nie na seba samých…
  • Ľudská existencia je vskutku tragická. Zatiaľ sa tragédie odohrávali prevažne na individuálnej alebo skupinovej úrovni, teraz v 20. storočí však prerastajú do makro-úrovne (veľké sociálne celky, etniká, kontinenty), ba vo vzduchu visí hrozba globálnej tragédie ľudstva. V čom spočíva táto tragickosť? Tragédia je tragédiou pre toho, kto chcel žiť, videl v živote dobro a veľké, krásne možnosti, a práve toto mu je znemožnené. Tragédiu nepociťuje človek, ktorý nevidel a nevidí v živote nič pozitívneho, úplne zdefraudovaný a rozložený človek.
  • Náš človek je duševný exhibicionista, ale nazýva to ”otvorenosťou”, hoci v skutočnosti je to len jeho slabosť a nesamostatnosť (podľa iných ”zdieľnosť”, ”komunikatívnosť”). Správa sa tak, že rád ukazuje iným svoje vnútro akoby predpokladal, že iných to musí ohromne zaujímať. A napodiv, mnohých to aj zaujíma a veľmi radi sa vŕtajú vo vnútornom živote druhých. Zlomyseľne s maskou.
  • Dnešná doba nie je nič iné ako dôkaz toho, čo môže vzniknúť, keď v hlavách ľudí nastane totálny zmätok a chaos. Tento chaos je zasa dôsledkom ”dlhého spánku rozumu”, keď si ľudia mysleli, že už dospeli k definitívnej pravde a zotrvávali pri nej za každú cenu. Teraz sa radšej vracajú k svojim starým názorom, starej istote, poukazujú na zlobu zmien a chaosu namiesto toho, aby sa poučili a snažili sa vytvoriť čosi nové z rozpadu starej jednoty. To je nepochybne ťažké a nie je to dané každému — tvoriť niečo z chaosu.
  • Znamením doby a nášho životného pocitu sú: vykoľajenosť, absurdita, pocit človeka v pasci a rukojemníka dejín (či koho vlastne?), historického sklamania až naozaj ”konca dejín”…
  • Človek ako jednotlivec nikdy nemôže obsiahnuť celok — a najlepšie na tom je to, že to ani nepotrebuje. Kým to však pochopí, môže aj zahynúť od metafyzického trápenia sa kvôli celku.
  • Rivalita (ako protiklad kooperácie) medzi ľuďmi vyplýva najmä z dvoch vecí: 1. zo strachu o existenciu, o prežitie, keď človek nevie alebo si myslí, že si nebude môcť zabezpečiť život podľa svojich predstáv (prípadne aspoň ten najnutnejší základ života), lebo “objektívne” vraj nemá dostatok prostriedkov k tomu. A 2. z nedostatku vlastného sebavedomia, sebadôvery, že niečo vlastnými silami dokáže a prostriedky na život už potom prídu samé od seba.
  • Boj o život je bojom o zdroje pre život. Život bez zdrojov nie je možný. Lenže človek berie druhého človeka v tomto boji ak už nie priamo ako nepriateľa, pretože ho považuje za prekážku v prístupe k zdrojom, tak potom ako nástroj, ktorého sa treba zmocniť všetkými spôsobmi, ovládnuť ho a využiť ako najefektívnejší prostriedok dobýjania zdrojov pre seba samého. Takýto princíp či paradigma života ľudstva môže viesť len k sebazáhube, nie sebazáchove. Aj globálne.
  • Vec je v tom, že u nás sa narušila nielen schopnosť, ale aj vôľa dávať. Ostala len čistá vôľa brať, ba až rvať a urvať si, nech to stojí, čo to stojí.
  • Človek, ktorý filozofuje iba rozumom nefilozofuje ako celý človek. Treba filozofovať srdcom. Filozofovať srdcom znamená filozofovať z hľadiska ľudského dobra.

Afo-rexia: Konvolút zo slov “afo(rizmy)” a “re(fle)xie”.

Emil Višňovský


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up