menu Menu

Emil Višňovský: Afo-rexie 3

(Vybrané z denníka 2015-2020)

(Vybrané z denníka 2015-2020)

2015
•Život v neskoro modernej spoločnosti si od každého človeka vyžaduje manažment, manažovanie seba samého, sebaorganizáciu. Nestačí byť len profesionálom a vykonávateľom práce, každý si musí prácu aj organizovať.
•Človek je prírodná bytosť, živočích, zrodený prírodou. Treba preto vedieť, čo sú prírodné bytosti a čo z tohto faktu vyplýva. Asi dva základné významy faktu prírodnosti človeka: 1. etologický – vrodené pudy a inštinkty ako neodstraniteľné spôsoby správania; 2. ekologický – závislosť od prírodného prostredia Zeme. Prvý faktor chce ľudstvo korigovať výchovou, druhý spoločnosťou, čo sú dva základné prvky kultúry: kultúra správania a kultúra životného prostredia.
•Dôkazom našej prírodnosti, biologickosti (aj animálnosti) a ich významu je to, akú dôležitosť pre život každého má potrava, zdravie, ochrana, životný režim, spánok atď. Teda všetko, čo je nevyhnutné k zachovaniu a udržaniu života v jeho holej podobe ako predpokladu akýchkoľvek ďalších výkonov. Jednoducho ide o život ako hodnotu a naša kultúra a civilizácia sa od tejto hodnoty nebezpečne odklonila, ba dokonca balansuje na hranici jej negácie. Čo iné sú tzv. civilizačné choroby, t. j. choroby, spôsobené civilizáciou?
•Človek sa svojej prírodnosti, živočíšnosti nikdy nezbaví, nikdy od nej neunikne, tak ako neunikne z prírody. Všetky pokusy uniknúť od prírody či z nej alebo ju zatieniť, prekonať, zatvárať si pred ňou oči, sú falošné a márne. A je zbytočné to brať tak, že „príroda je tvrdá, surová až krutá a neľútostná“, kým človek popri nej slabý.
•Človek je však zvláštna prírodná bytosť. Líši sa od ostatných prírodných bytostí stupňom inteligencie. Musel ju rozvinúť v zápase s prírodou o prežitie. A iba tejto inteligencii za toto prežitie vďačí. Rozvojom inteligencie však nemôže prekonať prírodné sily, lebo aj inteligencia je napokon len prírodná sila, ktorý vytryskla zo slepej kozmickej účelovosti. Ľudská inteligencia však nadobudla čosi protiprírodné, ilúziu o sebe samej, že môže prírodu buď prekonať, alebo ju ľstivosťou oklamať, prekabátiť. Človek je aj bytosť klamavá a klamajúca, kvôli svojmu prežitiu chce oklamať všetkých a všetko až nakoniec fatálne oklame samu seba. Homo machinatus et fraudatus et manipularis et delusionis.
•Stratégia vymaniť sa z područia prírody cestou inteligencie sa nazýva kultúra. Generálne chce transformovať človeka z prírodnej bytosti na čisto kultúrnu bytosť, v ktorej by už nezostala ani štipka prírodnosti a všetko by bolo len umelou inteligentnou konštrukciou, pretvorením každej animálnosti na jej presný opak: kultivovanosť, vychovanosť, jemnosť, ušľachtilosť atď. Kultúra ako presný opak prírody, ako jej negácia.
•Kultúra ako výtvor ľudskej prírodnej bytosti, ktorá takto chce poprieť samu seba. Kultúra odtrhnutá od prírody. Ako čisto neprírodný umelý svet. Ako lepší svet a človek ako kultúrna bytosť lepšia než človek ako prírodná bytosť. Kľúčová otázka je, čo kultúra preberá a rozvíja z prírody a čo v nej popiera?
•Má ľudská agresivita a beštialita len čisto biologické korene alebo aj kultúrne? Čo je príčinou vraždenia, vojen, zabíjania človeka človekom? Je to Lorenzova vnútrodruhová agresivita ako biologická vlastnosť?
•Čo je schopný urobiť človeku? Odťať mu hlavu a vystaviť to pred celým svetom na obdiv ostatným ľuďom…! Na obdiv čoho? Vlastnej krutosti a hnevu? Zvierackosti? Je to čistá animalita alebo je to zvieracia beštiálna kultúra? Kedy, za akých okolností je človek toho schopny? Keď ho druhý človek dotlačí do bezvýchodiskovej situácie? Keď mu nedá žiť, tak už ani hodnota života človeka pre človeka nie je žiadna? Je to ako keď zviera v boji o život s iným predátorom nedbá na nič a hryzie okolo seba, len aby sa zachránilo? Teda nie čistá animalita, ale animalita znásobená kultúrou?
•Islamisti nás nepokladajú za členov svojho spoločenstva, ba zrejme ani za príslušníkov ľudstva. K. Lorenz ukázal, že len láska a priateľstvo medzi členmi spoločenstva dokážu pôsobiť ako sily proti ľudským jatkám. Inak je druhý človek pre človeka ako cudzia bytosť na rovnakej úrovni ako vec alebo zviera. Človek dokáže druhému cudziemu človeku urobiť to, čo by svojmu blízkemu alebo sám sebe nikdy neurobil, napríklad odťať hlavu a ešte sa tým verejne vystatovať. To je príklad toho, že kultúra nemusí prekonávať prírodu, ale naopak ju ešte beštiálnym spôsobom umocňovať. Kultúra je tu pokračovaním prírody v jej horšom, ba najhoršom variante.
•Nemôžeme si robiť, čo sa nám zachce a čo si zmyslíme. Existuje tu niečo nami nevytvorené a nepodliehajúce našej vôli (a už vôbec nie ľubovôli), a hoci nevieme, len sa domnievame, kto a či vôbec niekto to vytvoril pred nami, no nie výlučne pre nás, musíme to rešpektovať. To niečo je príroda. Uvedomíme si to napríklad na našich vlastných biologických nevyhnutnostiach, keď musíme rešpektovať svoje telo v stave choroby.
•Človek chce a najmä potrebuje poznať, aký je svet a ako funguje, aby v ňom mohol žiť a prežiť. Avšak odpoveď na otázku, prečo je svet taký, aký je, mu zostáva skrytá (napríklad odpoveď na kantovskú otázku „ako je možné, že svet je práve taký?“, teda „ako je možný svet?“, alebo na heideggerovskú otázku „prečo je vôbec niečo, a nie radšej nič?“, teda „ako je možné, že svet vôbec je?“). Toto sú naozaj metafyzické otázky po príčine existencie sveta, pri ktorých naše schopnosti končia: že svet je zložený z atómov je empirický a vedecký fakt a trvalo dlho než sme na to prišli, ale otázka, prečo je zložený z atómov, a nie niečoho iného, je metafyzická.
2016
•Kto ubližuje úmyselne, je zlý. Kto ubližuje neúmyselne, je hlúpy. Je horšie byť zlý než hlúpy?
•Za opak inteligencie považujeme hlúposť, hrubosť a primitivizmus. Za vrchol ľudskej inteligencie sa považuje genialita. Padáme pred ňou na kolená. Ale pozor, tu musíme zastať a hlboko sa zamyslieť nad inteligenciou samou.
•Anatómia otrockej duše. Ľudstvo je vysoko pravdepodobne na najlepšej ceste k svojmu koncu. Je mi veľmi ľúto tohto konštatovania, ale keď sa pozrieme vôkol seba a dáme na váhy to krásne a pozitívne, čo ľudstvo dokázalo vytvoriť s nádejou na lepší a skutočne ľudský svet, spolu s tým, čo všetko ľudstvo dobabralo, ba priamo skazilo a zničilo, nemožno sa čudovať. Iba ak by sa odniekiaľ z hlbín oceánov či vesmíru vynorilo niečo, čo nám všetkým ukáže, akí sme trápni, smiešni a malí. Ako si nevážime dar života, a preto musíme za to pykať nevyhnutnosťou smrti. Všeobecnej smrti. Nebojte sa, malí ľudkovia, že zomriete, a ani si radšej nespomínajte, prečo a načo ste sa narodili. Aj keď Rorty tvrdil, že to najhoršie, čo človek môže urobiť človeku, je krutosť, nesúhlasím s ním. To najhoršie, čo človek môže urobiť človeku, je zotročiť jeho dušu. Otrocká duša je to najhoršie, čo sa človeku môže počas tohto pozemského života – jediného, ktorý má – stať, je dostať alebo získať otrockú dušu, dušu otroka. K otrockému a zotročenému telu je odtiaľ už iba krok.
•Moc. Nietzsche bol asi prvý, kto to pochopil naplno: moc rozhoduje o všetkom. O tom, ako sa bude žiť, čo sa bude robiť a vyrábať, čo sa bude konzumovať. Nikto pred ním, ani Hobbes, či spolu s ním ani Tocqueville, ani Marx. A po ňom ešte Foucault. Nietzsche a Foucault, asi dvaja najdôležitejší filozofi v moderných dejinách. Pretože zápas o moc sa javí ako podstata nášho života. Je to boj o vplyv a presadenie sa. Nemusí to byť boj o život a ani boj na život a smrť. Môže to byť – a aj je – každodenný zápas, úsilie o seba-presadenie sa každého z nás, o svoje Ja, o svoju dôstojnosť, o svoje uznanie a pochopenie. Žiadny politický boj o vládu nad krajinou či štátom. Len obyčajná ľudská túžba po živote a po naplnení sa v životoch tých druhých. Nie je to téma len v obci, ale aj v rodine, v každej ľudskej bunke. Je to téma „kto z koho?“ Kto sa presadí voči komu? Je to téma vôle. A nejde len o vôľu k moci. Vôľa sama je tá moc. Mať vôľu presadiť niečo svoje, nech je to už čokoľvek, múdre alebo hlúpe, dobré alebo zlé, práve v tomto spočíva moc. V presadení sa jednej vôle voči druhej. Kto nemá svoju vlastnú vôľu alebo silu, je vopred odsúdený na podriadenie sa, submisiu zo strany inej vôle. Schopenhauer a Elias Canetti to vedeli tiež.
•Dokonca aj v takej oblasti, akou je láska, funguje moc v podobe vôle. Už kedysi som to staval do antagonistického protikladu ako nezlučiteľné: moc alebo láska? Moc alebo láska! Lásku som chápal ako čistý protiklad moci, ako niečo, čo nemôže mať s mocou nič spoločné, pretože nemôže mať vôľu či túžbu presadzovať sa voči tomu, kto je objektom lásky, teda kto je milovaný. Ak by to tak bolo, bol by to koniec lásky, jej absencia a neexistencia. Tam, kde sa niekto chce presadzovať a presadzovať si svoju vôľu voči druhému či druhej, tam láska nemôže existovať. Láska nie je asertivita. Láska je spoločné tvorenie. Tam, kde toto neexistuje, neexistuje ani žiadna láska.
•Dve podoby lásky: 1. láska ako „žiť a nechať žiť“, ako tolerancia druhého, jeho/jej Ja, nech žije podľa seba, a 2. láska ako snaha druhého viesť, pomáhať mu/jej, ukazovať cestu, nebodaj formovať na nejaký (svoj?) obraz a podobne. Láska medzi dospelými a láska dospelých k deťom sú tieto dve podoby lásky.
2017
•Človek môže zaspávať s dvojakým vedomím. S dôverou, že ráno sa prebudí do rovnakého, ak nie lepšieho sveta. Alebo s rezignáciou, že už nevládze a nech sa deje, čo sa má diať. Taký je rozdiel aj medzi vedomím mladého a starého človeka.
•O svoje telo sa postarám aj sám, ale existuje tu niekto z ľudí, kto má záujem aspoň trochu postarať sa o moju dušu?
•Len trochu pokoja a radosti pre život hľadám a namiesto toho iba nepokoj a prázdnota okolo.
•Práca filozofa na Slovensku v dnešnej dobe je nezlučiteľná so zdravím, a teda ani so životom. Nikdy tu neboli pre ňu priaznivé podmienky. A dnes?
•Filozofia medzi vedou a životom. Hranica medzi nimi je hranica medzi akademickou a neakademickou filozofiou – ktorá z nich je životaschopnejšia? Takmer všetci filozofi pred Kantom boli neakademickí, po Kantovi ešte Marx, Mill, Peirce, Kierkegaard, prevažne aj Schopenhauer a Nietzsche. Potom už len sami akademici. Čo s filozofiou akademický život urobil?
•V čom môže spočívať vedeckosť filozofie? Po 1. v jazyku, diskurze – to zlyháva, po 2. v tom, že filozof používa výsledky vedy alebo sám sa výnimočne zúčastňuje vedeckého výskumu, lebo je aj vedec (James, Jaspers, Fromm, Dennett). Vedecký jazyk je vedecký preto, že je opisom vedeckej skúsenosti, ale filozofický jazyk ako opis filozofovej osobnej a životnej skúsenosti (ktorá je, samozrejme aj sociálna) by sa márne usiloval o vedeckosť. Filozofický jazyk je prirodzený jazyk a kreatívna verzia jazyka jej autora (za čo asi napríklad Bergson získal Nobelovú cenu za literatúru?).
•Zmysel filozofie. Pre filozofa má jediný zmysel to, aby jeho myšlienky zarezonovali, našli odozvu, mali nejaký vplyv. Mať také myšlienky je mimoriadne náročné a vzácne, málokomu sa to podarí z viacerých dôvodov: napríklad preto, že na trhu ideí je už mnoho myšlienok a presadiť sa na ňom je sizyfovská práca; alebo preto, že mnohí ľudia nepotrebujú filozofické myšlienky a nechápu ich; či preto, že jazyk má „babylónsku“ povahu.
•Viac ako podriaďovanie a klaňanie sa realite – a už vôbec nie jej odmietanie – je dosiahnutie harmónie, súladu s ňou. Ide o usporiadanie reality alebo našich vzťahov s ňou. Alebo len o usporiadanie našich predstáv o realite?
•Korupcia je primárne skazenosť duše. Skorumpovaná duša túži po niečom, na čo nemá a čo si nezaslúži, a pritom o tom veľmi dobre vie. Neskorumpovaná duša je čistá duša, teda opak tej skazenej? Ktorá netúži po tom, o čom vie, že na to nemá?
2018
•Naša túžba po vzoroch na čele štátu je priam nehynúca, živená médiami…
•Naša westernizácia. Čo sa deje s nami a našou krajinou 30 rokov? Pomôže nám pojem westernizácie a v rámci nej amerikanizácie? Naša spoločnosť sa stále viac začína podobať na Západnú a americkú spoločnosť. Preberáme a adoptujeme sme si ich vzory života, spôsoby správania, inštitúcie, masovú kultúru atď., so všetkým dobrým i zlým. To sme predsa chceli, nie? Aj keď sú tu odporcovia a zástancovania opačného, nejakého nejasného Východného modelu, ktorý je bližší mnohým Slovákom z mnohých dôvodov než ten Západný. A v tom je naša galiba…
•Globalizácia je westernizácia a europeizácia? My sme vždy boli Európa, ale idea westernizácie akoby hovorila, že nič iné ako Západ nemá právo na existenciu, lebo iba Západ je najlepší, najdokonalejší, najrozvinutejší… Nie je to len iné meno pre nové formy kolonizácie? Je westernizácia aj humanizácia?
•Hrdinovia Novembra, tribúny aj ulice, otvorili stavidlá, ani sami nevedeli čomu. Vedeli len, čo už nechcú. Ale pojem westernizácia to vystihuje: všetko, čo prichádza zo Západu, je dobré, ba najlepšie, a ak nie, tak je to lepšie, než všetko, čo tu máme. Náramný „vtip“ je v tom, že Západ sám mal a má problémy, a to globálne a zásadné. Západ sám sa potáca ako kolos na hlinených nohách. Prežije Západ svoje úspechy? Má ešte sily na obnovu? To sú osudové, hamletovské otázky. Západ je kapitalizmus bez pardonu, či sa to komu páči alebo nie. Takže riešiť Západ znamená riešiť kapitalizmus.
•O rozume. Rozum je naša ľudská pýcha. Podľa Platóna dokonca čosi ako božské svetlo. Nemeckí filozofi Frankfurtskej kritickej školy však zostali v zmeravení po holokauste nad tým, čo dokázal vykonať nacistický rozum ich vlastných národných príslušníkov. Podobne stalinský rozum v mene najsvetlejších ideálov. Uzavreli, že rozum je prostitút, ktorý sa prepožičia čomukoľvek.
•Dnes tu kde-kto plače, že nastala post–pravdivá a post–faktuálna doba a vraj iba kritický rozum jej dokáže čeliť. Ten kritický rozum už oslavoval Kant a osvietenci. Iný, súčasný nemecký filozof Sloterdijk ho nazval cynickým rozumom. Čo iné je neoliberálny rozum? Rozhoduje podľa dát a smeruje k tomu, aby sám seba nahradil technologickým rozumom. Francúzski filozofi Foucault a Deleuze to postrehli už dávnejšie. Disciplinárny a zdisciplinovaný rozum, ktorý si o sebe namýšľa, že môže kontrolovať celý svet a netúži po ničom inom ako po moci. To je neľudský a odľudštený rozum. Proti človeku a obyčajnému zdravému rozumu.
•Kult čísel. Ľudia vždy túžili po istote a hľadali ju v sebe alebo mimo seba. Viac mimo seba, lebo sami sa cítili malí a slabí. Tou istotou malo byť niečo pevné, nespochybniteľné, raz a navždy dané, nemenné, na čo by sa dalo spoľahnúť, o čo by sa dalo oprieť. Takou istotou mohol byť len Boh. A keď nie priamo on, tak jeho rôzne náhrady. Inak povedané, človek vždy túžil po niečom, čo ho presahuje, jedným slovom po absolútne, transcendentálnom absolútne. Je zaujímavé, že táto túžba a idea sa zachovala všade, nielen v náboženstve a umení, ale aj vo filozofii a vede, ba aj v politike. Dnes je tým božstvom, kultom „číslo“, lebo ono sa v predstavách ľudí nemení: číslo 1 je vždy 1, rovnako ako ostatné čísla. Číslo teda dáva ľuďom istotu, vyjadruje pravidelnosť, opakovateľnosť, predvídateľnosť atď. Mystiku čísel zaviedol ako prvý Pythagoras.
•Filozofia vznikla objavom logu, t.j. ľudskej schopnosti abstraktne myslieť a spolu s tým vytvorila pojem dôvodu – zdôvodnenia všetkého samým človekom – jeho vlastným „logom“, rozumom, „logickou“ rečou na rozdiel od mýtu ako „mýtickej“ reči, ktorej všetci verili a nikto ju nespochybnil. Prví filozofi postavili ľudskú reč proti reči, ktorá sa vydávala za „nadľudskú“.
•Radšej než kritizovať Husserla a Russella treba ich opustiť a vydať sa inou cestou. Tá kritika by bola stratou času, ktorý už nemáme. Filozofia pred lingvistickým obratom pracovala metodou logu v abstrakcii od histórie, dokonca metódou čistého logu – potrebujeme teda „kritiku čistého logu“, ktorý existuje len ako konštrukcia filozofov, potrebujeme jeho historickú kritiku. Filozofia od Hegela začala pracovať metódou „historického logu“. Filozofický logos sa tu uzemnil v histórii. Historické je pred logickým a logické vždy len v rámci historického
•Osvietenstvo je základ nášho moderného sveta už takmer 500 rokov. Otázka je: máme tento základ spochybňovať, opravovať alebo zachovávať za každú cenu? Osvietenstvo zbožštilo racionalitu a zaviedlo ju aj do etiky a politiky, t.j. Do vzťahov človeka k človeku, kde má mať miesto niečo iné: svedomie, starostlivosť, dôvera, úcta, empatia, zodpovednosť… Racionalizácia života, ľudských vzťahov, etiky a politiky má svoje hranice.
•Poslušný, zdisciplinovaný rozum proti zdravému rozumu. Byť poslušný voči autorite, nadriadenému je vraj rozumné; nerozumné je odporovať a nepodriaďovať sa. Prečo? Aký je rozumný dôvod takejto poslušnosti? Na Slovensku platí: poriadok musí byť. Volá sa to aj disciplína. Inak sa to volá aj konformizmus a ešte inak oportunizmus. Slepá poslušnosť alebo poslušnosť zo strachu – viď Milgramov experiment. Čistý autoritarizmus.
2019
•Bývalý režim, označovaný za „komunistický“ (kvôli vláde komunistickej strany a jej ideológie) je vyhlasovaný za „zločinecký“. Nebol to však žiadny „komunizmus“ ako samými komunistami projektovaný „ideálny“ spoločenský poriadok. Od svojich počiatkov v Rusku a aj potom všade vo svete to bol väčšinou revanš za zločinecký kapitalistický režim. Prosím, vyhľadajte si fakty a argumenty. A môžete sa vrátiť aj späť k feudálnym a nebodaj otrokárskym režimom. Lebo ktorý režim v dejinách nebol svojím spôsobom zločinecký? Len ten, ktorý si už nepamätáme…
•Moja generácia je „preskočená“ generácia. Preskočili nás dejiny. Vklad mojej generácie do dejín sa ukázal byť zničotnený. Prečo? Pretože sme vyrástli aj dospeli v bývalom režime, dokonca sme vstúpili počas neho do života aj profesie. Tí z nás, čo stihli do svojich Kristových rokov sa aj výraznejšie angažovať pre tento režim, na to doplatili spolu so svojimi rodičmi a starými rodičmi, ktorí sa v ňom angažovali podstatne dlhšie. Tí z nás, čo to nestihli, jednoducho stratili kus života. A tí z mojej generácie – ktorých bola absolútna menšina – a angažovali sa proti starému režimu, v novom režime vyleteli hore ako hviezdy. Preskočili nás však staršie i mladšie generácie. Zo starších najmä tí, čo boli proti starému režimu alebo boli voči nemu zdržanliví či lojálni vrátane „prevracačov kabátov“. Mali dostatočne dlhú, zrelú skúsenosť s týmto režimom na to, aby sa mohli pridať na stranu nového. No a mladšie generácie, ktoré sa narodili dosť blízko k zmene režimu vrátane našich detí nás mohli preskočiť celkom hravo. Už tí, čo mali pri zmene o desať a viac rokov menej, boli na tom dobre, pretože mohli začínať svoj život i profesiu priamo so štartom nového režimu. Zatiaľ čo pre moju generáciu nastalo ďalšie náročné obdobie transformácie a adaptácie na nový režim, ktoré trvalo v priemere desať rokov, a to sme už dospeli do stredného veku. Takže summa summarum: vklad našej generácie do dejín bol počas posledných desiatich rokov starého režimu vymazaný a počas ďalších desiatich rokov nového režimu nezaznamenaný. V oboch prípadoch stratený.
•Zmeny režimov, ktoré zasiahnu generácie v ich Kristových rokoch, znamenajú pre tieto generácie to, že jednoducho budú preskočené z oboch strán – staršími i mladšími. Staršímí, ktorí buď dosiahli vrchol svojho vkladu ešte v starom režime, alebo mohli na tom stavať pri nástupe nového režimu. Moja generácia ani jedno z toho. Alebo mladšími, ktorí sa mohli ihneď naštartovať v čase nástupu nového režimu či krátko po ňom. Moja generácia ani jedno z toho. Takže ak človek má v priemere 40–50 produktívnych rokov, keď môže prispievať k niečomu mimo seba, tak polovica týchto rokov bola v prípade mojej generácie preskočená, anulovaná alebo obetovaná či ťažko vydobytá. Dobiehať to v penzijnom či post–penzijnom veku je nemožné až nadľudské. Smutné na tom je, že žiadna generácia netuší, k čomu neskôr a na svojom konci dospeje. Žije a snaží sa najlepšie, ako vie. Dejiny, ktoré nezávisia celkom len od jej snaženia, jej však vystavia účet. Objektívna pravda neexistuje, ale trendy dejín mimo našej vôle áno.
•Minulý režim nebol dobrý. Bol pochybný a aj zlý. Viem to sám, žil som ho na vlastnej koži. Vnímam to tak, že moja generácia bola posledná, ktorá ho ešte mohla zachrániť, hoci určite nie v jeho starej podobe. Minulý režim si zaslúži dokonca odsúdenie. Práve z pozícií mojej preskočenej, vynechanej generácie. Bola to generácia, ktorá mohla dať ľudstvu novú nádej. Naši otcovia nás však nepustili k slovu. Skrátim to. Jednoducho preto, že naši otcovia: po 1. slúžili Brežnevovi, a po 2. nepochopili Johna Lennona a Beatles. Vzťah „starého“ a „nového“ režimu sme ešte dobre nepochopili a nevyjasnili.
•Slovenský kapitalizmus je plagiát.
•Bolo potrebných 40 rokov, aby sa starý režim zrútil. Ale po 30 rokoch nového režimu sme dospeli k totálnej korupcii, k „ukradnutému štátu“ atď. Nie, nejdem porovnávať, chcem len položiť otázku povahy nového režimu. Je naozaj úplne nový? Čo v ňom zostalo a nezostalo zo starého režimu? Jedna interpretácia hovorí, že za všetko zlé v novom režime môže práve ten starý a jeho pohrobkovia, to oni nechceli zmenu a všelijako ju sabotovali… Druhá hovorí, že bez bývalých komunistov by nikto u nás tento „nový“ kapitalizmus nikdy nevybudoval…
•Ako môže sociálna demokracia či ľavica, ktorou sú len zamaskovaní komunisti, chcieť nový režim, teda kapitalizmus? A ako môže nová či „mladá sila“ priznať, že na novom režime je niečo zlé? Teda na kapitalizme…
•Demokracia a konkurencia – čo majú spoločné? Musíme odkryť jeden veľký ideologický klam, ktorý stotožňuje demokraciu so súťažou, politickú súťaž s ekonomickou súťažou a používa termín „slobodná demokratická súťaž“ na základe takýchto premís: 1. v slobodnej spoločnosti sa môže každý uchádzať o čokoľvek, teda má právo a slobodu súťažiť, vstupovať do súťaže,  konkurovať každému a nikto v tom nikomu nemôže nikomu brániť; a 2. každá súťaž či konkurencia prebieha podľa vopred stanovených pravidiel, písaných či nepísaných, a každý, kto do súťaže vstupuje, buď o týchto pravidlách vie, alebo vstupom do súťaže s nimi súhlasí. Omyl a ilúzia, presnejšie zámena demokracie s konkurenciou spočívajú v tom, že sa vytvára zdanie, že demokracia a konkurencia sú identické alebo že aspoň majú podstatné znaky spoločné. A tým najpodstatnejším spoločným znakom má byť sloboda ako voľba konania a rozhodovania. Takže súťaž je aréna, do ktorej vstupuje každý dobrovoľne a prináša (ponúka) do nej svoj produkt. V súťaži sa ocitá mnoho produktov a ustanovené grémium medzi nimi vyberá. Samozrejme, väčšina končí v poli porazených, víťazom patrí sláva, peniaze a moc. Takáto súťaž je analógiou hry o moc a imitáciou trhu. Modelom súťaže je trh a konkurencia na trhu. Demokracia ako mechanizmus tvorby dobrej vlády v ilúzii, že v každej súťaži vyhrá „najlepší“, ľahko prehráva.
•Kapitalizmus stojí na nemilosrdnej, neľútostnej a nespravodlivej, nerovnej konkurencii, nie na demokracii. Demokraciu používa len ako svoje rúško, aby vzdbudil zdanie spravodlivosti. Kapitalistická konkurencia nemá s demokraciou nič spoločné a likviduje ju. “Kompetitívna demokracia“ je neoliberálna ideologická „finta na blbých“.
•Čo má spoločné so súťažou veda? Prečo majú vedci medzi sebou súťažiť, a to ešte vedci z rôznych a nesúmerateľných odborov? A o čo majú súťažiť? O vedecký objav? Či o Nobelovu cenu? O grant, teda o peniaze? Neoliberálny kapitalizmus povýšil súťaž na absolútny božský princíp a oklamal všetkých, že to je ten najlepší a najspravodlivejší princíp. „Vysúťaženému koňovi na zuby nepozeraj“ alebo „proti výhre v súťaži žiaden dišputát“! Naivným predpokladom je, že v každej vždy zvíťazí lepší, podobne ako pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou a dobro nad zlom. V neoliberalizme je trh modelom pre všetko, pre politiku aj univerzitu – ako model spoločenského života.
•Čím viac je človek nútený – zo strachu – venovať sa materiálnym, existenčným a iným než ľudským veciam, tým viac sa z neho stáva buď stroj, alebo obluda v ľudskej koži. Tým menej je schopný prežívať život a vnímať jeho hodnoty.
•Etika a ekonomika. V tomto jednom medzi starým a novým režimom nie absolútne je žiadny rozdiel – ozaj prečo? Je to v prístupe k ekonomike. Ekonomika je v oboch režimoch základ, „základňa“, teda to, o čo sa ľudia musia postarať na prvom mieste. Nehladovať, nestrádať v chudobe, mať strechu nad hlavou, slušné živobytie, životnú úroveň a štandard. Je v tom dokonca aj istá etika: nebyť závislý a dosiahnuť to vlastnou prácou, rukami či hlavou. Ekonomika má prednosť pred všetkým. Kam sa na ňu hrabe etika?
•Dva typy filozofov: jedni, ktorí mieria ako Platón „hore“ a mimo tento svet, druhí ako Aristoteles mieria „dole“ a zaujímajú sa primárne o tento svet a život ľudí v ňom. Prví sú metafyzici a majú blízko k teológom, druhí sú milovnící života a môžu mať blízko k umelcom, možno aj k vedcom. Prví hľadajú tajomstvo, lebo si myslia, že za týmto svetom je ešte nejaký ďalší, skrytý, tajomný. Filozofia je vôbec pre nich tajomná. Druhí hľadajú dobrý život s ľuďmi a medzi ľuďmi,  nehľadajú tajomstvo a nemyslia si, že za týmto svetom je ešte nejaký iný, ktorý treba ako zázrakom odhaliť.
•Západ, Východ a my. Západ určuje charakter a dejiny sveta, či sa nám to páči, alebo nie. Na Západe vznikli hlavné myšlienky a produkty, ktore doviedli náš svet tam, kde je: do masovej konzumnej spoločnosti, kde sa vačšina nemá zle a jej priemerný životný štandard je slušný, aký tu nebol nikdy predtým. Ba jedna menšina si žije vysoko nad pomery popri inej menšine, ktorá žije pod úrovňou štandardu a časť z nej aj dosť hlboko. To všetko musíme Západu uznať, popri všetkej jeho kritike.
•Pokiaľ ide o nás, Slovákov a Slovensko, náš vzťah k Západu stále nemáme ujasnený. Stále tu máme zástancov celého spektra postojov od jedneho pólu k druhému. Teda tých, čo Západ nekriticky a bezhranične obdivujú, klaňajú sa mu, sú ochotní preberať z neho a od neho všetko aj s chĺpami. Popri nich je tu triezvejšia skupina zástancov Zapadu, ktorí uznávajú jeho zásluhy a hodnoty, ale sú schopní vidieť ho aj kriticky. Potom je tu, samozrejme, opačné krídlo na opačnom brehu, ktoré vzhliada k „bájnemu mocnému dubisku“ na Východe a už dlho a neochvejne očakáva od neho spásu proti skaze, pochádzajúcej zo Západu; prvá skupina „Západniarov“ zasa dlho a vehementne tvrdí presne opačne, že skaza pochádza z Východu a spása zo Západu. Pre úplnosť dodajme, že by tu ešte mohla byť ďalšia, znova asi najmenšia skupina tých, čo sú schopní aj Východ vidieť kriticky, a teda neklaňať sa mu popri uznávaní jeho predností. Akože, Východ môže mať aj prednosti?
•Otázka je, prečo musíme byť takíto rozpoltení až rozštvrtení? Odpoveď je známa tiež už dlho: lebo sme malí a sme v strede medzi jednými a druhými. Nemôžeme teda byť sami sebou a musíme sa pridať buď na jednu, alebo na druhú stranu! A to, že tieto dve strany sú také rozdielne až protikladné, to predsa my nemôžeme riešiť… Musíme to brať ako fakt a prikloniť sa k tomu, čo a kto je nám bližšíi, alebo k tomu, koho považujeme za silnejšieho, teda svojho mocnejšieho ochráncu. Lebo najhoršie – priam samovražedné – by bolo neprikloniť sa k nikomu…!
•Naša pozícia vskutku nie je jednoduchá, ani zahraničnopoliticky, ani kultúrnoduchovne. Rozhodne potrebujeme niekam patriť a na predstavy, aby sme boli „mostom“ medzi Západom a Východom, či nebodaj aj Severom a Juhom, potrebujeme lídrov a mysliteľov veľkého formátu. Takých, ktorí by dokazali túto „križovatkovú“ pozíciu ustáť a uchrániť tak, aby sa most nezrutil a hlavne, aby bol rešpektovaný zo všetkých strán ako veľmi unikátny priestor, ktorý budú rešpektovať všetci. Ak takýchto lídrov nemáme alebo nebudeme mať, budeme sa pridávať bezhlavo raz na tú či onú stranu podľa toho, kto z uvedených krajných pólov vyhrá našu vnútornú vojnu. Stáť na vlastných nohách znamená nielen vedieť, kam patríme a koho považujeme za svojho spojenca, ale aj mať svoj hlas, ktorý počúvaju jedni aj druhí. Znamená to mať svoju identitu, ktorá sa nepredáva ani nekupuje. Znamená to ukázať svoju dôležitosť jedným aj druhým a stavať na tom. Inak povedané, mať svoju hrdosť a poznať svoju cenu. A ak treba tak za ňu bojovať, alebo aspoň z nej pragmaticky ťažiť.
•Štát je dnes viac ekonomickou a podnikateľskou než politickou a kultúrnou entitou. To je veľký odklon od osvietenstva.
•O problematickosti idey boha v dejinách. Ľudia dospeli k Bohu, aby sa oňho opierali, aby im pomáhal prežiť. Bolo len otázkou času, ked sa objavia ľudia, ktorí sami sa začnú hrať na Boha, ktorí chcú byť ako on. Potom Bohovia spôsobujú zatmenie rozumu…
2020
•Hic Rhodus, hic salta! Jediná, ako tak istá pravda dnes je, že nikto nevie, čo bude zajtra. Prorokov by bolo, samozrejme, naporúdzi viac než dosť, ale či sa pomaly, ale isto vrátime k tomu, čo bolo pred koronou, alebo či už taký návrat nie je možný – alebo či sa nevráti druhá a potom aj nebodaj tretia vlna korony… Scenárov možnej budúcnosti je určite viac. Po záhoráckom jednoducho „včul buc múdry!“
•Kto však rieši korona-krízu a jej dôsledky a kto ju naozaj môže riešiť? Väčšina obyčajných ľudí a občanov nie, tí sú len objektom a na ich plecia dopadajú dôsledky. Kto to rieši a môže riešiť – ak vôbec – sú vlády a ľudia moci. Od nich závisia osudy národov, krajín, spoločenstiev, štátov…
•Medzi zdravím a prosperitou. Najprv šok z korony. Takmer panický strach o zdravie a dokonca o život. Absolútne opatrenia na ochranu, karanténa a izolácia. Takmer koniec spoločenských stykov. Čím dlhšie by to trvalo, tým väčšia by bola hystéria z ohrozenia prosperity. Počítanie ekonomických a finančných strát, ujmy a kompenzácie. Konflikt zdravia a prosperity sa vyhrocuje, takmer eskaluje.
•Je tu však aj tretia strana v tomto konflikte. Mimo paniky a hystérie. Tí, čo chcú a snažia sa normálne žiť ako „obyčajní ľudia“ aj „nezávislé osobnosti“. Aká irónia, že ten na čele vlády a ešte aj takejto strany, už sám nie je ani jedno ani druhé – ani (obyčajný) človek, ani (nezávislá) osobnosť.
•Neľudskosť sveta korony a nádej. Každý a každá z nás má nepochybne svoje miesto či miesta, ktoré teraz, vo svete korony, osireli. Nemôžeme tam ísť, nemôžeme sa tam vrátiť, nemôžeme sa z nich potešiť. Alebo iba tajne, pokútne či na diaľku, „online“, na obrázkoch, videách. To je neľudskosť tohto sveta korony. Jedna z jej podôb.
•Diktát reality je najväčší prejav neľudskosti sveta, ktorý ovládla korona. Nadiktovala nám, ako máme žiť, čo smieme a čo nesmieme, čo máme a čo nemáme. Vymedzila nám veľmi úzke mantinely života, na aké nie sme zvyknutí.
•Ozaj, prečo sme tak rýchlo a razantne pred ňou ustúpili? Zo strachu o život? Z rozumnosti? Tu vidno, ako sú strach a rozumnosť prekvapujúco úzko spojené. Neexistujú jeden bez druhého, strach je forma rozumnosti a rozumnosť forma strachu.
•Druhou, lepšou stránkou tohto spojenia rozumu a strachu je nádej. Ak sme sa dokázali zo strachu a rozumu stiahnuť do svojich obydlí, do súkromia, nebodaj uskromniť sa, prestať robiť množstvo činností, ktoré asi ani nie sú také potrebné… To všetko robíme s nádejou, že sa to „oplatí“, že je to správne, aj keď nedobrovoľné a vynútené. S nádejou, že raz sa skončí a vrátime sa do „normálu“. To je nádej, s ktorou to všetko robíme.
•Možno nás to dovedie k novej ľudskosti alebo vôbec k ľudskosti, keďže podľa Rosi Braidotti, „nikdy sme neboli humánni“. Čo nám hovorí neľudskosť tejto situácie? Že sme na vedľajšej koľaji. Že nie sme pupkom sveta. Že musíme ustúpiť a nehrať sa na pánov sveta. Príroda nám ukázala svoju tvár a najmä moc, všetci sme pred ňou maličkí, cúvame.
•Nejde len o to, čo s nami robí korona, ale nemenej aj o to, čo s nami robí politika a médiá, čísla a vláda, ktorá sa nimi riadi, a najmä ako kto riadi štát v tejto bezprecedentnej situácii.
•Korona-teror! Dobrá vláda sa vyznačuje dobrými zákonmi a normami. To sú také, ktoré sú v záujme občanov. Korona je pohroma, ale ak ju niekto dokáže otočiť na teror proti vlastnému obyvateľstvu, tak to je vrchol! Ľudia, nebojte sa korony, bojte sa takejto vlády!
•Čo komu urobil občan, ktorý chce žiť a ide si len nakúpiť, ale zastaví ho policajt, aby sa legitimoval „bumažkou“? Toto je demokratický štát? Kto je tu vo vojne s kým? Kto z pandémie urobil občiansku vojnu? Myslí si tu niekto, že ľudia sú len egoisti a nehľadia na nič iné, než len na seba a je im jedno, čo okolo seba šíria a čo od druhých chytia, keď vyjdú na ulicu? Naozaj tu stále platí naše staré známe „podľa seba súdim teba“?
•Zem je planéta dobrá pre život, ale nie pre zlé a hlúpe ľudské bytosti. Všetky ostatné bytosti tu môžu ďalej žiť.
•Fakty alebo hodnoty? Túto dilemu sme doteraz nevyriešili, ale smerujeme k tomu, aby sa ľudia riadili len faktami bez hodnôt, teda len tým, čo považujú za fakty. Neuvedomujú si, že v tedy sú fakty vlastne ich najvyššími hodnotami! Hodnoty bez faktov považujú za slepé a fakty bez hodnôt za prázdne. V poriadku, hodnoty bez faktov a fakty bez hodnôt ani neexistujú. Taký dualizmus je zlý, ale kto ho vytvára? Celkom zjavne tí, čo považujú fakty za „objektívne“ a hodnoty za „subjektívne“. Teda tí, čo sa chcú riadiť len niečim „objektívnym“, lebo len to im dáva istotu. Fakty pred hodnotami preferujú racionalisti a scientisti, ktorí si neuvedomujú, že tým vlastne vyhlasujú fakty za svoje najvyššie hodnoty!
•Hodnoty – čo to vlastne je? A majú ľudia vôbec hodnoty? Odkiaľ a načo ich potrebujú? Pre väčšinu dnes existujú len fakty, všetci zháňajú len fakty a faktami sa chcú riadiť – lenže práve títo všetci, čo uznávajú iba fakty, všetko aj celkom nevedome hodnotia! Ako? No predsa na základe faktov! Nevedia, čo sú fakty ani hodnoty, netušia, čo znamená hodnotiť, ale hodnotia na každom kroku, pomaly nerobia nič iné, len hodnotia – a že vraj „objektívne“! Je to katastrofálny, priam katastrofický zmätok medzi faktami a hodnotami!
•Fakty sú to, čo je, hodnoty sú to, čo by malo byť alebo by sme chceli, aby bolo. Hume a Kant tvrdili, že z toho, čo je, sa nijako nemôžeme dostať k tomu, čo by malo byť alebo by sme chceli, aby bolo. Teda neexistuje cesta od faktov k hodnotám, iba priepasť medzi nimi. Ako sú potom možné hodnoty? Odkiaľ sú? Kto ich vytvára, kto si ich vymýšľa a kto ich potrebuje?
•Hodnota je to, čo má pre nás význam. Takže tu je „pes zakopaný“: nemôžeme nepripisovať význam tomu či onomu. Ale ak aj hodnoty existujú a je ich mnoho, problém je, ako a ktoré si vybrať.
•Ak veda má byť „bezhodnotová“, tak nemôže riadiť svet. Potrebujeme riadiť svet podľa hodnôt. Ľudia sa neriadia ani faktami, ani hodnotami, ľudia sa riadia pravidlami a normami – otázka je, čo sú pravidlá a odkiaľ sa vzali?
•Ľudia chcú žiť, ale strašenie a terorizácia pokračuje, nielen panika a hystéria.
•Biológia nám diktuje sociálne správanie, to je dôkaz, že sme viac prírodné ako spoločenské bytosti? Znižovať koncentráciu, hustotu, zvyšovať bezkontaktnosť, špeciálne režimy, zjednotiť sa a nespochybňovať autority – aké? Odborné? Politické?!
•Aký je rozdiel medzi „nakazeným“ a „chorým“? Medzi „nosičom“ vírusu a jeho „šíriteľom“? Stúpajúce čísla hovoria jediné: vírus je tu a šíri sa, ale s týmto treba pracovať ďalej. Čo znamená šírenie vírusu? Iste je zlou správou, ale aj pohromou? Koľko ľudí je mimo testov a štatistík? A to má byť zlá správa? Chceme monitorovať všetkých? Nie je toto test monitorovania spoločnosti?
• Atak na psychiku je horší ako smrť z korony a s koronou! Ľudia chcú žiť a politika im v tom s pomocou nejakej pochybnej vedy bráni. Ľudia so zdravým rozumom sú tiež schopní pochopiť, že ich zrazu ohrozuje nejaká „hnusoba“, o ktorej netušia, kde sa vzala. Tí istí ľudia však nie sú schopní pochopiť, čo im servíruje tento svet, politici, médiá…
•Veda a politika. Vďaka korone sa dostali do kontaktu, ale ide o ich konfrontáciu či prelínanie? Kto má lepšiu povesť? Kto má väčšiu autoritu, vplyv? O čo ide vo vede a o čo ide v politike? Kde majú spoločné body a kde nie? Oboje sú druhy sociokultúrnych praktík a súčasti kultúry, môžu riešiť tie isté problémy, ale každá inak. Je tu aj vzájomný strach vedy z politiky a politiky z vedy, nedôvera.
•Moc verzus pravda. Pluralita vedy a pluralita politiky. Zvedečtenie politiky? Politizácia vedy?  Veda a politika proti sebe? Alebo veda nad politikou či naopak? Veda má byť „apolitická“ a politika „nevedecká“? Vedecké vojny, nielen politické vojny – ohľadom genetiky, klímy, zdravia? Veda o politike a politika o vede, vedecká a politická mentalita – ako môžu ísť dokopy?
•Ako myslieť o spoločnosti a riešiť spoločenské problémy? – Myslieť o spoločnosti a ľudstve vedecky neznamená myslieť len fyzikálne ani matematicky, ale ani len medicínsky. Samozrejme, ani ideologicky.
•Treba pripísať k dobru prírodným a technickým vedcom, že chcú v dobrej viere aplikovať svoje vedecké prístupy aj na spoločnosť a ľudstvo. Svedčia tým o sebe samých, že sa ešte považujú za ľudské bytosti a nie kyborgov a že chcú pomocou vedy riešiť ľudské a spoločenské problémy. Že teda veda je pre nich nástroj riešenie ľudských problémov. Žiaľ, ich prístup je dávno vo svetovej vede známy ako pozitivistický, scientistický a redukcionistický. Základnou príčinou je zámena ľudí za objekty a sociálnych systémov za prírodné a technické systémy. Takto sa nikam nedostaneme.
•Korona je spoločenský problém. Korona je veľký zásah do života spoločnosti aj jednotlivcov, každého z nás. Korona je nebezpečenstvo, ohrozenie, ale nie dôvod na paniku.
•Skryté, neuvedemené dôsledky monopolu moci jednej strany pre politiku: strata dôvery v politiku ako serióznu činnosť, otvorenie priestoru pre vstup do politiky dobrodruhom, zmena chápania a praktizovania politiky ako služby spoločnosti na praktizovanie politiky ako biznisu a šoubiznisu.
•O schopných a neschopných. Ľudský život nie je o hodnotení, ale o tvorbe. Ak nič netvoríte, nemáte čo hodnotiť. Ľudský svet vždy stál na schopnostiach tvorivých ľudí. Iba tí, čo mali tieto schopnosti a boli schopní i ochotní alebo motivovaní tvoriť, vytvorili to, z čoho druhí žili ďalej, ba priživovali sa na tom. Toto nie je vec kapitalizmu, ale kapitalizmus toto prirodzené rozdelenie ľudí na schopných a neschopných, na tvorivých a príživníkov, na tvoriacich a konzumentov doviedol do krajnosti.
•Súčasný kapitalistický svet sa na jednej strane klania, ba podkladá všetkým schopným, čo vedia niečo vytvoriť. Kladie im pod nohy červené koberce a znáša im zlaté vajcia. Od Messiho po Muska. Tento svet zorganizoval okolo schopných jednotlivcov, na ktorých schopnostiach všetko stojí – ako vedel už John Stuart Mill – celú mašinériu príživníkov, ktorí svoje schopnosti dávajú do služieb toho, aby sa na nich priživovali. A keď zrazu nastane chvíľa alebo situácia, že títo schopní – inak krehkí ľudia – nechcú ďalej slúžiť tejto mašinérii, čo sa udeje? Idú ich kapitalisti zlynčovať, udusiť, zničiť?
•Tradičný vedecký prístup človeka k svetu, nech ho už vynašiel Aristoteles alebo ktokoľvek, je katastrofálne antihumánny. Jeho podstatou je abstrahovanie od človeka alebo ako by povedal Heidegger, vedomé a programové zabudnutie na človeka –  a v mene čoho? V mene tzv. objektívneho poznania sveta, aký je sám osebe, mimo a bez človeka, bez ľudských prímesí, lebo tie sú subjektívne a všetko ľudské ako subjektívne je zdrojom omylov, ba zla. To je vina aj Descarta, aj keď to myslel dobre. Kardinálna chyba tohto vedeckého prístupu nie je ani tak v tom, že chce abstrahovať od človeka, ale v tom, že si myslí, že to je možné! Že človek sa môže vyzliecť zo svojej ľudskej kože alebo nebodaj z nej vyskočiť. Oproti tomuto stojí programová intencia od F. Bacona: že veda má slúžiť človeku. Tu je neskutočný rozpor: veda má byť objektívna a teda čo najviac nezávislá od človeka – aj keď ju robia ľudia – a zároveň má slúžiť človeku, lebo veď ľudia ju predsa robia pre seba, pre svoje dobro. Veda je len ich nástroj dobra! Títo filozofi si nebodaj vážne mysleli, že veda bude naozaj slúžiť človeku najlepšie vtedy, keď bude čo najobjektívnejšia, teda úplne mimoľudská?!
•Čo dnes vyžadujú ľudia od druhých či od seba navzájom? Všetko: absolútnu dokonalosť, podriadenosť, službu, uznanie. A čo dnes dávajú ľudia ľuďom: absolútne nič, iba ak pohŕdanie, odpor, nenávisť. Takže je tu neskutočná disproporcia, absolútna neekvivalencia. Každý vyžaduje od každého všetko, ale nikto nikomu nič nedá a nedaruje. Dokonca aj v rodine. Každý chce od každého všetko a urazí sa, ak to ihneď nedostane, ale nikto nie je ochotný ani schopný nikomu nič dať sám od seba. Iba ak za „úplatu“. Ľudské vzťahy sa premenili na obchod, licitáciu, špekuláciu. Ten, kto by nebodaj chcel či začal druhým niečo dávať sám od seba, bude vyhlásený za blázna ešte za živa a takto aj pochovaný, ak vôbec.
•Hodnoty a limity komunikácie. Korona–nekorona, komunikácia musí pokračovať. Pretože komunikácia je život sám. Komunikujeme nielen my, ľudia, ale všetky živé tvory… Je veľmi dobré, že máme technológie, ktoré sme si vytvorili na komunikáciu na diaľku – teda na „dištanc“. Od telegrafu cez telefón až po e–mail a internetové siete. Teraz sa však ukazuje, aká limitovaná je technologická komunikácia oproti živej, skutočnej, sociálnej, ľudskej. Vďaka tomu si môžeme uvedomiť hodnoty tej pravej komunikácie. Sme odstrihnutí od druhých a žiadne káble, ani optické, nič nenahradia a nespoja. Človek je tvor komunikatívny, i keď nie každý rovnako.  Umelá komunikácia je dobrá ako pomôcka a doplnok. Ak by však mala úplne nahradiť prirodzenú živú komunikáciu, bude to katastrofa. Komunikácia musí pokračovať, komunikácia je jadro života, nielen spoločenského.
•Čo vyžaduje táto neočakávaná a absolútne bezprecedentná situácia od každého z nás? Asketizmus? Hrdinstvo? Trpezlivosť? Disciplínu? Opatrnosť? Psychickú odolnosť? Nádej na pozitívnu zmenu? Nespoliehať sa na druhých vrátane vlády?
•Korona ako politický problém. Je jasné, že už nim je, ako všetko, čo sa odohráva v ľudskom svete. Už si na ňom všetci prihrievajú svoju politickú polievočku, takú či onakú, pravú či ľavú. Čo s tým má robiť človek-občan, ktorého záujmom je prežiť a žiť, a nie vytlkať politický či ekonomický kapitál?
•Domácka práca. Jedným z „objavov“ súčasnej situácie je objav „domáckej“ práce. Áno, „domáckej“, nie „domácej“, lebo „domáce práce“ každý veľmi dobre pozná od upratovania, varenia, opatrovania členov rodiny až po… Nie, o takéto práce tu nejde. Ide o prenesenie prác zo zamestnania, nech je to kdekoľvek, „domov“, do domáceho prostredia či priestoru. Je jasné, že niektoré takého práce sa dajú preniesť, iné nie. “Z domu“ – a nielen z neho, ale odkiaľkovek – sa dá telefonovať, komunikovať mailom, posielať čokoľvek: rozhodnutia, riešenia atď. Samozrejme, dnes mnohé práce a zamestnania spočívajú práve v tomto. Je to výsledok a znak súčasnej spoločnosti. Poučenie je v tom, že práca sa už nemusí vykonávať len na „pracovisku“… Je jasné, že niektoré práce sa nedajú preniesť. Najmä tie tradičnejšie, v ktorých dominuje fyzická a s nimi spojená technologická zložka. Nikto z takýchto pracovníkov si domov neprenesie svoj výrobný stroj, automatický pás, ba ani iné fyzické pracovné nástroje a prostriedky. Poučenie je v tom, že takáto práca sa nemôže vykonávať vôbec, ak sa nemôže vykonávať na pracovisku… A do tretice je jasné, že existujú práce – s vysokou mierou intelektuálneho a tvorivého obsahu –, ktoré sa už dávno pred „koronou“ vykonávali a vykonávajú „domácky“ alebo kdekoľvek, kde tvorivý pracovník má na to vytvorené vhodné prostredie. Veľká časť zv. duševnej práce stojí práve na tomto: umelci, vedci, spisovatelia, učitelia, akademici… u takých pracovníkov vymedziť čas a priestor ich práce – teda, kde a kedy pracujú – je nielen nemožné, ale aj hlúpe… A to ešte prednedávnom zavádzali na niektorých našich univerzitách „cvikacie hodiny“… Čo robia teraz?
•Globálny civilizačný proces, ktorý sa rozvíja už aspoň 100 rokov a výrazne najmä v postindustriálnej ére, sa volá intelektualizácia a kreativizácia práce. Je možné, že „éra korony“ toto urýchli a že aj my na Slovensku konečne pochopíme, že „chodiť do práce“ a „pracovať“ sú dve úplne odlišné veci. Je to dedičstvo industriálnej éry, ale ani tam to neplatilo na sto percent. Môžete chodiť do práce a tváriť sa, že pracujete, a nemusíte chodiť do práce, a môžete tvoriť hodnoty. Spolu s tým sa musí zmeniť aj pojem práce a to, čo za prácu považujeme, hranice medzi prácou a neprácou.
•Ľudstvo je ako vykoľajený vlak – ale kto, kedy a prečo ho vykoľajil?

Emil Višňovský


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up