menu Menu

Dobroslav Chrobák: Dojem z vianočnej kázne pod holým nebom (Kázal vietor od Hrona)

Okúňam sa začať rubášom snehu a tichom, ktoré viselo nad dedinou a spájalo poletujúce vločky snehu v súvislú masu, padajúcu z neznámych výšin na poľakanú zem. Ale darmo – nemôžem si pomôcť. Isto je, že v celej príhode nemám žiadnej viny; sneh a modré ticho ma zviedli.

Zapäl som kožuch, posadil si baranicu a v kapcoch, so spevníkom pod pazuchou vyšiel som na ulicu. Bolo desať. Osirelý zvon oznamoval vážnym premysleným hlasom začiatok služieb v kostole. Dedina sa dosiaľ neprebrala z driemot, akoby vyspávala včerajšiu radosť z božieho narodenia. Riečka, ktorá tečie cez ňu, prerazila čerstvý ľad a vyliala sa na široko, rozpúšťajúc sneh ako zrnká cukru. Na prostriedku vody stála na jednej nohe zamyslená hus a starostlive vyčkávala nezvestné dcéry. (Stará hus ma vždy rozteskní; prežila už sedem svojich pokolení a v žiadnom sa nestihla potešiť). Zdalo sa, že dedina nevládze stroviť toľkú radosť Svätvečera, unavila sa samým spievaním a vinšami a zaspala len nad ránom, keď sa s klenby zosypal úšust snehu a ochladil, ako obklad na rozpálenom čele, horúcu radosť z božieho sviatku.

Pomaly som sa rozkýval a pošiel hore ulicou, nemysliac na nič. Ale prsia mal som vrchom naplnené nezvykle teplým ľahkým pocitom. Sňal vari so mňa cez noc voľakto tažký záduch starostí a túžieb a nahradil ho odovzdanou dôverou a svetlom istoty? Iste sňal!

Domy stály v rade, ako špalier úctivých poddaných a  dýchali mi do tváre domáckym mierom. Zodratá cesta zabudla na kolesá ťažkých vozov, odpustila tvrdým kopytám a podstlala pod nohy mäkký vankúš snehu. I vŕby i ploty i palesáky* pri ceste si spomenuli a sklonili sa pred tvárou jeho božskej velebnosti. Nebo zatiahlo clonou všednú svetlosť, – neporušilo slávnosť chvíle.

Viem; že je v kostole pekne. Organ sa rozkníše, odkašle a vzdychnúc, začne zhlboka: »Narodil sa Kristus Pán». Sviečky v dúhovom lustri sa potešia a len že nezvýsknu v túhe podskočiť. A z lavíc sa bude dvíhať zrazená para z úst strýkov a tetiek, keď budú po troške so spevom vypúšťať náboženské vzdychy. Mendíkovi zájde za nechty a rechtorovi podziabnu nohy. Kostolník bude v novom kožuchu otvárať kňazovi dvierka pred oltárom a zlostným svokrám spľasnú naduté líca. Všetko bude pekné, znovu vyleštené. Ale nejdem do kostola; zašiel som ďaleko od dediny a tu som ako v kostole. Zatúlané psisko sa pripojil ku mne, prosebne nastavil čumák a krútiac dôverným chvostom, hľadel mi v ústrety smutnými zraky. Boky mu ovisli od hladu, pod bruchom mu zmrzla srsť v studené chrasty. Obehol vôkol mňa a znovu otrčil prázdny pysk; spodná čeľusť sa mu zúfale triasla a oči zašli matnou clonou. Zahanbene som sklopil zrak. Nemal som mimo spevníka ničoho, čim by som psovi uľahčil. »Nemám, braček, nemám» a ukázal som mu prázdne dlane, ako na ospravedlnenie. Porozumel a sústrastne zažmurkal. Vzmužil sa, skôr ako ja; olizol mi nastavenú dlaň zmodralým jazykom, úprimne ďakujúc za ochotu a vyzývave zakňučal. »Áno, áno, poď, braček, strávime spolu Vianoce».

Zastali sme na vršku pri mladom sihliaku** (i on mi pripadal ako rodný brat) a hľadiac odtiaľ ako s chóru, čakali sme začiatok kázne.

Nie sme sami, všade na vôkol vidieť roztrúsené čierne kríky, borievky, šípky, ktoré sa zišli sem na širú stráň obrátili tváre v jednu stranu. Všetky majú cez plecia hodené biele halenky. To ich zahalil milosrdný vietor plachetkou snehu. Načúvame postojačky, so zvesenou hlavou a zloženými rukami. Nastavujeme uši, ako hlas vniká do nich a zvoní v srdci. Zámety*** sú nahluchlé a nahli sa všetky jedným smerom oproti hlasu a prikladajú si dlane k ušiam, aby dopočuli. Kázeň je vážna a trpká. Obvinenie je ťažké a výčitky sú také boľavé, že režú dušu na kúsky. Zmrzol som hrôzou nad toľkými hriechy. Pes si skrúšene sadol a cedil z kútikov oči drobné kvapky, ktoré ryli v snehu plytké jamôčky. Kry sa triasli vzlykotom a sihliak zvesil chvoje. Tŕpneme nezdolnými obavami. Svedomie sa vzopälo a tlačí z dnuky na prsia. Preborilo kôru ľahostajnosti a derie sa v necudnej nahote na svetlo. Stavia nám ukrutne pred oči zabudnuté viny a lanské hriechy defilujú rad radom popred nás v hustej, zachmúrenej mase usmolených začadených tvarov. Špinia svojou nohou bielučký sneh a kde kročia, trúsia z deravých vreciek šupiny pliev, pazderia a prašiny. Omrviny zloby a hnusu lepia sa na víčka. V očiach sa nám mení a nepoznávame činy svojich minulých dní. »Toľko smútku, toľké viny, toľko krvi.»»Uľahči, odpusť . . . pomôž znovu začať!»»Sľubujeme veriť, sľubujeme veriť, sľubujeme milovať, budeme dúfať, budeme čakať!»»Zabudni, sni, potrp ešte chvíľu!»

A hľa – hlas zmäknul, obviňovanie prestalo. Sihliak sa vystrel. Kríky ožili a striasli sneh so svojich pľúc. Vykročili veselo v ústrety sviežim slovám potechy. Ozvena vďačne roznášala do všetkých kútov sveta pozdravy nového života. Vietor s radosťou zavial čierne tváre skalísk nad stráňou, ktoré sa počas kázne škľabili na nás strápených.

»Zrodil sa Vám nový život; šetrite svojich síl, aby ste sa dočkali konca pri dobrom zdraví.»

Psík veselo zaštekal a kým sme došli domov, riečka znovu zamrzla, z komínov vystupoval mäkušký dym a strechy sa tisli na slnci.

 („Nový rod.“ Orgán zväzu ev. mládeže na Slovensku. 1927, roč. VI, č. 5, s. 90 – 92.)


* palesák – stĺp (obyčajne nižší pri ceste či v plote)
** sihliak/jihliak – mladý ihličnatý strom
*** zámet – závej

Dobroslav Chrobak kázeň


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up