menu Menu

Dana Podracká: Fonológia anjelského jazyka alebo čo som sa naučila od Nory Krausovej

(k storočnici narodenia literárnej vedkyne, semiotičky a prekladateľky)

(k storočnici narodenia literárnej vedkyne, semiotičky a prekladateľky)

Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia ma v Slovenských pohľadoch zaujal rozhovor s Norou Krausovou. Bola v ňom zmienka o profesorovi Ľudovítovi Novákovi, zakladateľovi Slovenskej akadémie vied a umení v roku 1943. Od neho po prvý raz počula slovo štrukturalizmus. Nazvala ho tragickou postavou aj preto, že z Akadémie aj z fakulty musel odísť. 

V rozhovore uviedla, že profesor Novák, okrem iného,  prednášal o fonológii anjelského jazyka. Nemal tým na mysli jazyk, ktorým sa medzi sebou zhovárajú anjeli, ale ideálny abstraktný jazyk s dokonalým fonologickým systémom. Kolegom sa to javilo ako absurdita. Mne nie. Keby mal dokonalý fonologický systém podobu napríklad záverečnej časti Beethovenovej symfónie k Schillerovej óde Na radosť, predstavoval by idealistickú víziu sesterstva a bratstva všetkých ľudí na zemi. Nebol by absurditou, ale fonologickou utópiou.

Fonológia je vedný odbor jazykovedy, ktorý skúma zvuky a vlastnosti týchto zvukov v ľudskej reči. Nejde len o zvuky, ale aj o informácie, ktoré v sebe nesú. Tonalita hlasu je prvým orientačným znakom pre novorodenca; v ľudskom hlase a ďalších zvukoch, ktoré vníma, dostáva informáciu v akom prostredí sa nachádza. Prehovára úsmevom alebo plačom. Aj plač má mnoho odtieňov, je fonologickou informáciou hladu, zimy alebo emocionálneho strádania. Sporadicky som sledovala knihy o fonológii. Boli v nich ilustračné obrazce, na ktorých osoby v komunikácii „vypúšťali“ z úst, ale aj z celého tela,  zhluky písmen v „bublinách“ rôzneho emocionálneho zafarbenia. Navzájom sa prelínali, výmena informácií prebiehala fonologicky, ale aj skryte. Spolu tvorili orákulum, ktoré sa nedá predstierať ani vtedy, keď vedome klameme a intuícia o tom vie. Tam je rozmedzie dôvery. 

Nora Krausová uviedla, že profesor Novák písal počas vojny bielu knihu. Jej súčasťou mala byť aj fonológia anjelského jazyka. Keď boli poplachy, to bolo jediné, čo si brával do krytu, ak vôbec do neho šiel.

Anjelský jazyk sa stal mojou obsedantnou privátnou témou. Kládla som si otázku, či húkanie sirén, ohlasujúce nálet bombardérov má alebo nemá spojitosť s anjelským jazykom. Inak povedané, či existuje most medzi fonológiou smrti a fonológiou života – a nad ním visutá záhrada dokonalého jazyka. Laicky som sa nazdávala, že ak sú čísla energiami vnútri písmen a slov, nesú v sebe sumu energií, ktoré sa nestrácajú a text môže pretrvať bez ohľadu na čas. Hebrejské slovo smrť (mot) je potom aj matematicky vyjadriteľná energia, obsahujúca v sebe dokonalosť. Odtiaľ je iba krôčik k prepojeniu smrti s dokonalým jazykom.

Od onoho rozhovoru ma neprestávali zaujímať dráhy osudu a myslenia Nory Krausovej. Keď som s ňou v roku 1997 robila rozhovor pre Literárny týždenník, s veľkým zaujatím hovorila o Thomasovi Mannovi, ktorého Buddenrookovcov, ale aj iné diela, preložila. Zaujímal ju Mannov zložitý a emotívny vzťah k smrti: „…ako smrť vedel ozvláštniť, do koľkých podôb ju dokázal vteliť“. Smrť v Benátkach, Doktora Faustusa a poslednú novelu Oklamaná považovala za diela, inšpirované smrťou, pričom znakovosť, tonalita aj fonológia smrti sú ukryté v hĺbkovej, symbolickej rovine textu. Pamätám si na ticho, keď hovorila do diktafónu: „V Doktorovi Faustusovi je napríklad symbolom smrti bratislavská prostitútka nakazená syfilisom, ktorú Adrian Leverkühn (moderný Faustus) nazval Hetaera Esmeralda a vo svojom hudobnom diele zvečnil v príznakovo sa opakujúcej skupine tónov  h e a e es, akési vždy nové a nové mimikry, či hudobná šifra jej mena. Pravda, táto hudobná šifra je utajenou montážou – alebo intertextovou výpožičkou – z predohry k tretiemu dejstvu Wagnerovej opery Tristan a Izolda, keď umierajúci Tristan čaká na Izoldin príchod. Mimoriadne ma prekvapilo putovanie tejto wagnerovsko-mannovskej hudobnej šifry, keď som sa s ňou stretla – takisto v zmenenej forme – v oveľa ľahšom žánri: v hudbe k filmu Love story, takisto diele o smrti, s funkciou iného semiotického významu – hudby zintenzívňujúcej motív smrti hlavnej postavy – mladej ženy.“ Svedčí to o tom, že duch ešte stále znamená aj prízrak, teda dušu zomrelého. Že „šifra putuje“ existenciálnymi bránami a má dočinenia s bytím živého človeka. Alebo ako by poznamenal Jung, nemateriálnosť ako taká nevylučuje pojem reality.

V prvom rade to bol básnik a otec Nory Krausovej Valentín Beniak, ktorý jej nielen svojím dielom, ale aj svojou prítomnosťou ukázal hlbiny života a smrti v jazyku. Naplno pochopila posolstvá jeho poézie najmä prostredníctvom básní, v ktorých sa vyrovnával so smrťou. Ako sa sama vyznala, v Beniakovej mladosti bola smrť len baladickou témou. No v jeho posledných veršoch, po básnických zbierkach Žofia, PopolecIgric „smrť už nie je mannovsko-mytologickým Tanatom, mizne erotická estetika smrti – nijaké očarenie zánikom. Téma smrti sa oprostila, očistila. Beniakove posledné verše nadobudli charakter epifánií, blízkych cirkevným či ľudovým žalospevom“. Aj cez príbeh poetiky svojho otca dokázala zakomponovať smrť do semiotiky, učinila z nej, rovnako ako ďalší európski a svetoví semiotici, filozofický a jazykový znak. 

Od Nory Krausovej som sa naučila, že každý znak tenduje k dokonalosti fonologického významu, má semiotickú dimenziu a nachádza sa aj v bežnej komunikácii o zdanlivých zbytočnostiach. Fonológia dokonalého jazyka „za“ jazykom je zároveň jeho stredom. Má metafyzickú dimenziu, v ktorej sa uchováva a neustále nanovo tvorí semiotický systém, schopný transcendovať. Každý znak abecedy má nejakú znakovú podobu. Text sveta je ustavične sa meniaca kombinácia znakov, písaná a hovorená konfigurácia vesmíru. Je to nepredstaviteľná duchovná dimenzia, kam spadá aj Novákova fonológia anjelského jazyka. Ako žena i vedkyňa prejavovala neskrývané obavy, že túto schopnosť „pragmaticko-liberalistické myslenie stráca, ak ju už nadobro nestratilo“.

Čo je to hĺbková oblasť textu, v ktorej sú znaky schopné transcedovať? Transcendovať znamená prenikať, prechádzať za hranice nielen jazykového či rozumového chápania, a tieto procesy sa nezaobídu bez metafyziky. Aj Nora Krausová narazila na tieto najzadnejšie hranice a potrebovala sa konfrontovať, napríklad, s francúzskym postmoderným filozofom, otcom dekonštruktivizmu Jacquesom Derridom, ktorý je považovaný aj za kritika „západného rozumu“. V rozhovore s poprednou francúzskou semiotičkou Juliou Kristevovou Derrida pochybuje, že by sa dalo metafyzike uniknúť, hoci pojem znak (symbol) znamená rovnako prekážku ako pokrok. Prekážkou preto, lebo metafyzicky prepojený so stoicizmom a stredovekom, a preto ho, napriek systémom, v ktorých vznikol (svätý Augustín) treba vytrhnúť z jeho vlastnej pôdy. Krausová usudzuje, že aj jazyk, ktorým hovoríme, obyčajný jazyk bežnej komunikácie, je plný metafyzických nánosov, a nie je to ani jazyk básnický, ani iný, ale neutrálny. V hlbine jazyka sú znaky súčasťou reči a nepretržite sú „v hre“, utvárajú nové a nové možnosti transcendovania. Dalo by sa povedať, že v biliónoch komunikácií, prebiehajúcich sa na celom svete v každej sekunde, sa uskutočňuje čosi, o čom „vie“ len sám jazyk ako univerzum, kde sa sumarizuje a násobí čosi, čo by sme mohli nazvať duchom. V ňom sú ducha a matéria formami osebe, ale zároveň sú súčasťami  transcendentálneho bytia.

Dana Podracká fonológia Nora Krausová


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up