menu Menu
13 articles filed in
TVORBA 2019
Predch. strana Nasl. strana Nasl. strana

Jozef Adámať: Na margo duchovných vied (poznámka k štatistike)

V celom spektre ľudských výkonov – vo filozofii, v umení, v literatúre, v dejinách – máme totiž nevyhnutne do činenia sami so sebou; každá interpretácia je neodmysliteľne spätá s tým, kým vo svojej neúprosnej pravde som, to, čo vidím, je neodmysliteľne späté s tým, ako sa dívam, čo vôbec som schopný uvidieť.

Hlavnou príčinou úmrtnosti amerických vysokoškolákov – podľa jednej štatistiky, na ktorú som natrafil pred niekoľkými rokmi – sú, azda neprekvapivo, dopravné nehody. Druhou najčastejšou Celý článok

Pokračovanie


Macuo Bašó: Haiku

Macuo Bašó (1644 – 1694) je pokladaný za najvýznamnejšieho japonského básnika. Určujúcim spôsobom sa pričinil o etablovanie novej trojveršovej lyrickej formy haiku, ktorá je v Japonsku živá dodnes, rezonuje v inonárodnej poézii 20. a 21. storočia a v poslednom období aj u nás.

*
Vôbec nevedia
že onedlho zomrú:
cikády v speve

*
Vŕba sa chveje –
akoby sme sa dotkli
boľavej hrče

*
Môj sused mních Sóha opustil svoju chatrč a vydal sa na púť

Len staré hniezdo…
Celý článok

Pokračovanie


Július Vanovič: Už tridsať rokov

Budúcnosť bola jednoznačne ružová, v tých chvíľach nik o nej nepochyboval. Za štyridsať rokov sme prežili toľko zla, že nové a ďalšie zlá sme si nevedeli ani predstaviť.

  „V Portugalsku je štátny prevrat. Vojenská junta sa zmocnila moci – ale v záujme demokracie. Na 1. mája bol tam veľký, slobodný a radostný sprievod – nekomunistický. Po tridsiatich piatich rokoch sa portugalskí emigranti vracajú do vlasti.  Prechádza mnou nevýslovný pocit, že také niečo by malo byť aj u nás. Viackrát sa mi to už zamihotalo v sne: odrazu nebolo štátu, a videl som ľudí  jasajúcich, spievajúcich, tancujúcich – a ja som bežal, dlho, opojený bežal, ako s mámiacou nevýslovnou zvesťou, ktorá mnou lomcovala, ktorá mi dávala krídla…“.    Tak som to napísal v Zápiskoch z mŕtveho času v roku 1974. Ten sen, viac vari metafyzický ako pozemský, vlietol na moje čelo ako z iného, lepšieho sveta – sľuboval a mámivo presviedčal, že koniec nášho trápenia predsa len príde. V posledných rokoch pred osemdesiatym deviatym uvoľňovalo sa, preskupovalo, ba vari aj praskalo čosi v politických zákulisiach. Ex oriente lux – svetlo od východu, tentoraz to Gorbačovovo, prichádzalo k nám, aj neprichádzalo. Aj jeho návšteva v Prahe bola sklamaním. Volanie tisícov: „Gorbi – Gorbi“ – to volanie akoby až urbi et orbi, dostávalo význam len ďalekej cesty a márneho volania. A hodiny na ďalekej ceste odbíjal stále len kremeľský orloj. Boli chvíle, keď sa  ten fatálny orloj akoby zasekol alebo stíšil a údery spomalil – a tým čosi ako predzvesť zvestoval. Na konci októbra 1988-ho roku, keď sa pripomínalo 80-výročie vzniku Československej republiky, rýľoval som v Dražkovciach záhradu – a tu sa  zrazu ozval miestny dedinský rozhlas: hlas vtedajšej kultúrnej referentky MNV Amálie Orlickej – Krasnicovej – učiteľky z prvej republiky a priateľky mojej mamy, manželky s mojím otcom zavretého Juraja Orlického. Jej slová zneli pokojne a presvedčivo a v zapätí pustila pieseň, dávnu hymnickú pieseň Karola Kuzmányho Kto za pravdu horí. Od prekvapenia som prestal rýľovať a v opojení počúval staré známe slová. Niesla sa tá pieseň na vznešených vlnách svojej melódie slnečným jesenným vzduchom, v tom čistom povetrí s modrou oblohou a vláknami babieho leta. Ako zvesť z iného alebo niekdajšieho zabudnutého sveta. Znela mi ako ten sen o prevrate v Portugalsku pred 15 rokmi.   *   V nasledujúcom roku niekedy v lete udiala sa však udalosť ešte neskutočnejšia: rozhovor s Dominikom Tatarkom na Hlase Ameriky. A hoci bol dosť skeptický: na Slovensku neuvidel zreteľné a vôbec nie početné hlasy, či sily odporu, vyzdvihol len ilegálnu katolícku opozíciu, ktorá ho v jeho osobnej izolácii navštevovala. Už to, že som ho, dobre známeho, odstaveného a vtedy názorovo blízkeho človeka mohol počuť z ďalekého „nepriateľského“ tábora, spoza oceánu, že telefonické spojenie Washingtonu s Bratislavou bdejúca bezpečnostná služba neprerušila, skrátka, že slovo stalo sa verejným činom, už to, ba najmä to znamenalo čosi ako zmiernenie, ak nie zmenenie temperatúry režimového ovzdušia.   No ďalší rozhovor s domácimi Slovákmi tentoraz zo Slobodnej Európy tentoraz s Petrom Štrelingerom asi tri štyri mesiace pred revolúciou: vydal akúsi knižku o slovenskom prenasledovaní Židov – mi zas prichodil ako nenáležitý. Rozhovor s priemerným, aj v konsolidácii publikujúcim autorom, hoci s vychytenou protirasistickou tematikou – aj keď mal odvahu, vtedy možno aj ctižiadosť – urobil sa hrdinom, akým pod komunizmom nebol. Ale keď som v ktoromsi nočnom vysielaní Slobodnej Európy počul vystatovať sa slovenských tajomníkov vtedajších spisovateľských zväzov – slovenského a celoštátneho, čiže Ladislava Balleka a Rudolfa Chmela, o kultúrnopolitickej situácii u nás; oboch na to mravne na výsosť nekompetentných, slobodnou hŕstkou doma neuznávaných, prešlo mnou tušenie, že nielen Slobodná Európa si nebude vedieť vyberať na slobodné slovo súcich a mravne kompetentných, aj odporom voči režimu vlastným životom doložených ľudí, ale vari najmä to: že to, čo sa možno narodí, príde na svet ako mravný invalid. Ani to vysnené štyri desaťročia utrpením vykupované a čakané nevzlietlo na nás bez tieňov, čiže bez ľudí, ktorých hlavy neboli minulosťou uspôsobené, aby z nich vychádzali len veci dobré a spravodlivé. To, čo k nám prišlo bolo zhora darované, ale keď prišlo k nám, nevyhnutne sa pomiešalo s pozemským a ľudským, aj tým príliš ľudským. Na slobodu nie je stvorený alebo aspoň cvičený každý človek, sloboda je, vraví Berďajev, bremeno – a nie každý je schopný ho uniesť. Aj víťazstvo: vystríha Nietzsche – ľudská povaha znáša horšie ako porážku. Najmä slovenské a české víťazstvo tak lacno a ľahko darované. Takže potom veľké veci, o ktoré pôjde, nemôžu sa urobiť s malými ľuďmi, lebo na ľudí mravne veľkých vychoval komunizmus len málo ľudí.   *   No vtedy v Novembri 89, desaťročia klamané, utláčané a už skoro nedúfajúce tisíce a tisíce valili sa v novembrových mrazoch v Bratislave na námestí SNP, valili sa aj v iných mestách, najmä námestiach: stáli, skandovali, kľúčmi štrngali – verili, v lepší, konečne normálny, slobodný a dôstojný život, ba možno aj svet, verili, snívali, svojou účasťou ho privolávali. Nádej ako spoločná modlitba za lepšie časy poletovala nad natlačenými radmi so skandovaniami, s transparentmi a zástavami. „Kto za pravdu horí“ – tá nesmrteľná pieseň, ktorá na mítingy ampliónmi ľudí zvolávala, jej slová, nápev a mocný duch akoby stále nad tými zástupmi zneli, a nikdy, nikdy nemali doznieť. Mnohí ju nepoznali, väčšina sa ju len učila spievať – tak ako sa zdalo, že všetci sa budeme musieť učiť novému životu.   Kto si dnes vôbec pripamätá päť náladu, atmosféru novembrových mítingov, kto sa vie ešte vcítiť do toho, čo nás v chladných jesenných podvečeroch a večeroch zohrievalo, kto dokáže oživiť v sebe významy, ktoré vtedy niesli isté zvolania a slová: „posledné zvonenie! Slováci na nohy, Slováci na nohy!, a tak ďalej a tak ďalej. Štrngali kľúčmi, kričali súhlas a nesúhlas, podľa toho, kto práve rečnil na tribúne. Už slobodne, už bez strachu. Kto všetko sa tam vystriedal, kto na tých tribúnach mal a nemal stáť. Kto vtedy tušil, čo sa o pár mesiacov alebo rokov z toho, čo práve reční a z jeho slov stane a vyvinie. Budúcnosť bola jednoznačne ružová, v tých chvíľach nik o nej nepochyboval. Za štyridsať rokov sme prežili toľko zla, že nové a ďalšie zlá sme si nevedeli ani predstaviť. Nálada, atmosféra, davová psychóza, čo všetko vedia urobiť, vyvolať aj zavrhovať, na čo všetko dokážu zabudnúť, čo všetko dokážu v sebe premaľovať! Hoci aspoň vo mne driemala moja skúsenosť z poznania histórie aj vlastného života. Tušil som, že po dňoch sviatočných prídu dni všedné, že ešte ťažšie ako získať, je Slobodu si udržať.   *   Štátny prevrat? Revolúcia? Hoci krv netiekla, nepochyboval som, že ide o revolúciu, hoci podivne ľahko až rozprávkovo prebiehajúcu. Na jar roku 1945, som bol desaťročný, vo februári 1948 len o tri roky starší – ale teraz som cítil, celou bytosťou cítil, že len tento štátny prevrat má byť aj dobrým prevratom v mojom živote, skrátka, myslel som, že táto revolúcia je aj moja. Po toľkých rokoch bezprávia, okrem dubčekovských 60-tych rokov,  stále akoby v pobyte akéhosi väzňa na slobode, po útlaku a útrapách konečne sloboda, konečne spravodlivosť, demokracia. Myslel som, moja večná naivnosť – že podobne alebo celkom tak ako ja myslia, chcú a zastrájajú sa ostatní ľudia, aspoň tí, ktorí chodili na námestia a verejne v rozhlase, v televízii, tlači a inštitúciách diskutovali, hotovali sa robiť nápravu, ba štátny prevrat vo všetkom.   Možno už na mítingoch, v tých desaťtisícových radoch – koľko v nich bolo vypočítavých, tlačili sa aj šikovníci, nežnorevoluční rýchlokvasničkári, ktorí sa tiež k budúcim činom strojili – a kalkulovali, svoje porevolučné šance odhadovali? A boli takí, ktorým sa k tisícom pod tribúnami nechcelo, nechceli sa medzi nich rátať a stáť, volať a tlieskať, bolo to pod ich ambície a úroveň: elitári, ktorí, keď nemohli stáť na tribúne miestami na státie pod ňou opovrhovali a na mítingy sa neustávali. Hoci tie kresťanské zvony na vežiach mohli zobudiť aj uši rozodierajúce sirény, ba mohli zobudiť aj spiaceho, aj polomŕtveho…    

Pokračovanie



Predch. strana Nasl. strana

keyboard_arrow_up