OBSAH

Július VANOVIČ: „Osmičkový rok“

Ľubomír FELDEK: Óda na ódu

Sylvie GERMAINOVÁ: Akt pamäti

Jozef LETTRICH: Pozadie a príčiny komunistického prevratu v ČSR

Z nemeckej barokovej poézie – Angelus Silesius

Ivan ČIČMANEC: Skepticizmy

Otakar A. FUNDA: Neumělá veršování

Štefan KRČMÉRY: Ako hľadí kresťan na prírodu?

Albert LUČANSKÝ: Spirituálny (alegorický) výklad Veľpiesne

Jozef BŽOCH: Chvála eseje

Jerzy KRONHOLD: Oči doktora Mengeleho

Anna VALCEROVÁ: Básne Jána Zambora z posledného obdobia

Rasťo PIŠKO: Aforizmy

 

JUBILEÁ

Beloslav RIEČAN: Osemdesiatiny uprostred práce

Ján HROBOŇ: Obyčajný farár s neobyčajným srdcom

 

NEKROLÓGY

Ľubomír FELDEK: Zomrel arbiter elegantiarum slovenskej literatúry

Július VANOVIČ: Za kritikom Jozefom Bžochom…

Ján ZAMBOR: Oleg, Oleg

Július VANOVIČ: Odišiel nenahraditeľný

 

ZO SVETA DIVADLA

Stanislava MATEJOVIČOVÁ: Peripetie moderny a prúd k jednote

 

Z VÝTVARNÉHO UMENIA

Mária KOVALČÍKOVÁ: Impresia k dielu Běly Kolčákovej

 

POLEMIKA

Ľubomír ĎUROVIČ: Päťstoročný vývin slovenčiny?

 

RECENZIE

Vojtech ČELKO: Naivita alebo diletantizmus f 77

Albert LUČANSKÝ: Ateismus jako druh náboženské zkušenosti f 79

Miloš KOVAČKA: Reformácia po praslici f 82

Miloš KOVAČKA : Môže sa mýliť farár, senior či biskup? f 84

Martin NAVRÁTIL: Sympatický debut f 86

 

DOKUMENTY DOBY

Ján FRANCISCI: Moje túžby

 

Z čísla vyberáme:

 

Jozef LETTRICH: Pozadie a príčiny komunistického prevratu v ČSR

 

Mnohí ľudia na svete si otázky a veci života veľmi zjednodušujú. I tie najzložitejšie.

Raz-dva sú hotoví s úsudkom. Áno, nie, dobre, zle. Zratujú len hotové výsledky. Príčiny, pozadie, súvislosti ich nezaujímajú, preto nerozumejú, alebo nechcú rozumieť vývoju. Tak je to aj s komunistickým pučom v ČSR. Pre nich nič nejestvuje, len 25. 2.1948. Nechcú vidieť udalosti a príčiny, ktoré mu predchádzali, a ktoré sa odohrali doma i vo svete. Bez toho pozadia nemožno pochopiť 25. 2. Nemožno rozumieť tomu, čo sa v ČSR dialo pred tým, a čo sa tam deje teraz.

Prv, ako sa pustíme do osvetlenia príčin nastolenia komunistického puču, treba zdôrazniť, že puč nebol osamelým politickým činom, ale záverečným článkom vývoja, ktorého počiatok treba hľadať v politických udalostiach a premenách v Európe od r. 1938, v zahraničnej politike oficiálneho vedenia II. čs. zahraničného odboja, potom v politike vojnových spojencov, v udalostiach, ktoré sa na konci vojny odohrali v Moskve, Košiciach a po vojne v Prahe, najmä však v povojnovej politike sovietov, vo volebných výsledkoch v r. 1946, v chovaní sa českých nekomunistických strán a potom osobitne socialistických strán.

Jednou z najmocnejších síl, ktoré zradikalizovali myseľ sklamaného európskeho ľudstva a zahnali ho do komunistickej náruče, bol nacizmus a fašizmus všetkých odtienkov. Je to paradoxné, ale pravdivé: po Leninovi a Stalinovi sa o komunizmus v Európe najviac zaslúžil Hitler, Mussolini a ich spojenci. Mníchovská politika Anglicka a Francúzska má tiež veľkú zásluhu na tom, že sa mnohé národy začali odvracať od západu a obzerať sa po bezpečnosti na východe. V týchto vodách plával i čs. Londýn. Opustil rozumný a zdravý plán organizovania stredoeurópskej spolupráce, ktorej sľubný počiatok sa rysoval v čs.-poľskej federácii a stal sa oduševneným hlásateľom politickej orientácie na Moskvu. Čs. vláda v exile, prvá zo všetkých podmanených štátov, 8. 12. 1943 uzavrela s Moskvou zmluvu o priateľstve a spojenectve. V nie malej miere Sovietom a komunistom pomohla do sedla i spojenecká politika na konci vojny a po vojne. Sovieti napredovali proti Nemcom na amerických autách, s americkou „výstrojou“ a výzbrojou. Západní spojenci opustili Mihajloviča a uznali Sovietmi fedrovaného Tita. Vzbura v Grécku a Vyšinského intervencia v Bukurešti Sovietom sa prepáčila. Západní spojenci nechali Červenej armáde obsadiť Berlín a Prahu. Tam sa nechala oslavovať ako víťaz a osloboditeľ. Moskva brutálne pošliapala ustanovenia jaltskej dohody o demokratizácii spod nacizmu oslobodených národov a nič sa jej nestalo.

 

***

IVAN ČIČMANEC: SKEPTICIZMY

 

Pre mňa sú pojmy „zlo“ a „utrpenie“ synonymá. Každá bolesť je zlá, bez ohľadu na to, či je spôsobená inou osobou, prírodným zákonom, náhodou alebo samotným postihnutým. Zlo nie je teda atribútom jeho vykonávateľa, ale jeho objektu.

Máš pocit, že ťa neustále prenasledujú nešťastia, že jedna smola strieda druhú a že chvíle spokojnosti – ak sa v tejto súvislosti vzdáme rozprávania o šťastí – sú priveľmi krátke a zriedkavé? Mýliš sa: si vystavený jedinému nešťastiu, nešťastiu bytia, ktoré, aby ťa zmiatlo a sťažilo ti prehľad o tvojej situácii, naberá na seba rozličné podoby. Dá sa predpokladať, že aj oné zdanlivé chvíle spokojnosti ti osud dožičí iba preto, aby oddialil moment tvojej konečnej revolty či rezignácie. Ba, keď sa na vec pozrieme bližšie, zistíme, že tu vlastne nejde o nijakú spokojnosť, ale skôr o tvoju chvíľkovú otupenosť, o regresiu do nižšej formy bytia alebo o neschopnosť trpieť, a či uvedomovať si svoje utrpenie.

Je ťažké, ba takmer nemožné vykrútiť sa z toho, že azda najvrúcnejšie pocity v tebe vyvolávajú spomienky na isté okamihy z detstva, chvíle, keď si bol absolútne neslobodný a nesvojprávny, a čo je zo všetkého najhoršie, bol si tomu rád. Otec ťa zavedie do obecnej knižnice a pomôže ti vybrať knižku o zvieratkách. Ležíš chorý v bielej, vykúrenej izbe, horúčka pomaly ustupuje, do izby vojde matka, položí ti ruku na čelo a upraví ti perinu. Darmo je, hoci by si ani za svet nechcel, aby sa tieto časy vrátili, pomyslenie na ne ťa akosi smutne dojíma. Je to zrejme preto, lebo vtedy, voľakedy, kdesi v tebe a azda aj mimo teba, ešte žila akási nádej na to, že raz budeš bohom, alebo prinajmenšom titanom, nezraniteľným pánom svojho osudu, bytosťou, ktorá už nebude trpieť, ani nebude potrebovať nijakých poručníkov.

 

***