menu Menu

Albert Lučanský: Fundamentalista je vždy ten druhý!

Fundamentalista je vždy ten druhý, kto je mentálne zakonzervovaný v čase, je exkluzívnym arbitrom „pravdy“, ten, kto neustupuje a nerobí kompromisy a do poslednej bodky obhajuje svoju ideologickú pozíciu.

Fundamentalista je vždy ten druhý, kto je mentálne zakonzervovaný v čase, je exkluzívnym arbitrom „pravdy“, ten, kto neustupuje a nerobí kompromisy a do poslednej bodky obhajuje svoju ideologickú pozíciu.

„Fanatizmus je totiž jediná ,,sila vôle“, ku ktorej možno prinútiť aj slabých a neistých. Je to určitý druh hypnózy celého zmyslovo-intelektuálneho systému v prospech prehnaného živenia (hypetrofie) jediného stanoviska a pocitu, ktorý naďalej dominuje: kresťan ho nazýva svojou vierou.“     Fridrich Nietzsche

Osudom mnohých slov, ktoré dnes bežne používame je sémanticky profanizovať, až nakoniec sa dostanú do bodu, keď už daný znak je natoľko polysémantický, že jeho význam možno laxne napasovať na čokoľvek. Takýmto slovom v itinerári významovo devalorizovaných slov je aj pojem fundamentalizmus. Bežne sa s ním stretneme v mediálnom, kultúrnom aj politickom diskurze, pričom až chronicky platí, že každý referujúci sa tvári, akoby mal v problematike náboženského fundamentalizmu jasno. Motiváciou napísať túto esej, bolo stretnutie s knihou Fundamentalismus jako militantní pravdivostní nárok od religionistu prof. Dr. Theol. Dr. Phil. Thomasa Schirrmachera, PhD, ThD, DD. Za tie tituly sa tak trochu schovávam, keďže sa v žiadnom prípade nechcem štylizovať do roly odborníka na fundamentalizmus, pretože tých rýchlopečených je všade hojnosť až prebytok. Schirrmacherova kniha mi je epistemickým východiskom, na ktorom chcem postaviť túto úvahu a obohatiť ju o niekoľko reflexií vyvierajúcich z vlastných skúseností a sekundárnych poznatkov.

Na úvod by som začal trochu ironicky nasledujúcim tvrdením – fundamentalista je vždy ten druhý. Nikto sa nepriznáva k vlastnému fundamentalizmu, vždy touto nálepkou s pejoratívnymi konotáciami označujeme tých druhých predstavujúcich pre nás ideologické či hodnotové nebezpečenstvo. Fundamentalista je vždy ten druhý, kto je mentálne zakonzervovaný v čase, je exkluzívnym arbitrom „pravdy“, ten, kto neustupuje a nerobí kompromisy a do poslednej bodky obhajuje svoju ideologickú pozíciu. Vo väčšine definície je fundamentalista človek prijímajúci nekriticky a doslovne všetko, čo je obsahom Biblie neakceptujúc závery vedy či tzv. vyššej kritiky. Katolícky teológ Miloš Lichner o fundamentalizme napísal: „V našom západnom európskom myslení sa v súčasnosti slovo fundamentalizmus chápe v negatívnej konotácii, ako synonymum pre bigotnosť, intelektuálnu slaboduchosť, radikalizmus a nezrelosť, fanatizmus a aj násilie.“ K problematike kresťanského fundamentalizmu sa vyjadruje aj ďalší katolícky text pápežskej biblickej komisie Interpretácia Biblie v cirkvi, kde pisatelia po objasnení pojmu a charakteristík kritizujú jeho „duchovnú obmedzenosť“, upozorňujú na jeho nebezpečnosť, varujú pred sebazničujúcim vplyvom na myseľ a klamlivou istotou. Religionistka Karen Armstrongová o fundamentalistoch píše: „Nemajú žiadny priestor pre demokraciu, pluralizmus, náboženskú toleranciu, udržiavanie mieru, slobodu prejavu či odluky cirkvi od štátu.“ Odborník na spoločenskú etiku Stephan H. Pfürtner predkladá zas nasledujúcu definíciu: „Fundamentalizmus je únik k radikalizmu, často sa spája s násilím a odmieta prijať adekvátne pochopenie skutočnosti, racionality a rozvíjajúcu sa slobodu jedinca a spoločnosti.“ Ak Biblia hovorí, že potopa nastala po celom svete, v tom prípade nie je o čom diskutovať. Ak biblický naratív referuje o zničení Sodomy a Gomory nebeským ohňom, je to historická udalosť a hebrejské názvy týchto dekadentných miest odkazujúcich na ich negatívny osud sú len náhoda. Obsah biblických textov predstavuje axiomatickú pravdu, ktorá sa a priori prijíma a nespochybňuje.
A mohli by sme pokračovať ďalšími negatívnymi definíciami, znakmi, nabaľovať ich jeden na druhý a skončili by sme pri stereotypnom obraze tých najhorších ľudí schopných spáchať tie najväčšie zverstva. Keďže som nechcel napísať esej, ktorá by len opakovala niečo, čo si už aj tak myslia „všetci“, rád by som upozornil na niekoľko chybných premís, s ktorými bežne operujú (nielen) liberálne zmýšľajúci kritici fundamentalizmu. Podkladom mi je práve kniha Fundamentalismus jako militantní pravdivostní nárok, ktorá veľmi podrobne a fundovane demýtizuje viacero stereotypov o náboženskom fundamentalizme.

Prvým chybným predpokladom, s ktorým sa na túto tému stretneme, je šokujúca miera generalizácie, ktorá sa vo výskume náboženského fundamentalizmu vyskytuje. Religionisti generujú hrôzostrašné opisy a definície napriek chronickému nedostatku výskumných dát, o ktoré by sa dalo oprieť pri tvorbe „ideálnych“ psychologických profilov fundamentalistov. Schirrmacher upozorňuje, že čím užšia je vzorka, tým viac sa dopúšťame skreslení a dezinterpretácie. Definície fundamentalizmu sa podľa neho bežne ohýbajú podľa potreby, aby sedeli na tú či onú skupinu. Vyššie som napríklad uvádzal citáty z dvoch katolíckych zdrojov, ktoré som vybral úmyselne. Prečo? Ak sledujeme slovenský mediálny a politický diskurz, vidíme, že aj napriek odsúdeniu fundamentalizmu katolíckou stranou sú niektoré katolícke názory v súčasnosti označované za fundamentalistické. Z niektorých uvediem otázku potratov, ktorá dodnes rezonuje a polarizuje slovenskú, ale napríklad aj poľskú spoločnosť. Príklad s Katolíckou cirkvou uvádzam ako exemplárny, pretože je na ňom vidieť, aké je ľahké označiť aj inštitúciu vymedzujúcu sa proti fundamentalizmu za fundamentalistickú len preto, že sa drží svojich hodnôt či presvedčení. Lucia Adamová, ktorá sa na Slovensku venuje fenoménu náboženského fundamentalizmu zo sociálno-psychologickej perspektívy, upozorňuje na problematický vzťah medzi termínmi ortodoxia a fundamentalizmus. Je fundamentalista fundamentalistom automaticky preto, že sa drží vierouky svojho náboženstva? Podľa Schirrmachera je zoznam fundamentalistických hnutí a cirkví veľmi flexibilný, keďže sa tam môže ocitnúť ktokoľvek, kto sa „opováži“ stáť za vlastným presvedčením, ktoré ostatní nemusia prijímať. Ak by sme rad za radom prezerali definície a znaky fundamentalizmu, dokázali by sme do nich „nahádzať“ všetky náboženstvá sveta, na čo poukázal už Schirrmacherov učiteľ náboženstva Karl Hoheisel. Pozrime sa na niekoľko príkladov.

Klasickým znakom fundamentalistickej hermeneutiky je skripturalizmus. M. Lichner o tomto type konzervatívnej a uzavretej exegézy píše: „fundamentalistom je ten, kto presadzuje čítanie Biblie bez akéhokoľvek vzťahu k biblickým symbolom a literárnym druhom alebo k historickému obdobiu, v ktorom boli diela napísané – skripturalizmus. Vieme totiž, že tak ako je chybné vytrhávať frázu z kontextu, tak je nesprávne odtrhovať text od jeho historického kontextu.“ Evanjelický teológ a špecialista na Starú zmluvu Manfred Oeming vysvetľuje, že doslovné chápanie Písma fundamentalistov je vyhlásením krížovej výpravy vedeckej biblistike a jej metodológii vyššej kritiky, ktorú pôvodne odmietala, no nakoniec akceptovala aj Katolícka cirkev. „Fundamentalistické čítanie je z veľkej časti reakciou na názory modernej biblistiky,“ píše Oeming. Téza, že skripturalizmus je doménou fundamentalistov, je značne nebezpečné tvrdenie. Napríklad náboženské hnutie Jehovových svedkov nie je religionistami bežne radené medzi fundamentalistické hnutia, no ktokoľvek sa touto skupinou zaoberal vie, že svedkovia vnímajú obsah Biblie v jeho prevažne denotatívnom význame. Ťažko by ste ich presvedčili, že príbeh o Adamovi a Eve má prvky mýto-naratívneho textu s prvkami alegórie a množstvom symbolov, ktoré pre človeka staroveku nebolo problematické identifikovať. Historický kontext berú do úvahy len vtedy, pokiaľ to podporuje ich teologické závery. Tento problém sa však týka aj etablovaných cirkví. Mormóni – oficiálne registrované náboženstvo – doslovne veria, že kniha Mormonova opisuje historické reálie židovských imigrantov, ktorí po zničení Jeruzalema v 587 pred n. l. opustili Izrael a prišli do Ameriky. Kedy má však veriaci vedieť, čo má ešte chápať doslovne a kedy má prejsť do alegoricko-symbolického módu? Ak protestantskí či katolícki teológovia interpretujú zázraky v Biblii ako znak mytologickej reči či Ježišove činy nie ako ontologickú skutočnosť v čase a priestore, ale ako literárno-teologickú licenciu evanjelistov, ako má veriaci mať istotu, či má aj samotné vzkriesenie interpretovať ako doslovnú historickú udalosť? Tento citlivý až kontroverzný príklad som vybral úmyselne, aby som demonštroval, že z povahy náboženstiev knihy (judaizmus, kresťanstvo a islam) je pre konzistentnosť učenia nevyhnutná istá miera doslovnej interpretácie sakrálneho textu. To, v čom sa možno etablované cirkvi líšia od nových náboženských hnutí, je miera, do akej akceptujú doslovnosť Biblie, resp. jej mýto-literárny jazyk. Boli by sme prekvapení, že rozdiely nie sú také veľké. Žiadne spoločensky etablované náboženstvo nie je chránené pred obvinením z fundamentalizmu, keďže stačí, aby sa jeho priority, pohľad na svet či hodnoty dostali do stretu so sekularizmom, ateizmom či liberalizmom a vždy sa budú javiť ako konzervatívne, ortodoxné a uzavreté. Schirrmaher ako profesor náboženských vied sa provokatívne pýta: „Znamená to teda, že pokiaľ človek nenasleduje západnú liberálnu teológiu, je fundamentalista?“

Albert Lučanský fanatizmus fundamentalizmus


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up