menu Menu

Jozef Adámať: Uvidieť viac

Zdá sa preto, že škola definitívne stratila zo zreteľa svoje zásadnejšie motívy, a ponúka tak mladému človeku stále menej...

Zdá sa preto, že škola definitívne stratila zo zreteľa svoje zásadnejšie motívy, a ponúka tak mladému človeku stále menej...

Že to ani v dnešnej spoločnosti a v živote dnešného človeka nie je bez ideálov celkom možné, tušíme azda mnohí. Tieto tušenia však spravidla ostávajú zakríknuté kdesi v úzadí, ukryté a prekryté starosťami všedného dňa, v ktorých sa zadúšajú a nezriedka zadusia úplne. Následkom toho neraz ostáva len presvedčenie, s nutnou dávkou cynizmu či nostalgie – ak vôbec ešte ostáva –, že ideály patria minulosti, tej osobnej či nadosobnej, no v záujme prítomnosti a jej záujmov je zbytočné sa nimi zapodievať. Oberajú nás totiž nielen o čas, tú najcennejšiu komoditu dneška, ale nezriedka aj o pokojný spánok. Pretože žiť s týmto presvedčením a zároveň ho každodenne popierať, to si kdesi musí vyžiadať svoju daň. Takéhoto postoja sme svedkami každý deň. Často, pravda, nie sme iba v pozícii svedkov. Ideály opustili nielen verejný priestor, ale sťahujú sa aj z osobného života. Možno nenávratne.

Dokonca aj tam, kde by ideály mali mať naďalej odvahu viesť priamu reč, darí sa im to stále menej a menej. Inštitúcia školy, tak zásadná pri dozrievaní človeka, je dnes nahliadaná spravidla rýdzo pragmaticky a jej úlohy sú artikulovanými potupnou, predovšetkým ekonomicko-utilitárnou rétorikou. Otázka skutočnej výchovy a hlbšieho zmyslu vzdelania, ktoré sú bez idealistického rozmeru nemysliteľné, nebýva spravidla ani nastolená, tobôž aby bola pochopená vo svojej šírke a bohatosti, a stala sa tak smerodajnou v celospoločenskom diskurze. Miesto vzdelávania zastúpila odborná príprava pre trh práce, miesto skutočného poznávania, ktoré človeka oslobodzuje, nadobúdanie kompetencií v čoraz neslobodnejších podmienkach, miesto myšlienok a ideí odovzdávanie informácii, ktoré sotva môžu niekoho v hlbšom zmysle formovať. Zdá sa preto, že škola definitívne stratila zo zreteľa svoje zásadnejšie motívy, a ponúka tak mladému človeku stále menej, čo by ho mohlo naozaj naplniť.

A pritom, nebol to nikto menší ako Aristoteles, kto zdôrazňoval, že je to práve mladosť, mládež, ktorá žije podľa idey, podľa vzoru krásy, zatiaľ čo staroba si vystačí s užitočnosťou; cieľom mladosti je výnimočnosť, cnosť, cieľom staroby osoh. To je nakoniec aj dôvodom, pre ktorý je priateľstvo možné iba v mladom veku, presnejšie, priateľstvá sa uzatvárajú iba v mladom veku, na základe spoločných snov, túžob a nádejí, na základe spoločných ideálov a vízií do budúcnosti, pretože vzťahy uzatvárané neskôr už v sebe nemajú takúto rýdzosť opravdivého snívania a vznikajú skôr na báze zvyku, vypočítavosti či z núdze. Jedným z veľkých darov mladosti a školy býval aj dar priateľstva, dar pevných zväzkov, ktoré sa vinú celým životom, a tým zásadným spôsobom určujú jeho podobu a smer.

Obdobná nepotešujúca situácia obchádza aj univerzity, z ktorých sa stávajú výsostne odborné školy, továrne na výrobu informácií a ich depozitáre.[1] Tie, v záujme navonok naliehavejších technických problémov, poctivú reč o ideáloch, vyznačujúcich človeka ako skutočnú osobnosť, dnes už taktiež sotva môžu pestovať. Príležitostne sa na promočných aktoch a imatrikuláciách možno spomenie slovko či dve o hlbšom poslaní univerzity, o dejinných záväzkoch, na ktoré univerzita, aby vôbec mohla byť nazývaná týmto menom, nikdy celkom rezignovať nesmie, prípadne sa ako rétorické ozvláštnenie so všetkou pompou zacitujú slová klasika. Aj to býva však stále sporadickejšie a zatlačené do úzadia požiadavkami čisto inštrumentálne ponímanej praxe a pracovným dopytom či monotónnym horekovaním na neúnosnosť ekonomickej situácie. A pritom, paradoxne, bola to práve pôda Akadémie, pri vymedzení ktorej stáli ideál a idea – tá idea, ktorá pre našich gréckych predkov bola viac ako skutočnosť, pretože bola normou a korektívom tejto skutočnosti. Dnes však, zdá sa, kvôli skutočnosti a jej nárokom akoby sme nevideli už nič iné.

Pokúsim sa však aj o pohľad z druhej strany. Keď som pred niekoľkými rokmi, ešte ako doktorand, stál pri informačnom stánku počas dňa otvorených dverí na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, oboznamujúc prípadných uchádzačov o filozofiu s obsahom a podmienkami jej štúdia, takmer všetci z tých nemnohých mi okamžite začali klásť otázky typu „kde sa v budúcnosti budem môcť zamestnať?“, „čo s tým budem môcť robiť?“, „ako a kde sa s filozofiou uplatním?“. Svojím spôsobom som im rozumel, no napriek tomu, musím priznať, som z ich strany očakával aj trochu idealizmu, azda niečo z existenciálnych a nielen existenčných dôvodov či pohnútok. Nemyslím si totiž, že otázky tohto druhu sú celkom v poriadku, tobôž nie od uchádzačov o filozofiu, potenciálnych filozofov. Mám však pocit, že takéto otázky nám mnoho prezrádzajú, hoci nič z toho, čo by nás mohlo naozaj potešiť. Som presvedčený, že človek, ktorý kladie takéto otázky, cestu k filozofii si skôr hatí namiesto toho, aby sa filozofii otváral. Úsilie z mojej strany poukázať na niekdajšiu samoúčelovosť filozofie alebo odpoveď typu „filozofii sa možnože väčšmi priblížime tým, že nebudeme klásť práve takéto otázky“ sa nestretla prakticky s nijakou odozvou, so žiadnym pochopením.

Súčasná situácia sa tak naskrze javí ako bezútešná. Ideály sa nám mália, sú to predsa „iba ideály“. Mália sa nám však aj preto, lebo sú nesmierne vzácne, pretože ideály nemáme, pretože prestávajú určovať náš život, strácajú status toho, v zornom uhle čoho sa ľudský život odvíja, pod čoho záštitou a k čomu. Idealistický rozmer života ustupuje v prospech inštrumentálneho, technicko-pragmatického. A kde niet idealizmu, onej schopnosti „vidieť viac“, tam sa niečo podstatné zo života vytráca, tam nakoniec niet ani nádeje. Theodor Adorno a Max Horkheimer napríklad pozorovali, že ľudia od istého veku začnú vykazovať známky duchovnej degradácie a nastupujúceho kreténizmu: ich reči sú čoraz povrchnejšie, prázdnejšie, zbytočnejšie. „Takýmto predčasným úpadkom akoby boli ľudia trestaní za to, že zradili nádeje svojej mladosti a prispôsobili sa svetu.“[2] Podobnú skúsenosť vykresľuje aj Romain Rolland: „Väčšina ľudí zomiera v dvadsiatich alebo tridsiatich rokoch: od tejto hranice sú už iba svojím vlastným odleskom. Po celý zvyšok života sa už len opičia sami po sebe, deň čo deň bezduchejšie a skreslenejšie opakujú, čo povedali, urobili, mysleli, milovali v čase, keď boli.“[3]

A ďalej. Paul Tillich promujúcim študentom v roku 1957 povedal: „dúfam, že je medzi vami viacej nonkonformných ľudí. Kvôli vám samým, kvôli národu, kvôli ľudstvu“. V istom zmysle sa jeho želanie sa v nadchádzajúcom desaťročí, ako vieme, naplnilo. Revolty mladých ľudí sa v šesťdesiatych rokoch obrátili proti systému konvencií, ktoré dusili tvorivosť, individualitu, imaginatívnosť. Mládež sa búrila proti mechanickému spôsobu života v záujme života, ktorý má vnútornú hodnotu; búrila sa voči oportunistickým, neosobným a na úžitku založeným medziľudským vzťahom v mene poctivých a autentických medziľudských väzieb; búrila sa voči potláčaniu tela konvenciami v mene plnosti zmyslovosti. Všetky tieto prúdy vzdoru nasledovali os vytýčenú európskym romantizmom a navzdory mnohým tienistým stránkam žiaria podaktorým dodnes ako jeden z najjasnejších symbolov idealizmu mládeže, vervy a odhodlania meniť svet našich predkov.[4]

Avšak čas ukázal niečo iné a v nasledujúcich desaťročiach aj mnohých z niekdajšej revolučnej mládeže a dnešných akademikov študujúcich práve v oných búrlivých rokoch opanovali skepsa a sklamanie. Jediným liekom sa tak zdala práve prv zavrhovaná konformita. „Sám za seba môžem povedať, že ešte pred niekoľkými rokmi som radil študentom a mladším kolegom,“ hovorí Clifford Geertz, „aby ostávali slobodní, riskovali, vyhýbali sa vyšliapaným chodníčkom, nepodliehali karierizmu a kráčali svojou vlastnou cestou; pokiaľ sa tak stane, zostanú (…) optimistickí a verní pravde; moje skúsenosti ukazujú, že môžu prežiť hodnotný život a môže sa im vodiť dobre. Dnes im to však už neradím.[5] A na záver mrazivé slová Josifa Brodského, ktoré v júni 1989 adresoval absolventom prestížnej Dartmouth College, tým potenciálne bohatým a úspešným mladým ľuďom: „Budete znudení svojou prácou, manželmi i manželkami, milencami i milenkami, pohľadom z okna, nábytkom a tapetami, budete otrávení svojimi myšlienkami a samými sebou. (…) Pokúsite sa s tým niečo urobiť: zmeníte zamestnanie, bydlisko, priateľov, partnerov, krajinu, klímu, prepadnete promiskuite, alkoholu, cestovaniu, kurzom varenia, drogám, psychoanalýze. (…) Jedného dňa sa zobudíte obklopení novými partnermi a novými deťmi, v novom byte s novými tapetami v inom štáte a s inou klímou, zasypaní účtami od cestovnej kancelárie a od svojho psychiatra a budete mať znovu ten istý okoralý pocit z denného svetla, ktoré sa vám vkráda do okien.“[6] Nuž, smutná perspektíva do života pre tých, ktorým sa život ešte iba začína. Vari je to všetko? Vari tu pre ideály už naozaj niet miesta?


[1] Málokto si dnes ešte položí otázku, čo je, čo by malo byť na vysokej škole to „vysoké“. Môžeme však školu, vysokú školu, univerzitu, ktoré sú dnes orientované výlučne horizontálne, bez akejkoľvek otvorenosti vertikalite, pochopiť v onom hlbšom zmysle slova? Metafora vysokosti, výšky, vrcholu má v mnohých kultúrach nesmierne hlboký význam: božstvá mnohých náboženstiev sídlia hore, na hore, zhora prichádzajú blesky, zhora buráca hrom, oči ľudí sa v radosti i v zúfalstve obracajú nahor, raz z vďačnosti, inokedy s prosbou či ponosou. To vysoké, tie vznešené ciele akoby tu na zemi nebolo možné nájsť, po ne musíme ísť niekam inam, tie k nám odinakiaľ prichádzajú. Európska tradícia túto skúsenosť dobre pozná: grécke agathon, dobro, podobne ako slnko, žiari do ľudského života zhora, je treba k nemu kráčať, vystupovať strastiplnou cestou pod vedením niekoho skúsenejšieho: filozof a učiteľ, tieto dve najväčšie postavy antiky, mali odpradávna k sebe veľmi blízko, mali v sebe niečo otcovské. To vysoké zostupuje na človeka zhora, človek nie je jeho vynálezcom, nanajvýš príjemcom, to vysoké sa dostáva k nám ako zvesť, posolstvo. Dodnes predsa hovoríme o životnom poslaní či povolaní: niekto, niečo nás niekam posiela, ktosi alebo čosi nás volá, povoláva, akoby mimo našej vôle a z dôvodov nám neznámych, niekde sa prosto tušíme a niečo je nám, naopak, bytostne cudzie. Dokonca aj slovník našej sekulárnej spoločnosti neraz odvodzuje to významné, na čom skutočne záleží, zhora: vznešené, ktoré sa vznáša nad, vzdelaný, ktorý je takpovediac „budovaný zhora“ a „učinený k vz-letu, vz-machu, vz-ostupu“, hovoríme takisto o zvrchovanej moci, o moci akoby zvrchu danej a i. Pozri: Palouš, R.: Heretická škola, Praha: OIKOYMENH, 2008. Zopakujem: môžeme školu bez tohto pôvodne náboženského koloritu dnes ešte pochopiť?

[2] Adorno, T. W., Horkheimer, M.: Dialektika Osvícenství, Praha: OIKOYMENH, 2009, s. 231.

[3] Rolland, R.: Ján Krištof I., Bratislava: Tatran, 1977, s. 250.

[4] Taylor, Ch.: Sekulární věk: Dilemata moderní společnosti, Praha: Filosofia, 2013, s. 110-111.

[5] Lears, J.: Radikální odkaz tradice: výuka svobodných umění v manžerské době. In: Jirsa, J. (ed.): Idea univerzity, Praha: Academia, 2015, s. 117.

[6] Bauman, Z.: Tekuté časy: Život ve věku nejistoty, Praha: Academia, 2017, s. 90.

jozef adámať


Predchádzajúce Ďalšie

keyboard_arrow_up