(…)

Dnešná liberálna demokracia – slovenská aj česká – nie je demokraciou s ľudskou tvárou, a naskrze nie s tvárou masarykovskou, tou ušľachtilou a idealistickou. Kdesi sa stratila, vyparila a zabudla, presnejšie povedané: dávno sa zradila: v Čechách už za Protektorátu, na Slovensku za Slovenského štátu. Nie je ani onou „demokracii humanitní“ z Benešovej Demokracie dnes a zítra; jej korene vedúce do Spojených štátov, až ku G. Washingtonovi, a A. Lincolnovi alebo T. Jeffersonovi, napokon aj k W. Wilsonovi a F. Rooseweltovi, dávno preťali totalitné fašistické a komunistické diktatúry.

V dnešnej demokracii nejde o masarykovskú „lidosprávu“, ale o „panování“ – tak na Slovensku ako v Spojených štátov D. Trumpovi. Má pánov, zbohatlíkov a mafiánov, má politikov – podvodníkov, ale nemá intelektuálne a morálne autority, nemá charizmatických vodcov akým bol T. G. Masaryk.

Slovenskú republiku v roku 1992 zakladali priemerní politici a priemerní ľudia. Nie s étosom a pátosom, nie s duchovnými a mravnými, len národne utilitárnymi a materiálne pozemskými cieľmi. Tie vyššie duchovné a masarykovské boli neprítomné a zabudnuté, no práve ony sú základmi, na ktorých štát stojí alebo padá. Ich absenciu, zdá sa, budeme dlho pociťovať.

Ježiš, nie Cézar, to je podľa Masaryka zmysel dejín aj demokracie. Ale ak bude tento mladý štát stále, ba ešte viac cézarskejší, ak sa nepoučí a neozdraví, ak neomladne oným starým ako evanjelium hlásaným na začiatku, čaká ho možno osud zlyhaných a padlých demokracií.

Samé ideality namiesto realít ? Aj o štáte možno povedať, že v ňom bude vládnuť humanistická realita, ak bude nad ňou svietiť idealita. Lebo – záverečne Masarykovými slovami – „bez víry v ideje a ideály je život národù i lidstva jen živoření.“

*

Nemienim Masaryka mýtizovať: aj on bol človek človečí a nebol neomylný: najmä v jeho osudnom čechoslovakizme („Slováci jsou vlastně Češi); tendenčnom umenšovaní zástojaa zásluh M. R. Štefánika; v osudnom forsírovaní E. Beneša za svojho nástupcu; v pochybovaní ba zaznávaní schopností slovenského človeka – čítaj o tom druhé vydanie Puknutých husieľod Hely Krčméry, a dozvieš sa, čo o tom povedal zhrozenému Štefanovi Krčmérymu. Môžem ísť ešte hlbšie do histórie a vidieť ho ako nerozumie národnému Martinu, ako nepoučene a pomýlene navrhuje za národnokultúrne centrum stredoeurópsku Viedeň, a dokonca Budapešť. Poznám, čo napísal o VajanskéhoKotlíne, poznám pamflet – jeho ? ním však redigovaný – v Naší době,viac znevažujúci ako kritizujúci a už vôbec nepovzbudzujúci morálku a národnú prácu Martinčanov, atď.

Veľký človek mojej mladosti mal aj u mňa svoje skeptické peripetie, a predsa sa aj  do mojej staroby sa vracia ako veľký. Ak niekto pochybuje a chce vedieť čím, tak heroizmom celého svojho života, idealistickou nenahraditeľnou koncepciou demokracie, a napriek výhradám: aj svojim mravným odkazom. Napokon aj štátom, ktorý so Štefánikom, Benešom, Osuským a tisíckami legionárov tvoril, tým čechoslovakistickým štátom, ktorý vyslobodil Slovákov z dlhoročnej maďarizácie a zachránil nás od blížiacej sa a pomaly istej smrti. Nielen tých štyristopäťdesiat posledných mohykánov schádzajúcich sa na augustových slávnostiach v Martine – ani slovenského národa by už možno nebolo. Aj tu historici nepovedali ešte posledné slovo.

Ani jedno ľudské aj štátnické dielo nie je absolútne kladné a dokonalé – ako také nemôže sa ani jednostranne prijímať ani jednostranne odmietať. Z každého diela a zjavu treba voliť, kriticky a tvorivo vyberať: čo z neho chvíľa, náš kultúrny aj štátny organizmus potrebuje: na svoje posilnenie a ozdravenie, na svoj rast – a v tejto chvíli možno na našu záchranu.

*

Takže TGM nielen v onej dvadsať osem rokov starej, ale aj v tejto našej rozorvanej a chaotickej, za tie dlhé roky ničím trvalo platným, obdivom a úctou nenaplnenej chvíli ?

Za čím volajú, čo privolávajú tie státisíce na námestiach žiadajúce nielen potrestanie vrážd, ale aj výmenu starých skompromitovaných politikov – a príchod politikov nových, s inou morálkou, inou politickou koncepciou, a inou, lepšou demokraciou.

Príchod politikov, ktorí by oslovili aj aktivizovali to, čo čaká akoby už naša hraničná situácia.

Článok Matúša Ritomského O ľudskosti treba hovoriť bez gýča(SME 31. 8. 2018) prekvapujúco, ale príznačne vyciťuje a prezrádza, že našu vyprázdnenú a neucelenú, politicky rozdrobenú a polarizovanú nebezpečnými extrémami aj antagonizmami preplnenú spoliočnosť môžu zjednotiť a zharmonizovať politici schopní nastoliť témy, „ktoré akoby sa úplne vytratili.“

Že „jednou z charakteristických osobností, ktoré dokázali zjednotiť spoločenstvo, bola schopnosť vnímať ľudský údel v jeho celistvosti. Môže to znieť zvláštne, ale práve schopnosť vnímať človeka ako krehkú bytosť, ktorá čelí hrozbe konca, vyviesť ľudstvo ako vzácny úkaz uprostred neobývaného vesmíru môže byť tým, čo politickému diskurzu dnes chýba. To je totiž esencia toho, čo nás všetkých v hĺbke bytia spája“.

Inými slovami: osloviť dušu človeka, nielen jeho hospodárske, materiálne, v podstate pozemské záujmy, ale – celkom masarykovsky – tvorivo v duchu toho, k čomu vyzýval aj text TGM v tejto chvíli. Skrátka preniesť politiku z parlamentu, politických strán a rečníckych tribún do ľudských duší, urobiť z nej otázku občianskeho svedomia, aby konečne bola „politickým uskutočňovaním ľudskosti.“

Slovami Matúša Ritomského: „ak dnes opäť potrebujeme politikov, ktorí dokážu spojiť a zjednotiť rozdvojenú spoločnosť, budú to s veľkou pravdepodobnosťou ľudia, ktorí dokážu úprimne a zmysluplne rozprávať nielen o každodenných politických kauzách, ale aj hviezdach, o ľudskom údele uprostred nekonečného vesmíru.“

Dodajme: politika „filozofa na tróne“, akého privolával Platón vo svojej Ústave a Zákonoch. Kto iný, ako politici a ľudia Masarykovho typu a odkazu, ľudia podobných, aktualizovaných jeho ideí a ideálov, by mohli naplniť takúto túžbu, takýto, dnes už sebazáchranný sen?

Starými ale dodnes živými Šaldovými slovami o TGM: „I politika musí se provozovati, dokazoval nesčetněkráte, „subspecie a aeternitatis“, pod zorným úhlem věčnosti. Jinak jest ubohým hokynařením, přelstíváním, v němž chytrák jest napálen zítra chytrákem větším; jinak jest to drahá hra a maření času, která zdržuje člověka od vlastní a pravé tvorby. Pravá tvorby politická musí podle Masaryka organizovati všecky síly složky duše národní k cílùm nesmrtelným.

14. september 2018