Mnohí ľudia na svete si otázky a veci života veľmi zjednodušujú. I tie najzložitejšie.

Raz-dva sú hotoví s úsudkom. Áno, nie, dobre, zle. Zratujú len hotové výsledky. Príčiny, pozadie, súvislosti ich nezaujímajú, preto nerozumejú, alebo nechcú rozumieť vývoju. Tak je to aj s komunistickým pučom v ČSR. Pre nich nič nejestvuje, len 25. 2.1948. Nechcú vidieť udalosti a príčiny, ktoré mu predchádzali, a ktoré sa odohrali doma i vo svete. Bez toho pozadia nemožno pochopiť 25. 2. Nemožno rozumieť tomu, čo sa v ČSR dialo pred tým, a čo sa tam deje teraz.

Prv, ako sa pustíme do osvetlenia príčin nastolenia komunistického puču, treba zdôrazniť, že puč nebol osamelým politickým činom, ale záverečným článkom vývoja, ktorého počiatok treba hľadať v politických udalostiach a premenách v Európe od r. 1938, v zahraničnej politike oficiálneho vedenia II. čs. zahraničného odboja, potom v politike vojnových spojencov, v udalostiach, ktoré sa na konci vojny odohrali v Moskve, Košiciach a po vojne v Prahe, najmä však v povojnovej politike sovietov, vo volebných výsledkoch v r. 1946, v chovaní sa českých nekomunistických strán a potom osobitne socialistických strán.

Jednou z najmocnejších síl, ktoré zradikalizovali myseľ sklamaného európskeho ľudstva a zahnali ho do komunistickej náruče, bol nacizmus a fašizmus všetkých odtienkov. Je to paradoxné, ale pravdivé: po Leninovi a Stalinovi sa o komunizmus v Európe najviac zaslúžil Hitler, Mussolini a ich spojenci. Mníchovská politika Anglicka a Francúzska má tiež veľkú zásluhu na tom, že sa mnohé národy začali odvracať od západu a obzerať sa po bezpečnosti na východe. V týchto vodách plával i čs. Londýn. Opustil rozumný a zdravý plán organizovania stredoeurópskej spolupráce, ktorej sľubný počiatok sa rysoval v čs.-poľskej federácii a stal sa oduševneným hlásateľom politickej orientácie na Moskvu. Čs. vláda v exile, prvá zo všetkých podmanených štátov, 8. 12. 1943 uzavrela s Moskvou zmluvu o priateľstve a spojenectve. V nie malej miere Sovietom a komunistom pomohla do sedla i spojenecká politika na konci vojny a po vojne. Sovieti napredovali proti Nemcom na amerických autách, s americkou „výstrojou“ a výzbrojou. Západní spojenci opustili Mihajloviča a uznali Sovietmi fedrovaného Tita. Vzbura v Grécku a Vyšinského intervencia v Bukurešti Sovietom sa prepáčila. Západní spojenci nechali Červenej armáde obsadiť Berlín a Prahu. Tam sa nechala oslavovať ako víťaz a osloboditeľ. Moskva brutálne pošliapala ustanovenia jaltskej dohody o demokratizácii spod nacizmu oslobodených národov a nič sa jej nestalo.

 

***