Pre mňa sú pojmy „zlo“ a „utrpenie“ synonymá. Každá bolesť je zlá, bez ohľadu na to, či je spôsobená inou osobou, prírodným zákonom, náhodou alebo samotným postihnutým. Zlo nie je teda atribútom jeho vykonávateľa, ale jeho objektu.

Máš pocit, že ťa neustále prenasledujú nešťastia, že jedna smola strieda druhú a že chvíle spokojnosti – ak sa v tejto súvislosti vzdáme rozprávania o šťastí – sú priveľmi krátke a zriedkavé? Mýliš sa: si vystavený jedinému nešťastiu, nešťastiu bytia, ktoré, aby ťa zmiatlo a sťažilo ti prehľad o tvojej situácii, naberá na seba rozličné podoby. Dá sa predpokladať, že aj oné zdanlivé chvíle spokojnosti ti osud dožičí iba preto, aby oddialil moment tvojej konečnej revolty či rezignácie. Ba, keď sa na vec pozrieme bližšie, zistíme, že tu vlastne nejde o nijakú spokojnosť, ale skôr o tvoju chvíľkovú otupenosť, o regresiu do nižšej formy bytia alebo o neschopnosť trpieť, a či uvedomovať si svoje utrpenie.

Je ťažké, ba takmer nemožné vykrútiť sa z toho, že azda najvrúcnejšie pocity v tebe vyvolávajú spomienky na isté okamihy z detstva, chvíle, keď si bol absolútne neslobodný a nesvojprávny, a čo je zo všetkého najhoršie, bol si tomu rád. Otec ťa zavedie do obecnej knižnice a pomôže ti vybrať knižku o zvieratkách. Ležíš chorý v bielej, vykúrenej izbe, horúčka pomaly ustupuje, do izby vojde matka, položí ti ruku na čelo a upraví ti perinu. Darmo je, hoci by si ani za svet nechcel, aby sa tieto časy vrátili, pomyslenie na ne ťa akosi smutne dojíma. Je to zrejme preto, lebo vtedy, voľakedy, kdesi v tebe a azda aj mimo teba, ešte žila akási nádej na to, že raz budeš bohom, alebo prinajmenšom titanom, nezraniteľným pánom svojho osudu, bytosťou, ktorá už nebude trpieť, ani nebude potrebovať nijakých poručníkov.

 

***