Božská iskra, od Otca z lásky narodená, pripomína sa nám v čistých srdciach na Vianoce. Múdrosť rodí sa vo svojej nevinnosti a dovoľuje nám vziať si ju do svojich vlastných rúk. Slobodne ju rozžiariť, dívajúc sa jej nežne do očí. Od Otca do nás vstúpila pravda: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12, 49). Aj tieto Vianoce opäť hľadíme do ohniska obetavej lásky, poznajúc metamorfózu Božej iskry i výsledný potenciál plameňa. V dlani držíme semienko a jasným pohľadom vidíme budúci plodný strom. Intuícia i úsilie jej uskutočnenia je v našich rukách.

Jasné zrenie idey umožňuje nám dobre zakotvený koráb. „Koráb našich tiel“, v ktorom zvieratá už skrotli, a zdobí ho zelená ratolesť z pevnej pôdy sebauvedomujúceho sa myslenia. Zaiste máme veľkú výdrž, ak rozjasňujeme zmysly a um v dnešnej dobe. Túžba uzrieť objektívne existujúcu ideu v duchovnom svete a želanie vypracovať si techniku na jej pozemské zreálnenie ukotvilo nás a dovolilo rozbehnúť sa vznešeným smerom. Inam než žiada náboženstvo konzumu.

Slobodne prikladáme do ohniska, aby bolo teplučko v budujúcich vzťahoch. Obdarúvame blížneho tým, čo sme si starostlivo všimli, že by ho mohlo spraviť skutočne šťastným. Umne tvoríme zo sŕdc a reálne žitých ideí lásky.

Alebo sa bezducho ženieme na sviatky Čierneho piatka (Black Friday) do chrámov zlatého teľaťa, rituálne mu zaplatiac cenu, nadiktovanú obchodníkom. Dobrovoľne sa vzdávame vlastných nápadov, ukutých z reálnych zážitkov priateľstva. Na úkor seba i priateľa. Aj hmotná bieda manipulatívne láka do chrámov konzumu, neuvedomiac si, že práve v chudobe zrodila sa pravdivá idea. Platí sa tvrdo, stratou zacielenia sa na ľudské ciele s ušľachtilými ideálmi. Vezúc sa ďalej bezducho na Polnočnej pre zážitok z atmosféry, či pre každoročný zvyk, ak vôbec. Bez pochopenia odkazu odchádzame so zhasnutou dušou.

Badáme, že nie vonkajšie pozlátka robia nás spokojnými, nie honosné dary, nie slávnostné oblečenie, nie magické efekty. Vnútorné zlato rozjasňuje všetko vonkajšie. Formou na starostlivosť o ohnisko môžeme len upozorniť. To my sami sa spravíme šťastnými, ak dokážeme vnútorne žiadať a uskutočňovať naše vlastné duchovné hodnoty, pretože tie nezištne rozjasajú a povzbudia aj ďalších. Sami tak tvoríme veľkú vec; mravnú skutočnosť, ktorú pridávame k už stvorenej prírode.

Vianoce, spájajúce nás so životom, slávime v prvom rade v sebe. Sami o polnoci zažíhame iskry vo svojich srdciach, aby sme vďaka betlehemskému svetlu uvideli aj na druhého. Symboly Vianoc (stromček, svetlo, oblátky, med, ryba, atď.) odkazujú na skutočný sebapresahujúci život, ktorým prekonávame zimu, bolesť i smrť.

Kresťanské sviatky cez Krista, ako najvyššieho reprezentanta obetavej lásky, poukazujú počas celého roka na to, že sa v Božej Trojici nielen rodíme, ale aj zomierame a kriesime v láske.

Ak je čisté pozorovanie vnemov chaosom a myšlienková činnosť jeho usporiadaním, potom harmóniou umu vnesieme do vnemov krásu. K harmónii, a teda k pravde, sa však dopracujeme len vďaka láske, ktorá sa pre nás obetavo zrodila vo svete ideí. A práve to zrieme očisteným myslením na Vianoce. A tak len intuíciou možno uchopiť podstatu myslenia, v ktorej je každého ja (Self), spoznané v tele, a prinavracajúce sa späť k podstate – k láske. Seba si vedomé vracia sa k počiatkom duchovného zrodu.

Zrenie je tak vlastné láskavému činu, myslenie harmónii a vnímanie kráse. Idea a najvyššia méta náboženstva ľudského seba(si)vedomého indivídua (a následne takej spoločnosti) je láska, vedy harmónia a umenia krása obrazov. Láska umožňuje harmóniu a harmónia krásu. V láske je harmónia (um) i krása (cit). V láske kotví náš koráb, sebou krotených emócií a usmerňujúcich myšlienok. Človek by sa mal stať korábom v láske, ale aj z korábu vykročenou celistvou láskou. Duchovný človek je pravdivo a krásne sebauskutočnená láska.

Vianoce nám teda pripomínajú, že najvyššou a vše obsiahlou ideou, rozhorenou v našom srdci je konkrétna živá láska (nie subjektívna). Zem je jej javiskom, kde môžeme, ale nemusíme umožniť iskre, aby sa slobodne rozblčala v našich činoch. Slobodných skutkoch lásky. Inak ešte na výber zostáva priama či nepriama poslušnosť diktátu autorít, zvykov alebo apatia s patričnými dôsledkami. Sme umelci života, ak sa to pokúšame rozpoznať a riadiť.

Vôľa, premieňajúca ideu na skutočnosť, je slobodná len vtedy, ak si ju určuje človek sám, keďže zoči-voči v pokore a milosti uniesol jej krásu, pravdu a dobro.

Ľuďmi slobodne zapálené ohniská Božských iskier (Božej, a teda aj Kristovej vôle) sú potom ako rozžiarené hviezdy lásky na oblohe, v človeku i medzi ľuďmi. Sú reálne žité ľúbiace zážitky v prítomnosti, oslobodzujúce minulosť a tvoriace láskavejšiu budúcnosť. Oživujú Zem ako ohnisko lásky.

Láska tak patrí všetkým o ňu usilujúcim, a teda tým, ktorých pritiahne dobrovoľne vypracovanými vlastnosťami a schopnosťami, potrebnými na jej uzretie a ustátie z tváre do tváre. Láska je objektívne skutočná, slobodná, plná cností a raduje sa z pravdy (1Kor 13). Ak sa jej staneme podobnými, môžeme začať zakladať vlastné ohniská pre druhých.

Božia vôľa, ktorá sa stala Kristovou, stane sa tak aj našou. Otec, Syn a duchovný človek stane sa tak jedným: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás.“ (Jn 17, 21) Slobodne naplníme Božiu vôľu. Staneme sa láskou.