Ľubomír Feldek: Nepolepšený svätec alebo Vy máte v rukách moc, my máme pravdu

Účinkujú:
Silvester Krčméry: Matej Marušin, a. h.
Herec: Richard Autner
Hlasy: František Kovár, Dušan Jamrich, Jana Oľhová, Ján Gallovič, Štefan Bučko, Ľubomír Feldek

Réžia a hudba: Kamil Žiška
Dramaturgia: Peter Kováč
Scéna a kostýmy: Peter Janků

Premiéra: 23. jún 2017, Modrý salón Činohry SND

Existujú ozajstní hrdinovia dnes a v našich súradniciach? Takí, ktorí dokážu v 21. storočí rozpoznať netransparentné zlo, aby mohli vzdorovať nemorálnej moci a násiliu? Slneční hrdinovia, ktorí veria živým Ideálom a boli by ochotní za ne položiť životy, obetovať sa pre Pravdu? Pravdu, ktorá stála pred Pilátom a on ju nespoznal, ba nechal ju ukrižovať…

Čoraz častejšie nás filmový priemysel zaplavuje rôznymi, žiaľ, pochybnými hrdinami. Buď sú to antickí bohovia a polobohovia na akčný spôsob dnešnej doby alebo akísi mutanti, kyberľudia či superhrdinovia zo sveta komiksov a počítačových hier. Ešte, že nás sem-tam poteší hodnotným hrdinom dokumentárny film.

No je priam dojemné, že sa o nastolenie pravého súčasného hrdinu konečne pokúsilo aj divadlo. Umenie má v prvom rade povznášať k Duchu. Je však mimoriadne ťažké zobraziť čisto pozitívnu postavu. Konflikty a dialógy by totiž v dráme nemali chýbať. A predsa, je možné, aby hrdina s osobnostným sklonom prežívať vyššie emócie stál na javisku aj v tejto dobe.

V Modrom salóne Slovenského národného divadla možno zažiť hrdinu, ktorý sa sám vzoprel vládychtivej moci a svojimi postojmi povýšil obetavú lásku a vieru nado všetko ostatné. Lekár a evanjelizátor Silvester Krčméry sa nezľakol nenávistného režimu a prežil 14 rokov tvrdého mučenia vo väzniciach od Prahy cez Bratislavu až po východné Slovensko tak, akoby si robil duchovné cvičenia na rozvíjanie cností.

Tvorcovia hry a inscenácie Nepolepšený svätec alebo Vy máte v rukách moc, my pravdu umne vystavali akési oratórium s ludickým princípom vo forme hraného i dokumentárneho divadla (archívne materiály poskytol ÚPN). Dvaja herci, hlasy, farebné svetlá, hudobné prvky a zopár rekvizít symbolicky prehlbujú text. Mozaiku slov, vysadenú modlitbou a citátmi z Biblie, ktorými Krčméry posmeľoval spoluväzňov i bacharov, keďže ovládal naspamäť napr. celé Jánovo evanjelium, dokonca aj v ruštine. Režisér Kamil Žiška, ktorý nadviazal na svoju poetiku, však na tlačovej konferencii povedal, že takto vystavaná inscenácia nie je určená len katolíkom, ale celej verejnosti. Napokon, nadkonfesiálnosť kresťanských duchovných hodnôt, na ktorých stojí Európa, potvrdili spolupatričnosťou tvorcovia z radov evanjelikov i katolíkov.

Autor hry Ľubomír Feldek priznal veľkú česť, že národné divadlo oslovilo práve jeho. Zdôraznil, aby sme si ako národ hlboko uvedomili, že boj za kresťanské hodnoty patril u nás k tomu najvýznamnejšiemu v rámci obrany demokracie a skutočnej slobody. A preto by sme mali prestať zjednodušovať (historicky, politologicky či inak) tento životmi draho vykúpený zápas len na boj za náboženskú slobodu. Veď právo na náboženstvo je súčasťou ľudských práv, a preto je súčasťou slobody ako takej!

Pripomeňme si spolu s Františkom Mikloškom, ktorý pomáhal pri vzniku drámy a tiež prispel do bulletinu komentárom ku knihe Silvestra Krčméryho Pravdou proti moci: „O čo vlastne išlo? 69-tisíc politických väzňov na Slovensku, viac ako 20-tisíc odvlečených do Sovietskeho zväzu, tisíce ľudí v pracovných táboroch, vysťahovaných v akcii B, vyhodených zo štúdia.“

Riaditeľ Činohry SND Roman Polák zaradil titul Nepolepšený svätec, inšpirovaný životom i spomínanou knihou o skutočnom kresťanovi, v rámci dramaturgie Modrého salóna, kde chcú oživovať pamäť národa a vystríhať pred opakovaním nezmyselných chýb. Katolícky disent je súčasťou slovenskej histórie, ktorý nás podobne, ako hosťujúceho hlavného predstaviteľa, Mateja Marušina, môže primäť k sebaspytovaniu a položeniu si tých najzákladnejších existenciálnych otázok. Alebo povedané zas s dramaturgom Petrom Kováčom, cez emócie a asociácie doviesť nás ku katarzii. A to nielen našich osobných životov, ale aj k očiste súčasných cirkví v znamení lásky a porozumenia oproti zastrašovaniu a iných nekresťanských činov. Hovoriac s tvorcami: „Nevyhnutnosť pokánia a povznášajúca sila odpustenia sú nepatetickou hĺbkovou témou hry a jej odkazom aj pre súčasnosť.“

Silvester Krčméry, lekár v Podunajských Biskupiciach, ktorý evanjelizoval vysokoškolákov, učňov, narkomanov, alkoholikov, väzňov i svojich tyranov, zakladateľ krúžkov tajnej cirkvi, zatknutý za rozvoj hnutia laického apoštolátu a uväznený za vlastizradu s hrozbou šibenice, jeden z iniciátorov Sviečkovej manifestácie (1988), vyznamenaný a uctený aj pápežom Jánom Pavlom II., povedal: „Musíme sa vychovávať k tomu, aby sme vedeli prijať aj utrpenie.“

„Nepolepšil sa“ v popieraní viery, ba odoprel súhlas s mocenskými princípmi komunistickej diktatúry, keď odolal najbrutálnejším metódam vtedajšej ŠtB. Citujúc s doktorom Krčmérym jej vysokého funkcionára: „Niektorí si myslia, že nám išlo o potlačenie našich hlavných nepriateľov. Iste, aj to. Ale najviac nám išlo o totálne uchvátenie moci… My sme chceli, aby sa aj všetci ostatní, aj nevinní vo dne v noci triasli od strachu, aby nemali žiadnu záruku, či prežijú túto dobu… Chceli sme tu byť absolútnymi vládcami a pánmi.“ No hrdina sa odmietol vzdať ústavou zaručenej náboženskej slobody; nezradil, lež životom dosvedčil vieru. Potvrdil tak svoje „slobodné rozhodnutie nosiť nie mŕtveho, ale živého Boha vo svojom vnútri.“ Boha, „ktorý nemlčí, ale oslovuje, volá, odpovedá, pomáha niesť prehry i víťazstvá.“ Toto znovuzrodenie sa vo svojej sedemnástke, považoval za najväčší zázrak života. Veď ako sám priznal; dokázal odolať zrade dvoch hlavných Božích prikázaní Lásky len vďaka bohatému duchovnému životu, ktorý cielene viedol vo väzeniach. Zachoval si tak aj zdravý úsudok, ktorý utužoval zmysluplnou a tvorivou činnosťou: „Aj vďaka spevu som v sebe upevňoval odhodlanie položiť v Ježišovom mene aj život a vedel som si predstaviť, ako ten, čo Ježiša dnes bičuje, stane sa zajtra jedným z apoštolov.“

Silvester Krčméry odmietol krivé obvinenia z vlastizrady Vojenským súdom v Trenčíne (1954) s nadčasovou otázkou: „Myslíte, že slovo „vlastizrada“ dnes znamená, že vlasť zrádza svojich občanov?“ Principiálne sa preto vzdal aj amnestie. Až ho napokon – po rokoch strašného strádania a neľudských skúšok z mravnej kondície – z väzenia vyhodili.

Inscenácia ponúka možnosť zamyslieť sa nad praktikami moci en bloc. A teda nielen tej, ktorú sme zažívali do roku 1989. Dej sa totiž neodohráva len v rokoch päťdesiatych; v čase Krčméryho fyzického i psychického týrania, zobrazeného na javisku expresívnymi (priam aj pre diváka duševne bolestivými) scénami, ale aj v rokoch deväťdesiatych; keď ho v jeho ordinácii navštívil bývalý trýzniteľ a vyšetrovateľ. Za plátnom v akejsi tieňohre sa dá, sťa cez röntgen, posvietiť si na morálku rokov postkomunistických, na žitie kresťanských hodnôt dnes.

V divadle prekvapivo nevidíme stretnutie obete a násilníka, ale násilníka a hrdinu, povzneseného nad antagonizmus boja základných a regresných emócií. Povedané slovníkom kresťana; kristovského hrdinu povzneseného nad extrémy nerestí. S vedome vybudovanými cnosťami vyzdvihnutého nad boj rozpoznaných podôb zla. Nad Diabla v postavách flexibilného Herca (Richard Autner), ktorý mu prezrádza, že sa nám poľahky prispôsobí v každej dobe a „zahrá si“ cez hocijakého človeka, ak mu to umožní. V divadle teda veľmi vzácne hľadíme na pôsobivo zobrazeného nenápadného hrdinu, ktorý duchovne vyhráva vnútorné konflikty a so vzpriamenou chrbticou sa skutočne načahuje až k Slnku; ku Kristovi.

Sťa slnečný hrdina 20. storočia nás upozorňuje na to, aké je nesmierne dôležité vedieť rozpoznať mašinériu moci už pri jej prvých sebeckých činoch, a nenechať sa zmanipulovať akýmkoľvek „slobodným“ nálepkovaním. Forma by mala niesť vznešený obsah u jednotlivca a následne v spoločnosti slobodných jedincov. Práve takýto hrdinovia sú pre nás blízkymi vzormi, pretože sa s nami delia o naše časovo-priestorové dedičstvo a sú netotalitne verní duchu nášho národa. Máme ich celkom dosť, len sa zvyknú prehliadať. Možno len súhlasiť s Ľubomírom Feldekom, ktorý do bulletinu k inscenácii napísal: „Krčméry nie je len katolícky disident – som si istý, že jeho reč pred súdom bude raz vedieť naspamäť každý slovenský maturant.“

Inscenácia Nepolepšený svätec alebo Vy máte v rukách moc, my pravdu otvára nadčasovú otázku: kto je dnes schopný hrdinsky spoznať seba, priateľa i nepriateľa, zabojovať mravnými prostriedkami a vydržať pre lásku a vieru až do konca? „Netreba už znovu ísť do väzenia… Musíme začať a musíme ľudí učiť odvahe. To znamená,… keď boli ľudia, aj keď sa zatváralo, tak vedeli byť verní pri Cirkvi. Tak prečo by nemohli teraz, keď sa nezatvára… Hlavne, aby sme v prvom rade lásku mali, vedeli odpúšťať, a vedeli oslovovať tých najchudobnejších, tých posledných z posledných…“ Aby sme obstáli pred súdom svojho svedomia; podobne ako citovaný MUDr. Silvester Krčméry, ktorý pred nespravodlivým svetským súdom riekol:

„Na svoju obranu neuvádzam nič. Všetko, čo uvádzam, uvádzam len na obranu skutočnosti a pravdy. Keď som počas vyšetrovania odmietal vypovedať, bolo to len preto, lebo som videl, že vyšetrujúce orgány nechcú pravdu poznať, chcú ju prekrútiť. Som presvedčený, že v tom, z čoho som žalovaný, mám čisté svedomie pred Bohom i pred ľuďmi. Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista, mám byť trestaný, vtedy nielenže nechcem menší trest, ale chcem radšej väčší, a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že takej veľkej milosti nie som hodný. Preto nechcem pre seba ani poľahčujúce okolnosti. Tým, že sme slúžili Bohu a človeku, slúžili sme aj ľudskej spoločnosti, a podľa dnešnej terminológie aj „robotníckej triede“. Hoci my ľudí nerozdeľujeme! Ani podľa tried, ani podľa majetku a kabáta, ani podľa rasy alebo pôvodu, ale každý človek je pre nás druhým Kristom. S radosťou a hrdosťou ideme teda do väzení, a ak niet vyhnutia, tak aj na šibenicu…

Musím vydávať svedectvo o pravde, preto musím hovoriť a nemôžem mlčať! Nech žije Kristus kráľ a jeho Cirkev. Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda! Lebo je väčšia a silnejšia ako moc! Kto však má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť, alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych! Dokonca – niekedy – už i tretieho dňa.“