Ak realitu, ktorú pred nami otvoril Ježiš, nazveme odvážne spolu s Tillichom Nové Bytie, môžeme len žasnúť nad tým, koľko hrôz „starého bytia“ sa dnes na nás valí zo všetkých strán a ako si doslova hovieme v „starom stave vecí“. Niekto by mohlo namietnuť: Ale veď okolo nás je toľko nových vecí, toľko nových technických vymožeností, toľko nových vedeckých objavov, toľko nových kultúrnych foriem! Táto „novosť“ však s Tillichovým Novým Bytím nemá nič spoločné. Ide o to, či všetky tieto novoty prispievajú k presadzovaniu charakteristických čŕt Nového Bytia, ako sa manifestovali v Ježišovi: k zmiereniu, zjednoteniu a vzkrieseniu (ktoré Tillich, samozrejme, nechápe v zmysle telesného zmŕtvychvstania, ale ako návrat k ježišovskému Novému Bytiu a ako našu participáciu na tomto Novom Stvorení). Predbežne sa však, pohltení starým, t. j. predježišovským bytím, utápame v rozštiepenosti, nepriateľských postojoch, nezmierenosti, ba až nezmieriteľnosti a neochote prekročiť svoj vlastný tieň a nechať sa osloviť Novým Bytím ako samotným základom nášho bytia. Táto smutná bilancia sa týka všetkých úrovní (od globálnej až po individuálnu) i všetkých foriem spoločenského života, kresťanstvo a cirkvi nevynímajúc. Štiepime namiesto toho, aby sme zjednocovali. Vyhrocujeme konflikty, namiesto toho, aby sme usilovali o zmierenie. A odmietame globálne uzdravujúce účinky návratu do Nového Bytia, ktoré tu leží pred nami otvorené už od Ježišovho vystúpenia. No devastujúce účinky starého bytia najvýraznejšie pociťujeme ako jednotlivci: nie sme zmierení s Bohom ako hlbinou nášho bytia, a teda ani sami so sebou; sme oddelení (odcudzení) od nás samých, a teda aj od druhých; a vzkriesenie v zmysle individuálneho návratu zo starého bytia do Nového Bytia sebadeštrukčne odmietame. Stratili sme odvahu k Novému Bytiu.

Nové Bytie sa síce neustále deje – nesú ho jednotlivci i komunity s odvahou byť, no celkový úpadok kresťanskej civilizácie do starého bytia je nepopierateľný. Tillich písal svoj text v roku 1955, zrejme ešte pod čerstvým dojmom obrovského úpadku do starého bytia v podobe katastrofy 2. svetovej vojny a jej dôsledkov. Na jednej strane mu môžeme byť vďační za precízne diagnózy a burcujúce výzvy, no na druhej strane je deprimujúce, že sú také aktuálne aj po vyše šesťdesiatich rokoch.

Ľubica Hábová

*

 

Paul Tillich: Nové bytie

Lebo ani na obriezke, ani na neobriezke nezáleží, ale na novom stvorení. G 6,15.

Ak by som mal kresťanské posolstvo adresované súčasnosti zhrnúť do dvoch slov, povedal by som spolu s Pavlom: Je to posolstvo „Nového Stvorenia“! O Novom Stvorení sa píše aj v druhom liste Korintským. Zopakujme si jednu jeho vetu v presnom znení: „Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“ Kresťanstvo je posolstvom Nového Stvorenia, Nového Bytia, Novej Skutočnosti, ktorá nastala s príchodom Ježiša; a práve preto ho nazývame „Kristus“. Lebo práve on, Kristus, Mesiáš, vyvolený a pomazaný, prináša nový stav vecí.

My všetci žijeme v starom usporiadaní vecí a uvedené slová nás stavajú pred otázku, či sa aj my podieľame na novom stave vecí. Patríme k Starému Stvoreniu a kresťanstvo od nás požaduje, aby sme sa aj my podieľali na Novom Stvorení. Zažili sme sami seba v našom starom bytí a teraz si máme položiť otázku, či sme vo svojom vnútri spoznali aj niečo z Nového Bytia.

Čo je toto Nové Bytie? Pavol najprv odpovedá vyjadrením o tom, čo Nové Bytie nie je. Hovorí, že to nie je byť obrezaný ani byť neobrezaný. Pre Pavla i čitateľov jeho listu to znamenalo čosi veľmi jednoznačné: Ani to, že je niekto Žid, ani to, že je pohan, nemá zásadný význam; záleží iba na jednom, a to na zjednotení s Ním – s tým, v ktorom je Nová Skutočnosť prítomná. Byť, alebo nebyť obrezaný: čo to znamená pre nás? Môže to znamenať aj čosi veľmi konkrétne, ale zároveň aj čosi univerzálne. Znamená to, že nijaké náboženstvo ako také nevytvára Nové Bytie. Obriezka je židovský náboženský rituál; obete sú náboženské rituály pohanov; krst je kresťanský náboženský rituál. Ani na jednom z týchto rituálov nezáleží – záleží len na Novom Stvorení. A keďže tieto rituály podľa Pavlových slov reprezentujú celé náboženstvo, ku ktorému patria, môžeme povedať: Nezáleží na nijakom náboženstve – záleží iba na novom stave vecí. Zamyslime sa nad týmto pozoruhodným Pavlovým tvrdením. Hovorí predovšetkým to, že kresťanstvo je viac než náboženstvo; je posolstvom o Novom Stvorení. Kresťanstvo ako náboženstvo nie je dôležité – je ako obriezka alebo neobrezanosť, nič viac a nič menej! Dokážeme si vôbec predstaviť, aké dôsledky má toto apoštolské vyjadrenie pre nás v našej situácii? Kresťanstvo naráža v súčasnom svete na viaceré formy obriezky či neobrezanosti. Obriezka môže dnes symbolizovať všetko, čo nazývame náboženstvom, neobrezanosť všetko sekulárne, ktoré má však polonáboženské nároky. Okrem kresťanstva sú tu významné náboženstvá: hinduizmus, buddhizmus, islam a pozostatky tradičného judaizmu; majú svoje mýty a rituály – každé má takpovediac svoju „obriezku“ – , ktorým vďačia sa svoju osobitosť. A sú tu sekulárne hnutia: fašizmus a komunizmus, sekulárny humanizmus a etický idealizmus. Tie sa usilujú mýtom a rituálom vyhnúť; reprezentujú takpovediac neobrezanosť. No aj ony si robia nárok na konečnú pravdu a vyžadujú absolútnu oddanosť. Aký postoj má k nim kresťanstvo zaujať? Má ich osloviť výzvou v duchu „Pridajte sa k nám, my sme lepšie náboženstvo; naša obriezka či neobrezanosť stojí vyššie než vaša?“ Máme chváliť kresťanstvo, náš spôsob života – či už náboženský, alebo sekulárny? Máme z kresťanského posolstva urobiť príbeh úspešnosti a hovoriť im podobne ako tvorcovia reklamy: Skúste to s nami, a uvidíte, aké je kresťanstvo pre každého dôležité!? Niektorí misionári, niektorí duchovní i niektorí kresťanskí laici tieto metódy používajú. Ukazujú tým, že kresťanstvo chápu celkom nesprávne. Náš apoštol, ktorý bol v jednej osobe misionárom, duchovným i laikom, hovorí čosi iné: Nezáleží na nijakom konkrétnom náboženstve – ani na našom, ani na vašom. No chcem vám povedať, že sa stalo čosi, na čom záleží, čosi, čo posudzuje vás i mňa, vaše i moje náboženstvo. Nastalo Nové Stvorenie, objavilo sa Nové Bytie; a my všetci sa máme na ňom podieľať. A tak vždy, keď sa stretneme s pohanmi alebo židmi, mali by sme im povedať: Neporovnávajte vaše náboženstvo s naším, vaše rituály s našimi, vašich prorokov s našimi, vašich kňazov s našimi, vašich veriacich s našimi! To všetko je zbytočné! A najmä si nemyslite, že vás chceme obrátiť na anglické či americké kresťanstvo, na náboženstvo západného sveta! Nechcem vás obrátiť, aby ste boli ako my, dokonca ani ako tí najlepší z nás. Bolo by to zbytočné. Chceme vám len ukázať čosi, čo sme videli, a povedať vám čosi, čo sme počuli: že uprostred starého stvorenia sa nachádza Nové Stvorenie a že toto Nové Stvorenie sa manifestuje v Ježišovi zvanom Kristus.

A keď sa stretneme s fašistami, komunistami, vedeckými humanistami či etickými idealistami, mali by sme im povedať: Nevychvaľujte sa príliš tým, že nemáte rituály ani mýty že neveríte poverám, že ste absolútne rozumní, neobrezaní v každom zmysle. Predovšetkým, aj vy máte svoje rituály a mýty, váš kus obriezky; dokonca sú pre vás veľmi dôležité. No keby ste boli od nich celkom oslobodení, nemali by ste dôvod poukazovať na vašu neobrezanosť. Je to zbytočné. Nemyslite si, že vás chceme z vášho sekulárneho stavu obrátiť na stav náboženský, že chceme, aby ste boli nábožní a stali sa príslušníkmi veľmi vznešeného náboženstva, totiž kresťanstva a v jeho rámci jednej veľmi významnej denominácie, a to tej našej. Bolo by to zbytočné. Chceme vám len sprostredkovať našu skúsenosť s tým, že tu a tam vo svete a občas i v nás je Nová Stvorenie – zvyčajne skryté, no niekedy evidentné, a rozhodne evidentné v Ježišovi zvanom Kristus.

Tak by sme mali oslovovať všetkých mimo kresťanskej oblasti, nech už sú veriaci, alebo sekulárni. A nemali by sme si robiť príliš veľké starosti o kresťanské náboženstvo, o stav cirkví, o početnosť ich príslušníkov, o doktríny, o inštitúcie a duchovných ani o kázne či sviatosti. To všetko je obriezka; a jej neprítomnosť, t. j. sekularizácia, ktorá sa dnes šíri po celom svete, to je neobrezanosť. Ak si položíme základnú otázku, otázku Novej Skutočnosti, tak ani obriezka, ani neobrezanosť neznamená nič, nie je vôbec dôležitá. Otázka Novej skutočnosti je však nekonečne dôležitá. O ňu by sme si mali robiť oveľa väčšie starosti než o čokoľvek iné medzi nebom a zemou.

Nové Stvorenie – to je to, čo sa nás dotýka absolútne; malo by byť našou nekonečnou vášňou – nekonečnou vášňou každého človeka. Na tom záleží; na to jedinom záleží absolútne. V porovnaní s Novým stvorením na všetkom ostatnom, dokonca aj na náboženstve či nenáboženstve, ba aj na kresťanstve či nekresťanstve záleží len málo – a v konečnom dôsledku vôbec.

A teraz mi dovoľte popýšiť sa na chvíľu tým, že sme kresťania, a staňme sa pri takomto vychvaľovaní  bláznami – Pavol sa sám nazval bláznom, keď sa začal vychvaľovať. Veľkosť kresťanstva spočíva v tom, že si uvedomuje svoju malosť. Dôležitosť postavenia „byť kresťanom“ spočíva v tom, že dokážeme uniesť vedomie, že kresťanstvo nie je vôbec dôležité. Duchovná sila náboženstva spočíva v tom, že nábožensky založený človek sa dokáže s odvahou zaoberať márnosťou náboženstva. Najzrelší plod kresťanského chápania predstavuje pochopenie faktu, že kresťanstvo ako také nemá význam. To je chválenie – nie sebavychvaľovanie, ale chválenie kresťanstva. Ako chválenie je to bláznovstvo. No ako chválenie faktu, že tu niet ničoho, čím by sme sa mali chváliť, je to múdrosť a zrelosť. Mať čokoľvek tak, akoby sme to nemali – to je ten správny postoj ku všetkému úžasnému a krásnemu v živote, dokonca aj k náboženstvu a ku kresťanstvu. No nie je to ten správny postoj k Novému Bytiu. Správnym postojom k Novému Bytiu je zanietená a nekonečná túžba.

A teraz si znova položme otázku: Čo je Nové Bytie? Nie je to čosi, čo jednoducho nahradí Staré bytie. Je to obnovenie skazeného, deformovaného, narušeného a takmer, no nie celkom zničeného Starého. Vykúpenie stvorenie neničí, ale transformuje Staré Stvorenie na Stvorenie Nové. Preto môžeme hovoriť o Novom v zmysle ob-novenia, trojnásobného „re“, a to v zmysle zmierenia [angl. re-conciliation – Ľ. H.], opätovného zjednotenia [angl. re-union – Ľ. H.] a vzkriesenia [angl. re-surrection – Ľ. H.].

Pavol vo svojom liste spája Nové Stvorenie s opätovným zmierením. Posolstvo opätovného zmierenia znie takto: Buďte zmierení s Bohom. Neprechovávajte k nemu nepriateľstvo, lebo on nie je nikdy k vám nepriateľský. Posolstvo o zmierení nehovorí o tom, že si máme Boha uzmieriť. Ako by sme si ho mohli uzmieriť? Veď on je zdrojom i mocou zmierenia! Kto by si ho mohol uzmieriť? Pohania, židia i kresťania – všetci sme sa snažili a ďalej sa snažíme uzmieriť si ho rituálmi a sviatosťami, modlitbami a službami, morálnym správaním a skutkami dobročinnosti. No ak sa aj o to všetko usilujeme, ak sa pokúšame dať mu čosi, preukázať sa dobrými skutkami, ktorými by sme si ho mohli uzmieriť, nepodarí sa nám to. Nikdy to nebude stačiť: nikdy ho nemôžeme uspokojiť, lebo požiadavka, ktorú na nás kladie, je nekonečná. A keďže si ho nevieme uzmieriť, sme k nemu čoraz nepriateľskejší. Všimli ste si niekedy, koľko nepriateľstva voči Bohu prebýva hlboko vnútri dobrých a čestných ľudí, tých, čo sa vyznamenali dobročinnými skutkami, zbožnosťou a náboženskou horlivosťou? Nemôže to byť inak; lebo človek je vedome či nevedome nepriateľský voči tým, ktorými sa cíti byť odmietaný. Je to údel každého, nech už to odmietajúce nazýva „Bohom“, „prírodou“, „osudom“  či „sociálnymi podmienkami“. Každý v sebe nesie nepriateľstvo voči existencii, do ktorej bol vrhnutý, voči skrytým silám, ktorú určujú jeho život i život kozmu, voči tomu, či z neho robí vinníka a čo mu hrozí zničením, lebo sa previnil.

Všetci sa cítime odmietaní a pociťujeme nepriateľstvo voči tomu, čo nás odmieta. Všetci sa snažíme si „to“ uzmieriť a keď sa nám to nepodarí, stávame sa ešte nepriateľskejšími. Často si to sami ani nevšimneme. No len ťažko si človek nevšimne dva príznaky: nepriateľstvo voči sebe samému a nepriateľstvo voči druhým. Tak často sa hovorí, že ľudia sú arogantní, sebavedomí a samoľúbi! No vo väčšine prípadov ide o povrchovú úroveň ich bytia. Pod ňou, na hlbšej úrovni nachádzame sebaodmietanie, odpor, ba dokonca nenávisť voči sebe samému. Byť zmierený s Bohom zároveň znamená byť zmierený sám so sebou. No my sami so sebou zmierení nie sme; snažíme sa o to. Snažíme sa, aby sme v našich vlastných očiach boli akceptovateľnejší, a keď sa nám to nepodarí, stávame sa voči sebe ešte nepriateľskejší. A ten, čo sa cíti byť odmietnutý Bohom a čo odmieta sám seba, cíti sa byť odmietaný aj druhými. A je čoraz nepriateľskejší voči osudu, voči sebe a aj voči druhým. Často bývame zhrození vedomým, či neuvedomeným nepriateľstvom, aké ľudia prezrádzajú vo vzťahu k nám. No nezabúdajme: cítia sa byť nami odmietaní; a my sa cítime byť odmietaní nimi. Veľmi sa snažili, aby boli pre nás akceptovateľní, no nepodarilo sa im to. A my sme sa veľmi snažili, aby sme boli akceptovateľní pre nich, no nepodarilo sa nám to. A naša aj ich nepriateľskosť rástla. Byť zmierený s Bohom znamená byť zároveň zmierený s druhými! No neznamená to pokúšať sa uzmieriť si druhých – podobne, ako to neznamená chcieť sa uzmieriť sám so sebou. Pokúste sa uzmieriť s Bohom – nepodarí sa vám to! Posolstvo znie takto: Objavila sa nová skutočnosť, v ktorej už sme uzmierení. Ak chceme vstúpiť do Nového bytia, nemusíme nič preukazovať. Musíme byť iba otvorení, aby nás Nové Bytie mohlo uchopiť, hoci nemáme nič, čo by sme preukázali.

Opätovné zmierenie – to je prvý znak Novej Skutočnosti. A opätovné zjednotenie je jej druhým znakom. Zmierenosť umožňuje opätovné zjednotene. Nové stvorenie je skutočnosťou, v ktorej je to, čo bolo oddelené, opätovne zjednotené. Nové Bytie sa manifestuje v Kristovi, lebo v ňom jeho zjednotenosť s Bohom ani jeho zjednotenosť s ľudstvom a ani jeho zjednotenosť so sebou samým nikdy nebola prekonaná oddelenosťou. To dodáva jeho zobrazeniu v evanjeliách tú obrovskú a nevyčerpateľnú silu. V ňom môžeme vidieť život človeka, ktorý si onú zjednotenosť udržal napriek všetkému, čo ho hnalo k oddelenosti. Kristus reprezentuje a sprostredkúva silu Nového Bytia – lebo reprezentuje a sprostredkúva silu zjednotenosti, ktorá nebola narušená.

Tam, kde sa objavuje Nová Skutočnosť, cítime sa zjednotení s Bohom, so základom a zmyslom našej existencie. Tam máme to, čo sa kedysi nazývalo láskou k vlastnému osudu a čo dnes môžeme nazvať odvahou vziať na seba našu vlastnú úzkosť. Tak zažívame tú úžasnú skúsenosť pocitu opätovného zjednotenia človeka so sebou samým – a nie je to pýcha ani falošné sebauspokojenie, ale z hĺbky vyvierajúce prijatie seba samého. Človek prijíma vlastné Ja ako čosi, čo má nekonečný význam, čo je nekonečne milované a nekonečne prijímané. Odpor k vlastnému Ja, nenávisť, ktorú sme k nemu pociťovali – to všetko zmizlo. Život má svoj stredobod, svoje smerovanie a svoj zmysel. Každé uzdravenie – fyzické či duševné – vedie k tomuto opätovnému zjednoteniu vlastného Ja s ním samým. Tam, kde ide o skutočné uzdravenie, tam je Nové Bytie, Nové Stvorenie.

No pri skutočnom uzdravení nejde len o to, že sa nejaká časť tela či duše opätovne zjednotí s celkom. Vtedy ide o to, že celok sám (celé naše bytie, celá naša osobnosť) sa zjednotí sám so sebou. Nové Stvorenie je stvorením uzdravujúcim, lebo vedie k opätovnému zjednoteniu so sebou samým. A to vedie k opätovnému zjednoteniu s druhými. Najvýraznejším znakom Starého Bytia je práve vzájomná oddelenosť ľudí. Dejiny i medziľudské vzťahy nič nepotrebujú naliehavejšie ako sociálne uzdravenie, Nové Bytie. Náboženstvo i kresťanstvo čelia tvrdému obvineniu z toho, že do dejín ľudstva nevniesli opätovné zjednotenie. Nik nemôže poprieť oprávnenosť tohto obvinenia. No ľudstvo napriek tomu žije ďalej – a už by nežilo, keby sila opätovného zjednotenia, uzdravujúca sila, sila Nového Stvorenia stále nevíťazila nad silou oddeľujúcou.

Keď sme zasiahnutí ľudskou tvárou v jej ľudskosti, hoci musíme prekonať osobnú averziu, rasovú inakosť, konflikty medzi národmi alebo pohlavnú či vekovú odlišnosť, rozdiely v kráse, sile, vo vzdelaní a všetky tie ostatné nespočetné príčiny oddelenosti, vtedy je prítomné Nové Bytie! Ľudstvo ďalej žije preto, lebo táto situácia nastáva opakovane. A ak má cirkev ako Božie spoločenstvo zásadný význam, tak ten význam spočíva práve v tom, že na jej pôde sa hlása, vyznáva a uskutočňuje opätovné vzájomné zjednotenie ľudí, hoci len fragmentárne, sprevádzané slabosťou i omylmi. Cirkev je miestom, kde sa opätovné vzájomné zjednotenie ľudí skutočne deje, hoci kresťanské cirkvi Božiu cirkev neustále zrádzajú. No Nové Stvorenie, hoci zradené a vyhnané, chráni a uchováva to, čo ho zrádza a vyháňa: cirkvi, ľudstvo i dejiny.

Cirkev, rovnako ako všetci jej príslušníci, sa opakovane prepadáva z Nového do Starého Bytia. Preto je tretím znakom Nového Stvorenia vzkriesenie. Pod slovom „vzkriesenie“  si mnohí ľudia predstavujú mŕtve telá vstávajúce z hrobov či iné fantaskné obrazy. No vzkriesenie znamená víťazstvo Nového stavu vecí, Nového Bytia zrodeného zo smrti Starého Bytia. Vzkriesenie nie je udalosť, ku ktorej možno dôjde v nejakej vzdialenej budúcnosti. Je to schopnosť Nového Bytia stvoriť zo smrti život tu a teraz, dnes i zajtra. Tam, kde je Nové Bytie, tam je aj vzkriesenie: tam sa z každého časového okamihu stáva večnosť. Znakom Starého Bytia je dezintergrácia a smrť. Nové Bytie prekrýva starý znak novým. Z dezintegrácie a smrti sa rodí čosi, čo má večný význam. Vzkriesenie sa deje teraz, alebo sa nedeje nikdy. Dochádza k nemu v nás i okolo nás, v duši i v dejinách, v prírode i v kozme.

Zmierenie, zjednotenie, vzkriesenie – to je Nové Stvorenie, Nové Bytie, Nový stav vecí. Zúčastňujeme sa na ňom? Posolstvom kresťanstva nie je kresťanstvo, ale Nová Skutočnosť. Nový stav vecí už nastal a stále nastáva; je skrytý aj viditeľný, je tam aj tu. Prijmite ho, vstúpte doň, dovoľte mu, aby sa vás zmocnil.

*

Z anglického originálu Paul Tillich: The New Being z druhého zväzku Tillichových kázní s rovnomenným názvom (Charles Scribner’s Sons 1955) preložila Ľubica Hábová.