(Antimemoáre – pokračovanie)

„Medzi človekom a Bohom je taký rozdiel, ako medzi psom a Súhvezdím psa“ – to musí byť dobrý spisovateľ, pomyslel si vraj, a začal Merežkovského čítať. Nielen čítať, aj kupovať: v kúte knižnice som uvidel zo zeme sa dvíhajúcu dosť vysokú hŕbku kníh menšieho formátu: Zobrané diela F.M. Merežskovského; vychádzali u Kvasničku a Hampla v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia. Požičal mi z nich jednu, príťažlivým názvom zas pre mňa – Věční přátelé: Don Quijote, Henrik Ibsen atď. V štyridsiatych rokoch ho nazval najväčším zjavom ruskej pooktóbrovej emigrácie a text uverejnil aj vo Vybraných dielach pookupačných rokov. No v neliterárnych, pravoslávno mystických témach, ktorými Merežkovský oplýva, neviem či mohol byť Matuškovým večným priateľom.

*

Isté slová a slovné spojenia ho očarúvali, nájdené slovo bolo preňho niekedy sugesciou, stimulom, ba vstupom do vlastného textu.

Keď som mu raz odcitoval „Himmelhoch jauchzend, zum Tode betrubt“, nebotyčne rozjasaný, na smrť zarmútený – úryvok z Goetheho, ktorý vsunul do eseje o Sládkovičovej Maríne – ožil a zvolal: „Práve pre to rozkošné „jauchzend“ – práve preň som ten citát tam hodil!“

Očarovanie slovami, vetami aj celým textom, najmä tých, ktorí ho viedli k „démonovi štýlu“, k rezanej a tepanej vete, bolo na začiatku prežívania aj inšpiráciou jeho vlastných textov.

Hľadal v nich jedinečné, nezastupiteľné výpovedné slová, zápasil o dokonalé vety, v ktorých nebolo možné pohnúť azda ani slovkom. Štylizačnú námahu prenášal aj na sadzačov a zalamovačov, tí museli vysádzať texty a metéri zalomiť tak, aby nevznikol ani jeden východový riadok, ktorý by sa musel zrušiť alebo rozšíriť. Ako v Biblii, kde sa nesmie nič pridať, ani vypustiť, ani meniť.

Slová aj slovká – čarovné, i tie opovrhované:

Na literárnom sympóziu o domove, v Bystrici, premožený alkoholickou únavou, zaspal. Ale keď ktosi použil nespisovné, bohemizmom zapáchajúce slovo, zdvihol hlavu a zakričal: „Na Slovensku po slovensky! – povedali náš prezident Jožko Tiso!“

Vzbura a výsmech súčasne?

Ale hneď na druhý deň musel telefonovať na Ústredný výbor (KSS); voľáky aktivista sa už pričinil aby tam „o tom“ vedeli.

*

Keď písal knihu o Karlovi Čapkovi, od jeho manželky Olgy Scheinpflugovej sa dozvedel, že keď Šalda ležal pred smrťou v sanatóriu, prvýkrát ho navštívil aj Karel Čapek. Ich vzťahy dovtedy neboli najlepšie: „na Čapka Šalda len vrčal“, napísal aj Matuška, hoci Čapek prekvapujúco nikdy neodpovedal. Situácia ohrozenia fašizmom však u oboch čosi zmenila.

Zbližovací akt bol príznačne čapkovský: nevedno, či na začiatku návštevy alebo uprostred nej, Čapek zvolal: „Jo, pane profesore, vždyť vy tu nemáte žádné obrázky, jenom holé steny, vždyť se nemáte na co koukat!“ – a doniesol mu obrazy vlastné, a sám ich Šaldovi pred jeho očami na steny pribíjal. Len toto? Matuška mi to rozprával, a napokon zvolal: „Neviem čo by za to dal – môcť vidieť toho Čapka ako sa tváril, keď tie obrazy na steny Šaldovi pribíjal!“

*

Hľadal som autora, a našiel človeka, povedal vari Sainte Beuve a niekoľkokrát citúval Matuška. „Človek v slove“ volá sa aj súbor jeho esejí zo šesťdesiatych rokov. V slove naštylizovanom a napísanom Matuška fascinoval – v slove hovorenom, naverímboha z úst vypúšťanom, seba ako človeka neraz zahmlieval, spochybňoval, ak aj neodmocňoval.

Pani Vierka Tatarková, s ktorou som v husákovských rokoch sedel v korektorni, mi rozprávala, že počas Slovenského štátu, keď Matuška profesorčil v Banskej Bystrici a Tatarka v Turčiansjkom Sv. Martine, chodieval Matuška požičiavať si knihy do knižnice Matice slovenskej (možno aj za Stanislavom Mečiarom, svojím spolubývajúcim z pražských študentských čias; Mečiar mu aj preklepával články písané do Peroutkovej Přítomnosti! – veselý paradox z hľadiska ďalšej histórie) a zastavoval sa u Tatarkovcov. Bývali v novom činžiaku vedľa Advokátskej komory, čo bolo bývanie navtedy priam lukratívne – chodieval k nim na priateľské aj dôverné debaty. Dominik ho vraj nahováral, aby išli do ilegality a začali čosi odbojového robiť. Budúci povstalec, vtedy profesor pohodlne usadený doma v Bystrici, ohúril Tatarku odpoveďou: „My luteráni máme v kultúre Lukáča, v armáde Čatloša – my luteráni môžeme ešte čosi trhnúť!“

Povedal to vážno-nevážne?

Ak aj – ale ilegalitu odmietol.

(Inak byt Tatarkovcov bol vtedy aj domovom dobrého chleba, nevojnového chleba; pani Vierka chodievala na bicykli po múku do Koštian, do Černáke mlyna a piekla ho doma v rúre, nefalšovaný, domáci, výborný chlieb. Rampák, Barč-Ivan a iní čakávali vraj dolu pred domom, kým sa dobrý, nekonzumný chlieb upiekol.

S Barčom-Ivanom chodieval Tatarka aj k Turcu na debatné, podľa všetkého aj predpovstalecké prechádzky. Barčova pracovňa, tajomníka Slovenskej národnej knižnice, vtedy už autora Matky a Neznámeho, sa nachádzala na prvom poschodí Advokátskej komory a susedila s činžiakom, v ktorom bývali Tatarkovci, v bezpečnej diaľke od budovy Matice slovenskej, a podľa Jána Martáka bola miestom, kam chodili a ilegálne informácie si vymieňali slobodní, protištátne ladení duchovia.)

Presuňme sa o dve desaťročia dopredu, do Bratislavy na Štúrovu ulicu šesťdesiatych rokov, kde sídlila redakcia Kultúrneho života, Slovenských pohľadov, kde bol Litfond aj korektorňa Slovenského spisovateľa. Keď som raz vystupoval na prvé poschodie do redakcie Pohľadov, práve z neho schádzal Alexander Matuška, a pani Vierka Tatarková mu z prvého poschodia akoby na rozlúčku volala: „To isté, Šaňko, robil si aj ty, z čoho teraz obviňuješ druhých!“ Matuška neodpovedal, mlčky schádzal po schodoch – ešte nie o palici – ani neviem, či mi odpovedal na pozdrav.

*

Bál sa polície a podobných úradov. Bol som v jeho byte svedkom, keď mu poštár doručil od polície akési predvolanie. Videl som ako ho list po prevzatí rozrušil, hoci mu vzápätí svitlo, že pôjde o výčiny jeho syna, ktorý so synom Oskára Čepana čosi mimo školy vyviedol.

Zrejme si uvedomil, že som si jeho počiatočné rozrušenie všimol – takže sám od seba začal, ako bol v päťdesiatych predvolaný na ŠTB, a voľáky eštebácky dôstojník ho nahováral, aby s nimi spolupracoval, iným slovom, aby sa stal plateným donášačom.

„Ponuku“ odmietol argumentujúc, že „moja literárna práca je dostatočným dôkazom o mojom pomere k tomuto štátu.“ Eštebák ho vyzval, aby to napísal na papier, a „keď som to písal“ – vravel – „eštebák sa cynicky usmieval, prizerajúc sa ako sa mi triasla ruka.“

Ruka sa triasla, ale pakt s diablom neuzavrel.

*

Bál sa nielen polície, bál sa aj hadov; čo je u chlapa zvláštnosť nečastá, prinajmenšom zvláštna. Rozprával mi to básnik Milan Kraus: Na akomsi seminári v horskej chate po celý čas nevychádzal z von, nechodil s priateľmi do lesa na prechádzky – priznávajúc, že sa bojí hadov!

Strach pred čímsi, čo je zákerné, nepolapiteľné, slizké, aj úskočné a falošné, čo je aj na smrť nebezpečné – slovom: had!

Ale nemá strach blízko k zbabelosti?

„Bol som pocikaný…“, „Som zbabelý ale mám tristotisíc,“ vravieval začiatkom sedemdesiatych, tých najhorších, najbezprávnejších konsolidačných rokov, keď mnohí publikovať nemohli, aj zamestnanie stratili – on bol členom-korešpondentom ČSAV, ba on, esejista: novopečeným národným umelcom. A vychádzali mu vysoko zárobkové Vybrané spisy.

Had, biblicky rečeno: hadie, vreteničie plemeno, mýtus biblický aj eliadovský; mýtus čohosi, čo nemá ďaleko k Satanovi; je jánusovské, nevypočítateľné, menlivé a temné, na človeka celý život číha –  z neviditeľna zasyčí a zákerne, aj smrteľne uštipne.

V domyslení a obrazne povedané: nezastupovalo „hadie plemeno“ v tých časoch aj despotickú, chameleonskú politickú vrchnosť, zvodnú, falošnú, zákernú a krutú až k žalárom a popravám?

Matuška síce žil v sláve, no pobýval aj v jej tieni a krážoch; zväčša krasorečnícky korčuľoval povedľa nej aj zápasil s ňou – ale nie rytiersky, čelo proti čelu, ako onen Čapkov toreador. Bál sa chudoby a stratenosti v národe, bál sa umlčania a znemožnenia. „Viete, ja chcem byť slávny,“ povedal Júliusovi Paštekovi, „intelekt na to by som aj mal, ale charakter vari nie.“ Preto ten tanec – existenčný, nie existenciálny – medzi nimi, preto tá ekvilibristika jeho textov: zaľúbiť sa moci aj čitateľom, písať tak, aby bol vlk nažraný a baran celý.

Bál sa hadov, bál sa vrchnosti – a bál sa hada najjedovatejšieho a najneúprosnejšieho – toho, ktorý od vekov nesie meno: smrť. Počúvajte, čo hovorí nad rakvou patriarchu slovenskej poézie, básnika noci a samoty, národného umelca Ivana Krasku: „… odišiel do noci najnočnejšej z nočných, do samoty najosamotenejšej z ľudských.“

*

„Na Bibliu si netrúfam, ale nájdem si v nej všetko, čo potrebujem.“ Stalo sa však, že tú svoju vlastnú – nepochopiteľne – komusi požičal, a onen ktosi mu ju statočne nevrátil. Keď som mu z brezovskej fary doniesol posledné vydanie Kralickej, hneď ju otvoril – a uzrozumene zvolal: „No prosím – Ezechiel!“

(Vnútorný prestrih mu zrejme bleskovo vyjavil teologicko-nápravnú prácu Ezechiel Jána Lajčiaka a jeho, Matuškom obdivovanú, tiež kriticko-nápravnú veľknihu Slovensko a kultúra.)

Prinesená kniha sa dožila ešte jednej, ale záverečnej symboliky: Emil Lehuta, ktorému osud nadelil byť s Matuškom pri jeho nečakanej smrti (v noci z veľkonočného pondelka na utorok 1975) mi hovoril, že v jeho pracovni videl otvorenú Bibliu: Matuška si v nej zrejme čítal, čo na Veľkú noc, na sviatok Vzkriesenia potreboval.

*

Dostali sme sa nevdojak do blízkosti smrti. Hovoril mi, že všade kde príde, zaujímajú ho cintoríny a hroby. A kostoly a fary… Iba miesta sakrálne boli pre neho géniom loci.

Bol prístupný, bol otvorený dojatiu, ak nebol pred ním bezbranný. Uprostred reči nad rakvou Štefana Krčméryho v kostolíku pri Kozej bráne – vravel mi Július Pašteka – premohlo ho dojatie, rozplakal sa a smútočnú reč nedočítal, musel ju dočítať iný, pravdepodobne Plávka. Aj v aule univerzity na pohrebe Andreja Mráza, keď zaznel Pochod padlých revolucionárov, videl som, ako si prstom narýchlo vytrel slzy. A nad hrobom Valentína Beniaka – nemal síce pohrebnú reč, bez papiera lúčil sa s ním Milan Rúfus – bol som tam, ale nevidel som ho: hovorili mi, že tam stál a plakal, doslova „ako skolený.“

Dokonca keď mu Rosenbaum – ktorého ináč s chuťou ironizúval – rozprával ako mu v náručí zomrela prvá manželka, povedal – tiež s gestom sebairónie – že plakal s ním „ako taká stará kurva“. Dojatie, city a pátos hanblivo zakrýval, podmaľúval ich sebairóniou; práve on, v rukopise rétorik a patetik, pri poháriku, na posedeniach pátos nahrádzal – ale aj odhaľoval – hrubými slovami.

*

Ináč bol človekom mestským, hoci detstvo prežil na dedine. Nevyhľadával prírodu, nepestoval turistiku, ani nešportoval. V publikovaných rozhovoroch vraví čosi o „vrhu guľou“, ale to vari za študentských čias. Ak „športovať“, tak iba pohodlne sedieť a prizerať sa.

V exkluzívnej eseji o futbale oznamoval, že celý týždeň „hlce človek papier,“ takže sa mu žiada aspoň v závere týždňa „vyjsť na vzduch“, a to nie hocijaký, ale futbalový. Vášnivo sledoval futbal a hokej („bekov nemáme!“); ba v onej eseji volal za svedka Karla Čapka: „Lidi, nemohu si pomoci: něco na tom je. Něco velikého a krásného!“ Ibaže to Čapek nepovedal o futbale, ale o býčích zápasoch vo Výlete do Španiel.

Corrida de toros – býčie zápasy! Útlocitnému človeku Čapkovi treba dať kontext, ktorý jeho výkriku predchádzal: „. já, který nikdy, ani v literatuře nemám rád hru se smrtí, neboť smrt není špás ani podívaná, já měl nějak sevřené hrdlo; jistě hrůzou, to se rozumí, ale myslím, že také obdivem. Poprvé v životě jsem viděl rytířství, jak stojí v knize psáno: se zbraní v ruce, tváří v tvář smrti, s nasazením života pro čest hry.“ (kap. Corrida). Od toho posledného mal Matuška po celý život ďaleko.

*

Prišiel rok 1968 – my, a čosi v ňom dlho pritlmované a spiace sa prebúdzalo. Vravel mi ako na neho zapôsobilo, keď mu večer, po jednom rozhlasovom prejave, neznámy človek zavolal, vyslovujúc mu vďaku a obdivné laudatio. „Ale ja som veriaci človek, budem sa za vás modliť.“ Vtedy zmĺkol, a to mlčanie mi povedalo všetko. Takéto a podobné zámlky, keď nestačili slová, boli u neho najkrajšie.

Práve v tom roku skrsol vo mne plán urobiť s ním knihu rozhovorov. Aby povedal, čo ešte nepovedal, alebo o čom vie, že už nebude príležitosť povedať.

Čosi v komunizme dlho zasuté sa v ňom naozaj prebúdzalo: v niekoľkých náčrtoch, akýchsi fragmentárnych výlevoch, písaných pre Rapoša v Tatrane, dával najavo, o čom a aké by to mohlo byť. Na jeden fragment sa pamätám: týkal sa Thomasa Carlyla, veľkého vzývateľa  hérosov a heroizmu. Jeho kľúčová kniha O hrdinoch a hrdinstve v dejinách, so záverečnou víziou hrdinu písaného slova, musela Matušku v mladosti zasiahnuť veľmi osobne a hlboko: „Drahý, zlatý Carlyle,“ – pamätám si tie slová – „musel to byť zbožný, veľmi zbožný človek!“

Čosi nádejné, čosi – konečne! – oslobodzujúce a veľké, naozaj poletovalo v povetrí.

  1. august do toho zarachotil ako hrom – a spôsobil nečakaný historický a tragický zlom.

„Všetko je stratené,“ zavolal mi raz nečakane a opakoval tie slová v jeden jesenný podvečer 1968. Prekvapilo ma to – a zaznelo ako z veľkého sklamania, z veľkej osamelosti i veľkej bezmocnosti. Ale aj z rastúcej, v jeho živote opakovanej rezignácie. Začal sa prispôsobovať, ale s utajovaným smútkom duši. Alebo inými slovami, že inak to nejde, keď chcem byť neodstavený, stále prítomný, aj naďalej zvýhodňovaný?

Ale: mal carlylovské chvíle, keď ho k Činu volalo to Najlepšie v ňom: k Činu ako najväčšiemu osobnému heroizmu. Jozefovi Felixovi sa zdôveril, že na protest proti tomu, čo v páde vojsk nastúpilo, chcel – pred Palachom? po ňom? – spáchať protestnú, demonštratívnu, celý národ oslovujúcu a zaväzujúcu samovraždu. Neviem akým spôsobom, neviem kde a kedy.

Nečakaný úmysel, slová najviac prekvapujúce práve – od neho!

Ale neodhodlal sa. Veľký úmysel, víťazstvo nad osobným Hadom, carlylovské „hrdinstvo v dejinách“ bolo nad jeho ľudské, na také hrdinstvo necvičené sily.

„Chcem si ešte požiť,“ hovoril už o rok-dva po okupačnom prevrate. „Národ nevydrží dlho také vypätie,“ povedal mi raz v rozhovore. Akoby na vlastné ospravedlnenie aj jeho samého, tiež ako súčasti národa? „Som zbabelý, ale mám tristotisíc!“ – rozhlasoval pri pijatike aj mimo nej. Práve vtedy, keď mu už, za preukázané neprotivenie sa, začali vychádzať Vybrané spisy. Vyhlasoval to ako sebavinu, alebo sebachválu? Vtedy práve, keď mnohí publikovať nemohli, keď ich zo zamestnania vyhadzovali – práve vtedy on publikovať mohol a ani jeho dekoračný post sa nepohol. Práve vtedy, keď iných šikanovali, on zostával členom-korešpondentom ČSAV („ale keď sa bude hlasovať o Vodičkovi, pôjdem na záchod“), dostal on, esejista, oficiálny titul národného umelca. Ktosi mu v Ústave literatúry škodoradostne opravil vizitku na dverách: „umrlec“ namiesto „umelec“. Bol som svedkom ako vlastným perom, zlostne aj rezignovane, osudné písmenko prepísal.

Aj Thomas Carlyle so svojou heroikou sa v publikovaných rozhovoroch so mnou už nespomínal. O „drahom, zlatom Carlylovi, veľmi zbožnom človeku, ani v rozhovoroch s ním samým niet jediného slova.

*

Odvážny bol len vtedy, keď si vypil, keď jazyk do slobodného pohybu dával alkohol. „Čo je, ty apřil?“ – privítal, nikoho iného ako tajomníka KSČ, ak nie už prezidenta – Gustáva Husáka na bratislavskom hrade. (Zasa ten hnev nad nesprávnymi slovami, a to ešte na vrcholnom mieste.) Husák, aby sa zaľúbil jeho osobu neobľubujúcim Čechom, hovoril svoje prejavy po česky a miesto českého „duben“ hovoril počeštene  „apřil“.

„Chceš dostať zaucho?“ – povedal šokovaný Husák.

„Ale ja viem aj vracať!“ – odpovedal chvíľkový hrdina.

Rýchlo ho vraj do bočnej miestnosti odtiahli – a na ďalšie reprezentácie či recepcie odvtedy nepozývali.

*

„Matuška zomrel v pravý čas“  (1. apríla 1975) – povedal mi Jozef Felix, keď som ho idúc z lodenice, stretol na zdravotnej prechádzke popri Dunaji.

Zomrel „včas“ – čiže keď mu končila jeho neblahá oficiálna a proštátna kariéra? Alebo „včas“ – keď mu osud žičlivo nedožičil ďalší ústup zo slávy? Alebo jeho ďalšie kultúrne hriechy v skonsolidovanej dobe?

*

Po čase prisnil sa Jozefovi Felixovi čudesný, doslova matuškovský sen:

Stretol Matušku v onom „živote po živote,“ a opýtal sa ho, čo „tam“ teraz robí.

            „Odelujem,“  odpovedal Matuška.

            „Čo, čože robíš?“ – Felix nechápavo.

            „Odelujem,“ opakoval oživený mŕtvy živému priateľovi.

            Až za bieleho rána sa Jozefovi Felixovi rozjasnilo: záhadná záhrobná odpoveď bola výsostne matuškovská: francúzske „au de là“ znamená „z druhej strany,“ akoby „stamodtiaľ“. To, čo sa deje „tam,“ „na druhej strane.“

Štylistika Alexandra Matušku, jeho očarovanie slovami či hra so slovami, ožili aj v sne jeho priateľa, tiež francúzofila, aj po jeho au-delà, „v pravý čas“ naplánovanej smrti.

(jún 2017)