V predvianočný podvečer zostarnutý spisovateľ dopozeral svoju čerstvo vydanú knihu. Keď ju s nevôľou odtisol na kraj stola, pritiahol si pred seba Modrú a zlatú, rozšírené vydanie Modrej katedrály z roku 1964, ku ktorej sa vracal už po štvrtýkrát. Na jej výraznom modrom prebale sa žltnú zlaté písmená a autorovo meno na pravom okraji padá dolu hlavou. Chudák, ani tu nestojí, ale padá ako vo svojom krátkom dvadsaťtriročnom živote.

Potom si v knihe v rovnomennej novele vyhľadá majetného mládenca Albína blížiaceho sa k potoku. Ďalšie slová hovoria: „Potok beží, beží a o nič sa nestará. Potok je šťastný.“ Albín taký nie je. Rozčúlený preskočí potok, lebo ho trápi myšlienka, prečo Igor, ktorý sa vrátil z väzenia, pobláznil jeho verenicu Júliu.

Zostarnutý človek prestane čítať a predstaví si potok tečúci cez dedinu, v ktorej sa narodil. Ten by sa na miestach, kde má koryto najužšie, nedal preskočiť ani tromi skokmi. Ktovie, prečo ho ľudia volali znehodnocujúco jarkom namiesto potok alebo rieka. Jarok by patril jedným skokom preskočenému v modrozlatej knihe…

Čitateľ sa zháči – božemôj, ako ja, nijaký naj, mám právo posudzovať mimoriadne talentovaného mládenca, ktorý túto významnými kritikmi jednoznačne oceňovanú knihu napísal a jej vydania v roku 1942 sa ani nedožil? Vošiel do dejín literatúry ako „sujetový básnik a zriedkavým talentom obdarený autor imaginatívne nadľahčenej snovej prózy“. Sotvakto u nás by vedel napísať také vety, akými sa začína Modrá katedrála: „Zem sa zafarbila do fialova. Vrtela sa ťarbavo a ľudia cítili úzkosť, lebo v kusoch vzduchu, ktoré odpadávali z jej vlhkého povrchu, neprestajne to pišťalo a stenalo.“

V treťom zo štyroch vydaní debutu Jána Červeňa (Slovenský spisovateľ 1980, náklad 6.000 výtlačkov) napísal vnímavý doslov Ladislav Ballek. Hovorí o jeho výsostnej a významnej túžbe byť svojský a majstrovský, v najlepšom slova zmysle profesionál. Nielen nadaný, ale aj precitlivený a ctižiadostivý žil vlastne v tieni smrti. Bol však z rodu statočných, v jeho textoch sa neozýva zúfalstvo, čitateľovi sa neprihovára zlomený človek. Ballek tvrdí, že do jeho diela sa veľmi nedostal južný, „ballekovský kraj“, v ktorom vyrastal, skrytý svet do priťahoval „väčšmi ako voľný priestor diaľav“.

***

Železničiarska rodina chlapca sa čoskoro po jeho narodení v turčianskej Abramovej presťahovala do Hetína pri Nových Zámkoch, kde Ján chodil do septimy aj do gymnázia. Potom pokračoval na Grosslingovej ulici v Bratislave – otca preložili za prednostu stanice v Devínskom jazere – a po maturite študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského slovenčinu a francúzštinu. Lenže miestami deja jeho noviel je najmä hornatý a kopcovitý kraj. Hipolyta zo Zlomeného kruhu priťahujú predovšetkým vrchy, sugestívne hovorí o končiaroch a pohoriach, pod ktorými je jeho rodný dom. Prorok Matúš Buoc pôsobí v dedine skrčenej pod kopcom a v Modrej katedrále z väzenia sa vracajúci Igor je rád, že je zas medzi svojimi, v horách, pod vysokými kopcami. Napokon ho voda, valiaca sa z nich, strhne do doliny. Vetry, dažde a snehy na kopcoch, pohľady zhora nadol vystupujú aj vo Svätej žiare a z „drobných próz autora“ sa Dva slnečné dni odohrávajú na horskej chate a Sedem listov, „vysoko v horách“ ako svoje žiale a vyznania daruje dievča lesu. „Lebo je starý a rozumný. Les ma zaiste pochopí.“

Vo svojom „vysokoškolskom“ denníku („stredoškolský“ si písal od 17.apríla 1935 do 10.júna 1936, vysokoškolský od 8.septembra 1939 do 7.októbra 1940) si dňa 27.mája 1940 napísal: „Čo treba našej literatúre? Najskôr nech zahodí tú starú, hroznú poéziu gatí a halien, ktorá z ľudí urobila primitívov a sympatických somárikov. Hľadať netradičné témy: pestré, romantické, drsné, preniknuté nervozitou, iróniou. Nenechať sa zabíjať hlúpymi lyrickými tirádami, ktorá každý jalový človek tak miluje. Preč s urbanovskými kapitolami výkrikov, ktoré visia vo vzduchu. Ľudia nebudú blbčekovia alebo exaltované éterické bytosti: jedni sú príliš z mäsa, druhí z papiera. Kedy príde konečne človek, ktorého znesie oko čitateľovo?“

Páči sa mu dvaja autori z vtedajších: Ondrejov a Figulička. Ondrejov svojou umelecky prepracovanou nenútenosťou , Figulička zas intelektuálnou a literátskou rafinovanosťou. Lepší vtedy ešte neprišli. To neznamená, že nevpúšťal do svojich textov aj ľudí z dedinskej masy, „blbčekov“ a priveľmi „mäsitých“. Zaznamená ich drsné hlasy, banálne dialógy a pletky. Na vyššej úrovni sú zmrzačený Hipolyt a Viktória s hlavou ako veľký lieskový orech, s tvrdými vlasmi a s nijakou tvárou.

Pod falošným prorokom Matúšom Buocom sú ľudia zo Svätej Alžbety šťastní otroci. „Chýba im tu na zemi mnoho vecí, ale sú šťastní…, lebo sú otroci, nevediac o tom.“ Modlia sa za Matúša, nič zlé mu neprajú, „hoci ich často týra a zaobchodí s nimi ako s hlúpym stádom …všetci z rodu otrokov sú takí, že lížu drsnú dlaň svojho otročiteľa.“

***

Keď stredoškolákovi začalo ísť na sedemnásty rok, chcel napísať „nejakú humoresku“. Bál sa však redakčného koša a že by ho niekto pod pseudonymom poznal. Keď sa dozvedel, že jeho pradedo Timko-báči bol aj spisovateľ, súhlasne píše: „To bolo a je vždy mojím ideálom.“ A nedávno čítal, že šťastie človeka spočíva v tvorení. 13.novembra 1935 do zápisníka píše, že „inou dôležitou okolnosťou sa stalo to, že sa snažím stále hlbšie a hlbšie vnikať do seba samého a tu pomaly začínam nachádzať ten pravý materiál do zápisníka.“ Je veľmi náchylný na rozmýšľanie, dozvedáme sa ďalej, potom sa chce dostať do hlbín, ktoré všedný život „nezná“.

Z nedele 16.februára je informácia, že celý február už živorí nachladnutý. „To je skutočnosť, ktorá sa mi v budúcnosti črtá v čo najtmavších obrysoch.“ Sedemnásťročný pokračuje ešte chmúrnejšie. Vidí v diaľke zahalenú slabým závojom, akým si nevesta pokrýva vlasy, posteľ, na ktorej sa umiera. „Smrť v mladom veku. Prichodí znáhla, preto znáhla, lebo sa bojíme pozrieť v tú stranu, ktorá jej otvára príchod.“

Húževnatý čitateľ je pred dokončením Vojny a mieru „už unavený“. Ale uznáva skvelý spôsob Tolstého filozofovania. Jasnosť, názornosť, presnosť. Toto „postráda všade inde“. Svoj stredoškolský zápisník končí v stredu 10.júna 1036 nie veľmi radostne. „Bolí ma hlava. Musím byť bledý…Možno som až žltý. Mne býva niekedy tak smutno, keď mi povedia, že som bledý. Prečo nemôžem byť červeným aj ja?“

S obnoveným písaním už do „vysokoškolského“ zápisníka pokračovala doba vážnej literárnej tvorby poslucháča filozofickej fakulty, ktorý svoju „drobnú prózu“ uverejňoval pod pseudonymom N. E. Vreč v zábavnom týždenníku Nový svet, novely potom v trnavskom Novom slove, v Slovenských pohľadoch, v Kultúre a štúdiu o Shakespearovi na pokračovanie v Našom divadle. Na ich začiatku bolo Divé vtáča vychádzajúce námetovo z biografie W. Shakespeara. Koncom novembra 1939, keď Ján Červeň dokončieval o ňom svoju fakultnú ročníkovú prácu, zveruje zápisníku – „Bolo dobré preštudovať si tohto človeka, ku ktorému mám s Hugom veľkú úctu… Napadlo ma napísať o ňom i poviedku. Aspoň zo začiatku života a nič o tom, čo napísal. Vidíte, že ma Shakespeare zaujíma ako obyčajný človek. Myslím si ho dokonca v mnohom ako zlého, lajdáckeho mladíka. Tak sa mi páči, tak sa v ňom kochám.“

Ako sa vyjadril v zápisníku, tak v podstate napísal aj v novielke. Podobná kvázi zhoda sa prejavuje aj v Červeňových názoroch na to, že spisovateľ má byť inteligentný a vzdelaný, duchaplný, vtipný, ale ak je vzdialený od ľudí, jeho postavám chýba „ľudské“. Ak je niekto sformovaný inakšie ako iní, hodnoty, ktoré vyprodukuje aj pri naučených vonkajších, formálnych znakoch, nemôžu byť také, ako títo dosiahli. Kto má mocný intelekt a odváži sa čeliť konvenciám, u toho pojatie rovnakej témy musí byť maximálne rozdielne od pojatia druhých. Cesta za novým a umeleckým sa realizuje len a len rozumovými zbraňami – keď má tvorca v sebe už istý náčrt, realizuje ho pomocou znalostí, ktoré intelektuálne nadobudol. Ale ak by niekto chcel pracovať s intelektom istej intenzity, ktorá mu nebola daná, stroskotá. Talent „je povahy čisto intelektuálnej a zakladá sa výlučne na intenzite intelektu“.

Takzvaným latentným prvkom, o ktorom píše Červeň, že sa rodí s človekom „ešte bez zafarbenia“, je podľa neho „vyvolaný“ istý duševný stav, nad ktorým nemáme moc vládnuť, nemôžeme ho privolať ani odohnať len a len pomocou vôle a rozumu. A práve ten duševný stav je „umeniatvorný“.

***

Ján Červeň bol ambiciózny, chcel niečo dosiahnuť ako autor, ale rovnako významná je uňho poctivosť a svedomité pripravovanie sa na profesionálne písanie. Mal také teoretické a odborné základy, že to vzbudzuje mimoriadny obdiv. Bolo za tým čítanie, štúdium, ale taktiež osobná nápaditosť, originálne premýšľanie a bystrozraké videnie. Vedel, čo chce. Nikdy nenapodobňoval, predovšetkým kombinoval a dokazoval, že už vo svojej prvej knihe môže autor dosiahnuť umeleckú úroveň, vyváženosť, štylistickú istotu a slovesné detaily, ktoré nemôžu zostať nepovšimnuté a kritikou neocenené. Mladík, „ktorý nás nechcel ani dojímať, ani zabávať, ani poučovať, ktorý sa s nami novým spôsobom podelil o svoje videnie a poznanie“, ako napísal Alexander Matuška, v živote nachádzal a v novelách nastoľoval napätie a spory medzi skutočnosťou a snom, životom a smrťou, túžbou po šťastí i utrpením, ktoré sa vpečatili aj do jeho individuálneho osudu.

Tradičný deskriptívny realizmus nemal uplatnenie v Červeňovej próze subjektívneho charakteru takisto ako ani verbalistické lyrizovanie.

Umelecké postupy vytvárali v novelách Modrej katedrály básnickú atmosféru, romantická aktualizácia sa spájala so snovou imagináciou, miestna a časová neurčitosť deja dosahovala priebojné a relatívne prekvapujúce umelecké výsledky. Zmysel pre rôznorodé prírodné detaily, v ktorých často vstupovalo do hry slnko, oblaky, mesiac, vetry, tiene, scenáre horských hrebeňov, čudesné striedanie svetiel a farieb, fiktívne prevrátenosti zemského povrchu majú v sebe individuálnu autorskú zvláštnosť a pôsobivosť. Pre potvrdenie aspoň zopár príkladov: „drobné obláčiky vyzerali ako hromádky žltých jabĺk, z diaľky sa blížilo zduté a zázračne ľahké slnko, podlhovasté tiene akoby vzduchom plávali hady, hrozné ticho sa vlialo do zlatých nádob na víno, mesiac podobný ploskému kameňu vyhladenému riečnym prúdom, svalnaté vrchy, slnko sa balilo do chvejúcej sa hmly.“

Päť noviel, posmrtné torzo Jána Červeňa, dopĺňa v jeho najkompletnejšej knihe z roku 1964 deväť „drobných próz“ a už spomenutá faktografická štúdia o Shakespearovi, ktorú predchádzalo čo v zápisníku z konca novembra 1939 nazýva referát, ročníková práca z fakulty. Dve z noviel, Divé vtáčaSvätá žiara sú historické, ale aj nich vystupuje tragická postava takej, akú nachádzame v dvoch podobách v Zlomenom kruhu, jednotlivo v Prorokovi a v Modrej katedrále. Tieto a dve – tri ďalšie

Červeňove postavy sú zvláštne, vždy niečím poznačené, žijú aj snovým prostredníctvom a v tieni smrti pripomínajú svojho autora. Epická línia noviel sa nestráca, autor ju obohacuje rečou svojho vnútra. Ponorení do seba, jeho postihnutí zmrzačením, šialenstvom, trpiaci a štvaní snahou nadobudnúť, čo stratili nechcú sa podávať a chceli by sa dostať do lepšieho života.

Umelecká pravdivosť nie je u Červeňa povinnosťou objektivizačne zaznamenávať a „zobrazovať“. Táto uňho silne vyplýva a je podmienená tým, čo v jeho próze predstavuje jej subjektívna opravdivosť. Hoci myšlienka o smrti uňho žila, neovládla jeho umelecký organizmus „mementom mori“. Jeho postavy aj v tieni smrti a v snovom prítmí žijú intenzívne, zápasia v dennom dianí i s pomocou sna ako Igor v Modrej katedrále, Hipolyt v Zlomenom kruhu a rytier Štefan v Svätej žiare.

V živote neplatí nudná a všedná lineárnosť, ani tam, kde vládne stereotyp, ktorý dusí telo i dušu. Vnútorné signály vyšľahnú ako ohnivý jazyk pod nahromadeným alebo celkom nečakaným tlakom a môže pri tom dôjsť tak k dobrým ako aj ku zlým činom. Matej Buoc po smrti manželky nevydržal osamotenosť. Hnal sa z prázdnej chalupy, aby sa stal falošným a klamným vyvolencom Boha, no keď ho odhalia v ťažkej chorobe volá o pomoc a vidí svoj život ako život veľmi poľutovaniahodného človeka, o ktorom sa iba dopočul. V Zlomenom kruhu po operácii Hipolytovej zmrzačenej tváre dôjde k vnútornej traume zo strany Viktórie, ktorej nijaká tvár a hlava ako väčší orech budila výsmech najmä u dievčat. Chcela preklať vidlicou Hipolytovo srdce, ktorý sa kochá svojim šťastím a smeje sa, keď dievča na jeho otázku odpovie, že taká, aká je, bude len do smrti.

Cíti výsmech a po jeho želaní, aby mu nezávidela, veď to bude naozaj len do smrti, odchádza žltá a hrozná, potupená a odmietnutá, hovoriac, akoby sebe predpovedala: „Do smrti je krátky čas. Krátky.“ A odhodí vidlicu, ktorou chcela preklať srdce vyliečeného mládenca.

V najrozsiahlejšej novele Modrá katedrála po dlhom väznení prepustený Igor Lambert vojde do malého kostolíka. Pán Boh, ktorý sa teraz mal podľa neho oňho postarať, „mu zoslal na oči sen“, v ktorom sa v kostolíku otvoril ohromný priestor a v ňom velikánska modrá katedrála.

Vonku však po jeho mocnej túžbe po novom, jasnom živote málo zostalo, keď doma v dedine zaspal v rodnom zanedbanom dome a prebudila ho Júlia, pred rokmi sa mu páčila a teraz nedosiahla u svojho snúbenca Albína, aby Igora vzal do zamestnania. Poriadny hospodár nechce mať v dome povaľača a zlodeja. Ten sa zmení po rokoch, keď ako zhrbený a zmorený nazarába na vykúpenie rodičovských polí zo zálohy, stal sa poriadnym človekom, ale s predtuchou, že zomrie. Jeho smrť príde, keď ho strhne so sebou voda valiaca sa z vrchov, s poslednou myšlienkou utrápeného „Zbohom, idem“.

O poslednej myšlienke kostnou tuberkulózou zmoreného veľkého talentu, spisovateľa, ktorý opustil svet skôr ako mohol vidieť svoj mimoriadny knižný debut, nevieme. Zostarnutý autor si pritisne na hruď Modrú a zlatú i dve Modré katedrály a rozhodne sa zájsť k hrobu Jána Červeňa. Objavil ho náhodou pred rokmi, keď vyšiel nahor od domu smútku v Slávičom údolí na priečnu cestu pretínajúcu svah. Neveľký pomník, jeden z najmenej honosných v najväčšom mestskom cintoríne.

Lenže na jar roku 2017 pomník a hrob, pod ktorým odpočíval Ján Červeň, už nenašiel. Respektíve nevedel nájsť. Na správe cintorína v hrubom zošite mu pani hrob z roku 1942 nevie identifikovať, to sa začalo zaznamenávať a spresňovať až neskôr…

Má so sebou Slovenské pohľady, októbrové číslo roku 1998, v ktorom bola uverejnená jeho recenzia v poradí štvrtej reedície Modrej katedrály, vydalo ju Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Sadne si na lavičku a číta dlhú vetu: „Schopnosť vidieť a cítiť človeka zvnútra, vytvárať sugestívne slovesné pradivo zo zdrojov ľudského vedomia i podvedomia, spájať reálne v fantazijným a fantastickým, mimoriadne cítiť „dych prírody“, intenzívne zapájať do procesu tvorby zmysly i živly, lietať i snívať i kráčať po zemi, mať zmysel pre neviditeľné psychofyzické fluidum a pritom, popri nezvyčajných a originálnych stavoch a obrazoch, dodržiavať skryté autorské „resumé“, jasný tvorivý cieľ a zámer, tieto prvky nachádzame predovšetkým v novelách Zlomený kruh, Prorok a Modrá katedrála.“ Áno, vyšlo mimovoľne z úst človeka, ktorý si zaumienil pátrať aj v Devínskej Novej Vsi, kde možno ešte nejakí Červeňovci bývajú, ako je to s jeho hrobom, áno, v januári 2019 bude storočnica mladíka, ktorého možno považovať za výnimočný talent slovenskej prózy a mal by sa dostať aj do rúk najnovšej čitateľskej generácie, áno, aj taká existuje, tak ako všetky pred ňou, a mnohí, čo ich tvorili, pri počutí názvu Modrá katedrála, nekrútili hlavami, ale ich dvíhali a hovorili, a mali čo povedať…