(dokončenie z minulého čísla)

Na Timravinu prozaickú tvorbu sa možno pozerať z viacerých hľadísk. Najčastejšie ju odborníci delia na črty, poviedky a novely, iba zriedka označia niektorú z jej dlhších prác za román, čo je vari jednou z typických ukážok slovenského kultúrneho masochizmu. Prinajmenšom päť z jej próz, Skúsenosť, Bez hrdosti, Veľké šťastie, Hrdinovia Všetko za národ, by všade inde na svete považovali za romány, keďže, napriek relatívne malému rozsahu (90 – 150 strán), majú taký široký filozoficko-spoločenský a zároveň hlboký psychologický záber, aký sa len tak často nevidí. Samozrejme, že každá z Timraviných próz, či už dlhších alebo kratších, stojí na vlastných nohách, zároveň je však celé autorkino dielo tematicky aj esteticky tak vzácne jednotné, že by sme ho celé mohli považovať za jedno ucelené rozprávačské pásmo, v ktorom sa striedajú iba uhly pohľadu. Je tu zreteľný kontrast, ale aj komplementárnosť medzi tzv. sedliackymi a tzv. meštiackymi prózami, keď prvé z nich primárne podávajú pohľad na pudový a neosvietený svet, kým druhé zobrazujú ľudí, ktorí sa (hoci často márne) usilujú vymaniť z okovov prírodného a spoločenského determinizmu. Nezriedka máme pocit, že na sedliacky svet sa autorka pozerá zhora, z akéhosi gnozeologického balkóna, kým v meštiackych prózach akoby sme ju nachádzali priamo medzi ľuďmi, pri kartárskych stoloch, na tanečných zábavách alebo v zdvorilostných salónnych rozhovoroch. Pravda, obidva pohľady aj obidva svety sa z času na čas križujú a prelínajú. Medzi sedliakmi sa neraz mihne miestny úradník alebo panská slečna, a viaceré z tzv. ľudových postáv preukazujú zreteľné úsilie vymaniť sa zo svojho osudom určeného prostredia a preniknúť do vyšších spoločenských kruhov. Spomeňme tu aspoň Iľu z „Ťapákovcov“ a Jana Hagaru vo Všetko za národ. Na druhej strane mnohé z „panských“ postáv nedokážu prekročiť svoj tieň a až priveľmi ľahko obetujú svoj sen o slobode na oltár konvenčnosti, akú od nich patriarchálna spoločnosť očakáva. Ak sme už načali prvok absurdizmu v Timravinej tvorbe, treba povedať, že ho, napriek pozmeneným uhlom pohľadu, nachádzame aj v jej meštiackych prózach. Najčastejšie tam vystupuje do popredia pri zobrazovaní erotických vášní, spoločenského štréberstva a pocitu odcuzenia, ako medzi ľuďmi, tak aj vo vnútri mnohých jednotlivcov. Ako to pri spätnom pohľade postrehol Janko Jesenský, v správaní mnohých Timraviných postáv (a to bezohľadu na ich spoločenskú príslušnosť) je silný moment iracionality, ich takmer masochistické konanie v rozpore s vlastnými myšlienkami a záujmami. Táto tendencia je zreteľná už aj v prvých autorkiných prózach z konca 19. storočia. Akoby Timrava už od začiatku napĺňala tvorivý program (jej vtedy iste ešte neznámeho) Knuta Hamsuna, ktorý roku 1890 v polemike s pozitivisticky orientovanými spisovateľmi žiadal od novej literatúry, aby podávala psychologicky hodnoverný obraz moderného človeka ako neurotickej a rozporuplnej bytosti, konajúcej neraz na základe nevedomých impulzov vo svojom vnútornom ustrojení. Samozrejme, tieto kritériá sú blízke aj psychoanalytickým teóriám Freuda, Junga, Adlera a iných.

Timravino dielo, ktorého kvalitatívne jadro možno umiestniť do obdobia 1893 – 1926 (s menšími výbežkami pred aj po ňom) je dosť presvedčivým dôkazom neudržateľnosti tézy, že na Slovensku okolo roku 1900 ešte nebola „románová situácia“. Jedna vec je, že ak existuje čo len jedno zdravé a bdelé ľudské vedomie, musí tam byť aj dostatok látky na román. A druhá vec: práve na prelome 19. a 20. storočia, keď umelecky dozrievala Timrava, menila sa aj estetika románu, ktorý opúšťal zaužívané epizujúce tendencie a stával sa epizodickým, pričom dôraz sa prenášal z horizontálneho do vertikálneho rozmeru. Keď si chronologicky čítame Timravine poviedky, novely a romány, nemôže nám neudrieť do očí jednak množstvo ich motivických variácií a jednak práve spomínaný hĺbkový rozmer autorkinho umeleckého pohľadu. Timrava určite toto svoje rozprávačské pásmo vedome nekomponovala, inštinktívne však chápala, že tzv. veľký spoločenský román, po ktorom sa na Slovensku v jej období dosť silno volalo, by už nezodpovedal cíteniu moderného človeka. Svet sa skrátka už nezdal taký „rozumne usporiadaný“ ako ešte pár desaťročí predtým. Aj preto je jej obraz skutočnosti takpovediac rozbitý na čriepky, t. j. na kratšie, resp. stredne dlhé prozaické útvary, ktoré však spolu vytvárajú relatívne jednotný, modernejší variant balzacovskej „ľudskej komédie“, ako to nepriamo naznačila aj Marcela Mikulová. Podobný vývoj môžeme pozorovať v súdobej hudbe, ktorá sa začala vzďaľovať od beethovenovsky konštruovanej symfonickosti a začala skôr preferovať priraďovací a asociatívny princíp, ako to vidíme napríklad v skladbách Brucknera, Musorgského, Mahlera, Janáčka či Debussyho. Najmä Janáčkov spôsob motivického priraďovania, ako aj jeho sugestívne drsná zvukomaľba, sa mi zdajú blízko spriaznené s Timraviným estetickým cítením. Preto by som si dobre vedel predstaviť Janáčkovu operu na motívy niektorej z Timraviných próz.

Ak si pripomenieme, že prinajmenšom od polovice 19. storočia až do konca 1. svetovej vojny na veľkú časť európskej kultúry vrhali svetlo – aj tieň – Schopenhauerova filozofia, Darwinova evolučná teória, a trochu neskôr ich nietzscheánska myšlienková syntéza, môžeme v Timravinom rozprávačskom cykle vidieť aj svedectvo o nekonečnosti variácií, v akých sa prejavuje vôľa k životu, resp. vôľa k prežitiu a k moci, pričom, prirodzene, dôraz sa kladie na to, ako sa tieto nadosobné procesy premietajú do vnútra ľudských individuí, ktoré sú nimi voľky-nevoľky zasahované. Sme teda skrátka svedkami Timravinej „drámy sveta“, ako začas naša litarárna veda nazývala veľkú cyklickú báseň Janka Kráľa. Ako u Janka Kráľa, tak aj u Timravy, máme dojem, že zobrazujú, po švantnerovsky povedané, „život bez konca“, alebo, ešte lepšie sformulované, čistú existenciu, ktorá je azda totožná s oným „vnútorným dejom“, o ktorom v súvislosti s Timravinou tvorbou píše Eugen Pauliny. Ten prebieha v existenciálnom podvedomí postáv a literárne sa prejavuje už spomínanou reťazou motívov, resp. symbolov. Potom je vonkajší, spoločenský život, na ktorý sa zvyčajne čitateľ sústreďuje najviac, u Timravy predovšetkým metaforou existencie ako takej. Až keď si toto plne uvedomíme, môžeme precítiť a pochopiť oslobodzujúcu nadčasovosť spisovateľkinho umeleckého textu.

Vhodnou vstupnou bránou doň môže byť 60-stranová novela „Boj“, prvý raz uverejnená v poslednom roku 19. storočia, kedy zhodou okolností po 11-ročnom ponižujúcom utrpení umrel Friedrich Nietzsche, filozof, ktorý bol práve hlásateľom boja všetkých proti všetkým, vrátane boja človeka proti sebe samému a svojim slabostiam. Ako je známe, Nietzsche mal za cieľ dopátrať sa pravdy o človeku, nech by bola akákoľvek nepríjemná. Timrava určite nebola nietzscheánkou, mala však pri skúmaní ľudských duší pred sebou presne taký istý kategorický imperatív ako Nietzsche. V jej novele sa naozaj stretávame s bojom na všetkých mentálnych úrovniach. Príbeh sa krúti okolo skupiny nevydatých mladých žien z prostredia vidieckej inteligencie, ktoré si založia krúžok „vyšších bytostí“, čo je fakticky nietzscheánsky výraz, až na to, že pod ním nemajú na mysli bezohľadné beštie, ale naopak, altruistických ľudí s vysokými morálnymi štandardmi. Čoskoro sa však ukáže, že väčšina z nich nemá sily na to, aby tieto ideály naplňovala, že ich primárnym cieľom je chytiť si majetného manžela. Ich schôdzky sa zvrhávajú na klebetenie a intrigovanie, predovšetkým proti krásnej Márii Bukovičovej, do ktorej je zaľúbená väčšina mladých mužov na okolí. Čiastočnými výnimkami sú Máriina plachá, hudobne nadaná sestra Marta a v neposlednom rade skeptická mysliteľka a presvedčená zástankyňa staropanenstva Lujza, ktorá prirovnáva život k prechádzke popri potoku, pričom sama si vraj radšej sukňu vyhrnie, len aby si ju nezamočila. Má azda na mysli antikoncepciu, ktorej potreba vtedy už visela vo vzduchu? Dá sa predpokladať, že tieto dve ženy stelesňuju životnú pozíciu samotnej autorky. V novele sa bojuje nielen o dobrú manželskú partiu. Stretávame sa tu aj s bojom žien o rovnoprávnosť a možnosť realizácie ich celej osobnosti v patriarchálnom systéme hodnôt, s bojom ekonomického dlžníka s bezohľadným veriteľom, aj s bojom medzi mamonársko-biologizujúcim princípom, stelesneným najmä v postave statkára Bolkina, a princípom duchovným, ako ho predstavujú predovšetkým maliar Sidonský a klaviristka Marta Bukovičová. Sledujeme tiež boj ľudí so zhubnými chorobami, depresiami a inými biologickými ohraničeniami, ktorý sa vo viacerých prípadoch nevyhnutne končí tragicky. V abstraktnej rovine má príbeh dva neobyčajne pôsobivé, expresionisticky ladené vrcholy: po prvé scéna, v ktorej Marta v stave zatrpknutosti divoko a roztúžene hrá na klavíri zdanlivo šťastnejším párom do tanca a po druhé, keď suchotinárskeho maliara Sidonského skupina zvedavcov navštívi v posvätnom tichu a prítmí kostola pri maľovaní oltárneho obrazu, pričom práve vtedy preskočí plamienok autentickej lásky medzi ním a Martou. Je to jedna z nemnohých, ale dosť výrečných ukážok, že večná skeptička a ironička Božena Slančíková si vo svojom intímnom vnútre starostlivo chránila schopnosť zakúsiť stav duchovnej čistoty a vznešenosti.

Obsahovo aj esteticky mnohostrunná novela „Boj“ bola pre Timravu dobrou predprípravou na ešte komplexnejšiu prózu Skúsenosť (1902). Ako je známe, ústrednou témou sú tu celkom konkrétne zážitky autorky z niekoľkomesačného pobytu v Dolnom Kubíne (ktorý v príbehu prekrstila na Vodňany), kde bola pozvaná za spoločnicu jednej z miestnych paničiek. Mnohé verejne známe osoby sa tu podávajú v takom nelichotivom svetle, že redaktor Slovenských pohľadov Jozef Škultéty bol nútený vytlačiť tento román v okyptenom, scenzúrovanom vydaní. Slúži mu ku cti, že v archívoch zachoval aj kontroverzné časti rukopisu, takže dnes máme možnosť čítať jeho text kompletný. Táto próza má svoju dokumentárnu hodnotu,ešte zaujímavejšia je však jej estetická a filozofická stránka, ktoré sa odvíjajú predovšetkým z napätého vzťahu hostiteľky, vdovy Bukovičovej a jej spoločnice, autorkinho alter ega Maríny Majtáňovej. Pozoruhodné je, že až na pár drobných výletov do myšlienkového sveta Bukovičovej sa všetko dianie podáva z hľadiska vnímania Maríny, ktorá svoje zážitky nielen starostlivo registruje, ale aj v duchu komentuje a hodnotí. Už samotný názov prózy nás nevdojak odkazuje na Husserlovu fenomenológiu, ktorá vznikala približne v tom istom období a podľa  ktorej práve „skúsenosť“, t. j. vnímanie sveta ako sústredené a subjektívne prežívanie skutočnosti, je hlavným zdrojom nielen ľudského poznania sveta, ale aj autenticity existencie. Súčasne nám však tu Timrava, podobne ako aj vo svojich iných prácach, naznačuje, že ani takéto starostlivé pozorovanie vecí a prežívanie dejov nestačí, aby sme svojmu životu dokázali dať zmysel. Parafrázujúc Kafkovho „Umelca v hladovaní“, málo nám pomôže sústredene vnímať chuť jedál, ak nám ani jedno z nich nechutí… K zmyslu sa môžeme nasmerovať jedine skrze dôsledne skeptický a kritický postoj ku všetkému v sebe aj okolo seba, tak ako sa o to – so striedavým úspechom usiluje Timravina vzdorovitá hrdinka Marína. Dočasné spolužitie vdovy Bukovičovej a Maríny je jedným z variantov ambivalentného vzťahu tyrana a obete, ktorý je pomerne častý v modernej európskej literatúre a ktorý nájdeme aj viných Timraviných prácach (Iľa kontra Anča v „Ťapákovcoch“, Hana kontra Viera vo Všetko za národ). Tento vzťah môžeme interpretovať aj ako súboj freudovského super-ega s egom, ktoré by sa na jednej strane rado vyslobodilo spod nadvlády svojho tyrana, na druhej strane však cíti, že také riešenie – by bolo sebadeštruktívnym čľupnutím z blata do kaluže. V subtílnejšej rovine môžeme tento existenciálny antagonizmus interpretovať ako súboj falošného ega s čírym bytím, ktoré nepotrebuje nijaké chcenie, nijaké ambície, lebo je samo sebe cieľom aj naplnením (Túto pravdu azda pochopila vyššie spomenutá Lujza v novele“Boj“). Toto psychické napätie medzi dvomi nezmieriteľnými tendenciami vedie – najmä v modernej dobe, keď už niet univerzálne platného morálneho systému – k disharmónii ako vo vnútri jednotlivcov, tak aj vo vzťahoch medzi ľuďmi. V próze Skúsenosť má napätie medzi dvoma ústrednými postavami niekoľko zdrojov, je motivované rozdielnym osobným založením obidvoch postáv (meštiačka kontra umelkyňa), ich spoločenským postavením (Bukovičová je doma, Marína je outsiderka), rozdielnym postojom k národnostnej otázke (maďarónstvo Bukovičovej kontra slovenské národovectvo Maríny) atď. Časom však chtiac-nechtiac nadobúdame dojem, že obidva tieto ľudské stereotypy konajú tak, akoby sa navzájom potrebovali, aby mali na koho váľať vinu za svoje životné nezdary (napr. Bukovičovej vdovstvo a Marínino nešťastie v láske). Azda práve intuitívne poznanie podstaty tejto zvrátenej symbiózyprebudí v Maríne rozhodnutie predčasne ukončiť svoj pobyt v cudzom meste a oslobodiť sa takod ďalšej zo svojich ilúzií. Je to jej tichá revolta nielen voči autoritárskej a pokryteckej spoločnosti, ale aj voči vlastným slabostiam a deštruktívnym nutkaniam.

Marína počas svojho pobytu vo Vodňanoch prichádza do konfliktov nielen s Bukovičovou, ale aj s mnohými inými ľuďmi. Tamojší svet sa jej zdá záhadný a nezrozumiteľný, nezriedka dokonca hrozivý, tak ako často vnímame ľudí a veci vo svojich snoch. Keď k tomu prirátame Marínine vlastné podráždené a často iracionálne reakcie, zíde nám nevdojak na um typologická príbuznosť Skúsenosti s Carrollovou Alicou v krajine zázrakov. Chýba už len, aby psychopatická pani Bukovičová, podobne ako Carrollova kráľovná, začala dávať rozkazy na stínanie hláv… Pozícia Maríny ako cudzinky, ktorá sa márne pokúša vniknúť do etablovanej domácej spoločnosti je zase nie nepodobná pozíciám Nagela z Hamsunových Mystérií, Marlowa z Conradovho Srdca temnoty alebo zememerača K. z Kafkovho Zámku. Vo všetkých štyroch prózach nachádzame aj motív vzťahu tyran – obeť. Fyzické cudzinectvo je vo všetkých prípadoch, najzreteľnejšie však u Kafku, aj symbolom cudzinectva existenciálneho, odkiaľ vedie už priama cesta k absurdným osamelým desperadom v prózach, resp. drámach autorov ako Céline, Sartre, Camus alebo Beckett.

Slovo „skúsenosť“ by sme azda mohli použiť aj ako spoločný názov celej Timravinej tvorby, v ktorej ide predovšetkým o umelecké pretlmočenie zmyslovej, myšlienkovej, intuitívnej, a teda v konečnom dôsledku metafyzickej skúsenosti jej osamelých hrdiniek a hrdinov, pričom autorkin pohľad neustále pendluje medzi pozíciou pozorovateľky a prežívateľky. Azda prvý vniesol tento pre-fenomenologický princíp do európskej prózy Gustave Flaubert románom Pani Bovary – a možno do značnej miery súhlasiť s tými, čo považujú Timravu (aj) za jednu z pokračovateliek flaubertovskej tradície. Toto sa týka predovšetkým – nie však výlučne – jej próz z „panského“ prostredia. V rámci slovenskej literatúry je to po romantizujúcich, moralizujúcich a folklorizujúcich tendenciách husserlovský „návrat k veciam“, presnejšie povedané návrat k prežívaniu sveta takého, akým sa nám javí. Najzreteľnejšie to vidíme v prácach ktoré sú pomerne zjavne autobiografické, v ktorých teda autorka proustovsky, skôr poeticko-muzikálne než dokumentaristicky, zobrazuje svoju vlastnú skúsenosť, a to, ako už bolo naznačené, nielen z hľadiska čisto biografického, ale aj umeleckým zachytávaním a pretváraním zdanlivo drobných zážitkov, okamihov, ktoré sú pre autorku a jej postavy reprezentatívnymi kamienkami mozaiky zvanej skutočnosť. Sem patria jej „akordické“ súvetia a odstavce, do ktorých starostlivo vtesnáva všetko, čo jej postavy práve vnímajú, a takisto jej filmaticky vizuálne detaily a strihy, ktorými predbehla svoju dobu, keďže vnímala svet filmaticky skôr než sa sám film stal osobitým umením.

Jej päť najrozsiahlejších próz možno azda označiť za pentalógiu v rámci celého jej diela, pričom ústrednou témou je v nich seba-diagnostikovanie a seba-oslobodzovanie, takpovediac zbavovanie sa všetkej zbytočnej príťaže, ktorú na plecia slobodomyseľnej umelkyne naložila spoločnosť založená na despotických, antiduchovných a viac-menej stádnych návykoch. V románe Bez hrdosti (1905) je ústrednou témou beznádejná zaľúbenosť mladej hrdinky do domýšľavého, povrchného muža, ktorá opantáva celú jej myseľ natoľko, že sa stáva priam posadnutosťou na hranici duševnej choroby. Tento stav ju oberá oživotnú energiu aj o schopnosť triezveho úsudku. Keď na konci románu, ktorý patrí medzi najlepšie Timravine práce,hrdinka svojím vnútorným zrakom prekukne úbohosť tohto muža, keď tento – príznačne – spí v šatách po prebdetej noci, a vzdáva sa ho, sme svedkami autorkinho súdu nielen nad samotným mužom, aleaj nad ľudskou slabosťou voči vášňam, ktoré nemajú so skutočnou láskou nič spoločné. A je to aj zúčtovanie z tradičnými hodnotami patriarchálneho, resp. meštiackeho spôsobu myslenia, ktoré upiera jednotlivcom, v neposlednom rade ženám, rozhodovať o sebe ao svojich životných prioritách. Timravina ďalšia rozsiahlejšia práca, Veľké šťastie (1906) má azda, ako konštatuje Zora Jesenská, ambície širše koncipovaného spoločenského románu, treba však dať za pravdu Ivanovi Kusému, keď jej vyčíta určité kompozičné nedostatky. Nemožno jej však uprieť majstrovstvo vzobrazovaní psychologickej motivácie konania hlavných postáv. Román Hrdinovia (1918), sčasti poňatý ako satirický obraz slovenského maďarónstva a kvázi-vlasteneckého ošiaľu v rokoch 1. svetovej vojny, je vzácnym dokumentom nielen o svojej dobe, ale aj o Timraviných humanistických a demokratických východiskách. Na rozdiel od autorov ako Nietzsche, Hamsun či D. H. Lawrence, Timrava neidealizovala iracionálne impulzy, ale zaostrovala na ne pozornosť preto, aby dala ľuďom možnosť prekonávať ich deštruktivitu rozumom a zodpovedným rozhodovaním. Sčasti však možno súhlasiť s Marcelou Mikulovou, že ako celok trpia Hrdinovia určitou, ináč pre Timravu netypickou tézovitosťou. Naproti tomu jej najrozsiahlejšia próza, román Všetko za národ (1926) patrí k vrcholom nielen jej tvorby, ale aj celej slovenskej medzivojnovej literatúry. Hoci je hlavná postava románu, začínajúca spisovateľka Viera Javorčíková, nesporne autobiografická, je pozoruhodné, že Timrava umiestňuje dej na prah vypuknutia 1. svetovej vojny, kedy sama bola už dávno etablovanou spisovateľkou. Je to azda nepriamym indikátorom, že pre Boženu Slančíkovú nebolo vypuknutie vojny nijakým prekvapením,veďnakoniec celé jej predprevratové dielo zobrazuje svet v hlbokej stagnácii a kríze, ktoré čakajú na príchod radikálnych riešení. Próza Všetko za národ je spätným pohľadom na tento neuspokojivý vývin a zároveň varovným konštatovaním, že zmena politických pomerov neprináša automaticky aj zmenu ľudského myslenia a životných podmienok ľudí. Román má niekoľko navzájom popreplietaných dejových, psychologických a estetických vrstiev, za hlavnú dejovú líniu však vari právom možno považovať osobný vývin mladej Viery, plachej, introvertnej, zato však timravovsky skeptickej a vzdorovitej osoby, od erotických aj spoločenských nezdarov cez niekoľko záchvatov váhania, duševnej trýzne a revolty voči konvenciám až po sebanájdenie a sebavyjadrenie ako spisovateľky. Pravda, nič v tomto románe (ktorý môžeme považovať aj za ženský variant Joyceovho Portrétu mladého umelca), nie je jednoduché a jednoznačné. Skvelým príkladom tejto komplexnosti javov je druhá hlavná postava, staršia slovenská národovkyňa Hana Čepčínska, ktorá je na jednej strane Vierinou dobroprajnou a inšpirujúcou kamarátkou, zároveň však chvíľami takmer neznesiteľne panovačnou a dominantnou mentorkou. Cesta Vieryk spisovateľskému činu vedie – takmer nevyhnutne – aj cez dve ľúbostné sklamania. Ak Kierkegaard napísal, že muž sa nestáva spisovateľom vďaka žene, ktorú dostal, ale vďaka tej, čo nedostal, Timrava v tomto románe, práve tak ako v živote, ukázala, že táto pravda platí analogicky aj o literárne nadaných ženách. Brilantný je spôsob, akým autorka zobrazuje celú komplexnosť a ambivalentnosť erotických vzťahov. Viera Javorčíková, ako človek ducha, chce milovať, bezpodmienečne milovať, ale nechce sa dať láskou zotročiť. Tvrdí sebe, aj svojim dôverným priateľkám, že chce milovaťvyvoleného muža beznádejnou a ideálnou láskou, a hoci aj kvôli tejto láske zomrieť, nechce však urobiť ten fatálny, neodvolateľný krok, akým by bolo jej fyzické naplnenie. Miestny učiteľ Ivan Čierny, vášnivý ľahtikár a dobrodruh, je do Viery zaľúbený, ona do neho tiež, nedovolí mu však priblížiť sak nej aj telesne. Nakoniec Ivan Čierny, jeden z najväčších  zúfalcov v celom Timravinom diele, umiera, naoko náhodne, no zrejme aj z roztrpčenia, že Viera jeho city – zdanlivo – neopätuje. Vierinou druhou „ideálnou“ láskou je Jano Hagara, človek z ľudu, ktorý sa v Amerike naučil panským spôsobom. Obidvaja cítia, že sú k sebe navzájom priťahovaní, no okrem Vierinej rezervovanosti ich oddeľuje aj priepasť rozdielneho spoločenskeho pôvodu. Chvíľami ich vzťah tak trochu pripomína vzťah aristokratky Júlie a sluhu Jeana zo Strindbergovej drámy Slečna Júlia. Aj Hagara nakoniec umiera, ako vojak na západnom fronte. Je vlastne tragédiou, že životné víťazstvo Viery ako spisovateľky stálo dvoch mužov život, aj keď ich smrť možno v kontexte románu chápaťaj symbolicky: azda nezomreli oni, ale iba divoká vášeň, ktorá Vieru k nim pútala. Tak možno ich odchod chápať ako vytnutie dvoch spráchnivených dubov, čo bránili mladej umelkyni vo výhľade na svet.

Románom Všetko za národ sa Timrava asi najvýraznejšie vzdialila od svojich realistických východísk. Hoci sú viaceré z jej hlavných postáv vzaté priamo z autorkinej životnej skúsenosti, ich vzťahy sú tu podávané v markantne štylizovanej a často symbolickej rovine. Azda ešte viac než v Skúsenosti je tu zviditeľňovaný motív outsiderstva, a to predovšetkým vpostavách Viery, Hany, Čierneho a Hagaru. Všetci štyria majú už v sociálnej rovine dôvody na to, aby sa cítili vo svete cudzincami, no existenciálnymi cudzincami ich robí ich nadpriemerné mentálne vybavenie, ich senzibilita a ich predstava o lepšom, tvorivejšom živote než je ten, čo im okolnosti ponúkajú. Zároveň má čitateľ nezriedka pocit, akoby sledoval niečo snové, ba až nadskutočné. Známa je pasáž,v ktorej sa Viera v stave duševnej krízy cíti byť prenasledovaná svätcami z chrámovej maľby, ktorí ju chcú potrestať za jej ľudské slabosti. Po tejto vízii prežije pocit hnusu zo seba aj zo svojho okolia,čo je, ako vieme, typický motív existencialisticky orientovanej literatúry. Potvrdzuje sa nám tu neskoršia téza nórskeho existencialistu Petra Wessela Zapffeho (1899 – 1990), že najhlbší pocit odcudzenia nepochádza z politických či ekonomických podmienok, ale že je to pocit metafyzický, zapríčinený poznaním hĺbavého jednotlivca, že vo svete, do ktorého sme sa narodili, nevládne spravodlivý mravný poriadok… V inej nesmierne pôsobivej sekvencii románu sme svedkami, ako sa Viere, kontemplujúcej pri hrobe Ivana Čierneho, podarí na chvíľu splynúť s jeho duchom a zažiť aspoň tušenie vysnívanej kozmickej lásky, ktorá je už akoby z nadpozemskej ríšemimo kategórií života a smrti.

Aj v tomto románe sa stretávame s typicky timravovskou erotickou symbolikou. Už v úvode, pri impresionistickom opise rozkvitnutej lúky s poletujúcimi včelami a motýľmi, tušíme, že tu nejde iba o ilustračnú kulisu deja,ale ajo odraz vnútorných impulzov postáv. V eroticky ladených sekvenciách sa pred nami znova vynára dráždivý slnečný lúč, vychádzajúci mesiac, včelí roj, mladí muži jazdia na koni, chodia s kosou, valaškou alebo puškou na pleci. Dotieravý Ivan Čierny, nie celkom nepodobný poručíkovi Glahnovi z Hamsunovho románu Pan, v náruživom úsilí dobyť Vierino srdce viackrát preskočí plot jej záhrady – čo ona pocíti ako prekročenie hraníc jej erotickej intimity a dôrazneho požiada, aby nepošliapal jej kvetinové hriadky… Raz príde Čierny nielen s puškou, ale aj s niekoľkými zastrelenými vtáčikmi, čo je takisto výrečný, mnohoznačný symbol. Sú to azda navždy premárnené príležitosti obidvoch protagonistov?… Viackrát sa naráža aj na symboliku mien, temperamentného Ivana nazve Viera Ivanom Hrozným, jeho priezvisko zase vzbudzuje asociáciu samotného čertaz horúcich pekiel. On sa zas pohráva s menom svojej partnerky, nazývajúc ju striedavoVierou, Nádejou a Láskou. V týchto asociáciách sa zrejme stretávajú obidva póly erotickej lásky, jej schopnosť dať ľuďom pocit nadpozemskej slasti a jej potenciál vtiahnuť ich do pasce najkrutejšej bolesti…

A tu sme už azda pri kľúčovej scéne celého románu, ktorou je opis tanca hostí sedliackej svadby, kam sa v prestrojení vlúdi Viera a jej priateľka Hana. Vieru schytí do tanca jej tajne milovaný Jano Hagara. Spoznal ju alebo nie? Tak či onak, ona cíti, že z jeho zovretia sa jej bude ťažko vyslobodzovať. V Timravinom podaní je tento tanec niečo na rozhraní sna a skutočnosti, symbolu a zážitku, rozkoše a poníženia. Tanec je azda najpôvodnejšie zo všetkých umení, ktoré pravdepodobne vzniklo ako sublimácia sexuálnej žiadostivosti a ako rituálistické úsilie zjednotiť mužský princíp so ženským bez toho, aby pritom ktokoľvek utrpel ujmu. V Timravinom románe si však pri tejto sekvencii znova uvedomíme, ako blízko je vo svete ľudí od ideálu ku chaosu, od hry k násiliu, od duchovnej terapie ku tragédii. Viere sa podarí uniknúťz Hagarovho železného objatia, uchrániť si nezávislosť a slobodu, no poznanie, že aj v ňom, predtým idealizovanom „džentlmenovi“, sa skrýva neľútostný dravec, zanechá v jej duši trvalú jazvu.

Timravino umenie vysoko oceňovali mnohí slovenskí predprevratoví literáti. Napríklad podľa Kukučína by bola ozdobou aj ktorejkoľvek z veľkých národných literatúr, Jégé zase povedal, že „Timrava je z rodu najväčších“. Dnes sa tiež všeobecne uznáva, že mala esteticky blízko k slovenskej literárnej moderne z prelomu 19. a 20. storočia. Oskár Čepan už aj preto oprávnene krútilo hlavou pri konštatovaní, že naši mladší spisovatelia medzivojnového obdobia Timravu alebo vôbec nečítali alebo ju so zle skrývaným znevažovaním zaraďovali medzi už viac-menej opotrebovanú starinu. Konkrétne sa v tejto súvislosti spomínajú Ľ. Ondrejov, M. Urban, D. Chrobák a M. Figuli. Je to škoda, lebo práve spomínaní štyria, a podobne viacerí ich literárni súpútnici a nasledovníci, by sa od Timravy boli mohli mnohému naučiť. Napríklad tomu, žena vytvorenie modernej a účinnej metafory netreba znásilňovať čitateľovu obraznosť, ale stačí sa spoliehať na muzikálne a asociatívne kvality slobodne plynúceho textu. Timravine práce im mohli tiež pripomenúť, že slovenskosť nájdeme aj inde ako v prostredí spravodlivo rozhnevaných vrchárov, lebo slovenská spoločnosť bola už dávno pred prevratom podstatne diferencovanejšia než sa nám to naši neprajníci, ale aj niektorí naši národní ideológovia pokúšali nahovoriť. A v neposlednom rade sa naši mladí u Timravy mohli presvedčiť, že ženský princíp vôbec nie je synonymom pasivity, ale naopak, že je rovnako aktívny a tvorivý ako princíp mužský, ibaže sa niekedy následkom zaužívaných spoločenských tlakov prejavuje inak, azda menej priamočiaro, zato však rovnako naliehavo a emancipovane. Timrava je jedna z tých moderných spisovateliek, ktoré spod buriny pseudo-maskulínneho despotizmu vyhrabávali poznanie zachytené už v staroveku v drámach Aischyla, Sofokla a Euripida, ale aj v učení a pôsobení Ježiša Nazaretského, že mužský a ženský duchovný princíp sú si nielen komplementárne, ale aj rovnocenné a že bez uvedomovania si ich absolútnej rovnováhy vo svete nemôže existovať zdravá spoločnosť, ani zdravý ľudský jedinec. Timravine ženské postavy sú prinajmenšom rovnako komplexné, aktívne a individualizované ako postavy mužské. Sú zreteľným a presvedčivým protiargumentom falošnej tézy, že žena má vraj „bližšie k prírode“ (t. j. k zvieraťu?) ako muž a že jej primárnym, podľa niektorých dokonca jediným poslaním je realizovať sa skrze pripútanosť k mužovi a rodine.

Timrava by však pravdepodobne bola zopakovala Ibsenove slová, ktorý, keď ho nórske feministky chválili za pochopenie ženskej otázky, povedal, že jemu nejde o ženskú otázku, ale o otázku ľudskú… Bola už reč o Timravinom estetickom a myšlienkovom zakotvení v najprogresívnejších prúdoch jej čias, o jej nekompromisnom skúmaní podmienok ľudskej slobody a o odhaľovaní mechanizmov, ktoré túto slobodu obmedzujú. V tomto smere je jej literárna tvorba aj dnes nesmierne aktuálna. Zamyslime sa napríklad ešte raz nad neveľkou, no obsahovo mimoriadne bohatou novelou „Tá zem vábna“ (1909), pojednávajúcou o vysťahovalectve, ktoré je aj dnes – už v globálnom meradle – horúcou témou. Autorka aj tu ostáva verná svojmu ironizujúco analytickému pohľadu,keď so zmyslom pravej absurdistky zobrazuje kolektívnu hystériu malého dedinského spoločenstva, pričom sa však s inštinktom neomylnej psychologičky ponára do myslenia a cítenia jednotlivých mužov a žien. Rýchlo zistíme, že na pozadí každého nutkania k vysťahovaniu sú predovšetkým osobné dôvody, že títo ľudia neutekajú ani tak z túžby po materiálnom blahobyte, ako pod tlakom ilúzie, že sa im podarí újsť od seba samých. V novele je zreteľná mefistovská symbolika, keď väčšinu chlapov zvedie na emigráciu šarmantný a cynický zvodca Prívoda (dnes by smeho nazvali prevádzačom) a hlavná postava príbehu, nešťastný Jano Fazuľa, doslova hynie v pekelných mukách, keď sa v americkej fabrike uvarí vo vriacom kotli. Toto v kontexte príbehu, prirodzene, neznamená, že každá emigrácia sa musí končiť tragicky, ale symbolizuje existenciálnu prehru človeka, ktorý padne za obeť fatálnej ilúzii a nedokáže si nájsť vlastnú vnútornú slobodu. A spomeňme si aj na myšlienkovo rovnako nahustenú, a pritom priam roztopašne humornú poviedku „Príbuzná“ z roku 1895, v ktorej sa celá dedina búri proti richtárovi, keď tento chce, aby sa ľudia postarali o chorú osamelú vdovu po jednom z ich rodákov. Nepripomína vám to niečo? Veď na dnešnom Slovensku vládne nielen masový odpor proti prijímaniu azylantov, ale objavujú sa aj správy, ako občania protestujú proti tomu, aby v ich blízkosti stál domov pre týrané ženy alebo zdravotne postihnuté deti. A počuli sme aj o prípade, že obyvatelia činžiaku protestovali proti zriadenniu bezbariérového prístupu do domu pre suseda odkázaného na invalidný vozíček… Timrava teda dobre poznala svoj ľud a nemusela cestovať do afrických pralesov, aby našla conradovské „srdce temnoty“… Je pritom príznačné, že najviac sa proti richtárovmu opatreniu búria istý opilecAdam a jeho žena, ktorá kedysi bola milenkou vdovinho manžela. Sme v tejto súvislosti svedkami aj veľmi pôsobivého flash-backu, v ktorom si Adamova žena spomenie na erotický zážitok z mladosti. Poviedka sa však končí zmierlivo, keď sa práve títo manželia vdovy ujmú, po tom, čo na vlastné oči uvidia,že ide naozaj o chorú, bezvládnu osobu, ktorá si zaslúži trocha ľudskosti. Opäť je to teda konkrétna ľudská skúsenosť, identifikácia podstaty jedinečného javu, a nie strach z neznámeho, plané chýry ani abstraktné moralizovanie, čo dokáže prebudiť človeka z existenciálneho spánku. A tu sme azda pri koreňoch nielen Timravinej estetiky, ale aj jej životnej filozofie.