Eliáš Láni je rodák turčiansky, zo Slovenského Pravna, kde sa narodil r. 1570. Bol najprv farárom v Mošovciach, potom dvorným kňazom palatína Thurzu, napokon superintendentom. Umrel r.1618 pomerne mladý ešte, štyridsaťosemročný. Tento významný cirkevný dejateľ slovenský je zároveň najvýznamnejším pred Tranovským náboženským básnikom slovenským. Desať piesní ostalo nám len po Lánim, ale každá z nich je klenot. Rodili sa tak, ako sa rodí každá opravdivá lyrika, z mocných zážitkov vlastného života, rodinných i politických. Mocko v svojej knižočke o Lánim umne objasňuje túto stránku poézie Lániho. Veľmi známe a veľmi obľúbené piesne Lániho sú: Ač jest mé srdce smutné a Ač mne Pán Búh ráčí třestati (Tr. 575, 576). Sú náladou veľmi zhlboka začreté, hlboko znejúce. Mocné a prosté. Bohaté a stručné. Nežné a mužné. Vyhranene subjektívne, a jednako pre každého. Niekedy prekvapí Láni mocným básnickým obrazom. Pri tureckom nápore narieka v jeho speve cirkev: „Jáj jsem jako v trní rúže, bode mne, kdo jen múže“ (Tr.428). Súkromný smútok žaluje veršom, sýtym obrazmi biblickými:

Já jsem jako ten na střeše vrabec osamelý, útěchy zbavený; a jako bez tovaryše pelikán spanilý, věkem ostařelý; přátelé zdaleka stojí, a nenávistníci, zlostí hořící, plesají. (Tr.595)

Ako vidno, i strofy mal Láni zložité, pekne komponované, bohato rýmované. Niektoré piesne Lániho spievajú sa „vlastným nápevom“. Tieto nápevy sú s obsahom a formou piesní dokonale súzvučné, umelecky opravdivé; skladal ich azda Láni sám. Mocko upozornil pri Lánim ešte na jednu vec: „Toľko krás reči, ako nachodíme v jeho piesňach … neosvojil si v nijakej škole, ale čerpal z bezprostredného prameňa živej reči ľudu. A že bol od mladi vnímavým pozorovateľom a milovníkom prostonárodnej piesne, to dosvedčujú jeho piesne vôbec, v ktorých sa často ozýva poézia ľudu.“ Veru prisvedčíme Mockovi, čítajúc takéto strofy Lániho:

Jáť jsem jako pústnik v hoře, jáť jsem jako jelen v dole, běhajíci po oudolí, hledajíci živé vody; bože, bože múj! (Tr. 568)

Všimnúť si strofy, anafory, rýmu, pekných prízvučných trochejov, cezúrou grupovaných, prostonárodného refrénu a – slovakizmov! Slovakizmom je totiž „v hoře“ miesto „v lese“, „v dole“ miesto „v dolině“ a „pústnik“ miesto „poustevník“. A  prisvedčíme i Jozefovi Škultétymu, ktorý hovorí: „Keď ho nadšenie unesie, reč Lániho je samý obraz, a podobenstvá jeho, akoby si ich dnes bral nie z knižného jazyka, ale z najčistejšieho, najzachovanejšieho prameňa slovenčiny.“ (SP 1896, s. 314.) Taký je Láni ešte i v próze: „V tomto pochybném klácení království uherského, nachýlenému plotu podobného“ – hovorí v kázni nad mŕtvolou palatína Thurzu. Z ktorejkoľvek strany sa Lánimu prizrieme, je majster obzvláštny. Možno ho pripočítať k najskvelejším zjavom slovenskej literárnej minulosti (…)

Ideový obsah protestantizmu, ktorým je etická kontranpozícia Boha a človeka Kristovou obeťou preklenutá, v cirkevnej piesni splna exponoval až Tranovský. No čo s tým ide, priamy pomer človeka k Bohu bez ľudských prostredníkov, je zreteľné už tu. „Ne v knížata, ani v pány, ale v tebe, Boha svého – doufati budu“, hovorí sa výrazne v piesni Krišpínovej, v ktorej sa Kristus nazýva kráľom (Tr. 872). A také odovzdanie je i v ostatných prvotinách slovenskej hymnistiky. Boh je pastierom, ktorý zblúdilú ovcu privedie k cieľu (Tr.533). Je jediným spoľahlivým obrancom v časoch nebezpečných (Tr.553) ap. Toto odovzdanie je vrcholným kúzlom i všetkých piesní Lániho. Je v ňom niečo všeľudského, nadkonfesijného.