Pomyslí si azda divák odchádzajúc z predstavenia pôvodnej hry Valérie Schulczovej a Romana Olekšáka Rodáci, napísanej na objednávku Slovenského národného divadla. Náhodne opýtaní diváci sa zhodli na tom, že Slovenské národné divadlo touto inscenáciou výborne zrkadlí súčasné spoločenské dianie.

Faktom je, že Rodáci otvorene poukazujú na morálne nedostatky vybraných zástupcov aktuálnych kontroverzných tém. Nedoriešené konflikty našej či celosvetovej politiky, súčasné i presakujúce z histórie, otázky multikulturalizmu, úplatkárstva, honby za matériou, imigrácie, „konšpirácií“, „slniečkárstva“, homosexuality, nevery, predsudkov, hrubých prejavov (atď.) však reprezentujú skarikované typy. Nejde tu teda o umelecky stvárnené dramatické charaktery, ale o zjednodušené typy zlatokopky z východného Slovenska, konšpirátorky z oblasti populárnej ezoteriky, cynickej sudkyne, neuznaného umelca alkoholika, neonacistického ľudáka, kariérneho politika, obracajúceho kabáty podľa režimov, bývalého eštebáka a siskára, obete násilia, otca, z ktorého sa vykľuje homosexuál, atď. Tieto postavy reprezentujúcimi postojmi či vzbudenými predsudkami v danej modelovej situácii (všetci zhŕknutí v telocvični počas poplachu) vyvolávajú u divákov výsmešné reakcie. Lenže, skutočne sa zhodneme všetci na tom, ako by to nemalo byť?

Iste, umenie môže pozdvihovať národ cestou per negationem, a teda ostrým zobrazením súčasnej „biedy“ človečenstva. Povedzme formou aj u nás známej frašky. Frašky, za ktorou sa skrýva dobrý pozorovací talent, um a cit pre rozpoznanie a zosmiešnenie mravného úpadku umeleckým spôsobom. Kde sa však ráta s tým, že si súdny divák položí otázku, či sa smie duchovne handicapovaným (pardon, duchovne znevýhodneným) vysmievať bez toho, aby neprehodnotil príčiny mravných a charakterových chýb a nezaujal k nim hlbší reflexívny postoj. Inak stojí za otázku, či sme nakoniec neupadli do zaostalého stereotypu aj my a chytili sa tak do autorovej, respektíve vlastnej „pasce“.

Pravý umelec však nevkladá do výsmechu zavádzajúce jednostrannosti. Skutočné umenie je slobodné!

Veď možno veriť manipulatívne zjednodušeným typom, že všetko čo reprezentujú ako „zlé“, je skutočne len zlé? Ak sa teda rozhodneme prehodnotiť inscenátormi ponúknuté neduhy, zistíme, že mnohé z nich nedostatkami vlastne nie sú alebo nimi byť nemusia alebo sú priveľmi zovšeobecnené. Akoby sa vzala časť pravdy a manipulatívne vložila do zgeneralizovaných čierno-bielych úsudkov. Lenže pravdu nemožno znásilňovať. Nemožno sa bez rozmyslu vysmievať en blok všetkým konšpiráciám (mnohé sa po rokoch ukázali ako pravdivé, napr. problém oloveného benzínu), či všetkým predstaviteľom istého politického systému či strany, nemožno ľudí deliť len na proruských alebo proamerických, akoby sme tu nemali iné možnosti… Nemožno ľudí nálepkovať v zmysle akejsi „korektnej módy“, kde napríklad pri vyslovení pronárodnej myšlienky, musíte byť zákonite šovinistom, či nedajbože extrémnym neonacistom. Veď aj to možno hodnotiť len ako predsudky. No tie sa v inscenácii kritizujú, len ak sa týkajú výhradne a jednostranne „trendy vyvolených“.

Je tiež otázne, či je vôbec vhodné ponúkať zjednodušené typy postáv pri takýchto závažných problémoch. Či konflikt na rozpoznanie mravnej spôsobilosti stačí vystavať na egoistickej báze posudzovania, buď je človek „zloduch“, keďže bol komunista, alebo je „dobrák“, keďže je štedrý donátor. Zasa to slúži len ako ďalšia látka na výsmech duchovnej zaostalosti. Lenže všetkým nám! A nie pre „trefné“ zrkadlenie, pri ktorom sa na sebe zasmejeme, aby sme sa poučili, ale preto, že umelci prestávajú ponúkať a diváci zabudli čakať hodnotný odkaz a opodstatnenú (aspoň jednu) vyššiu emóciu… Nenahráva paródia poblúdených typov, podaná bez myšlienky, opäť raz len zábave, ktorá vytláča hĺbku už aj z národných inštitúcií?!

Kam sa podel um a umelcova tvorivosť? Tvorivosť ušľachtilo hľadajúca cestu von z konfliktu? Kam sa podela metafora aspoň ako umelecky nasadený chrobák do hlavy diváka, ktorý by mal prejsť katarziou pod vplyvom diela a jeho odkazu?! Kam sa podel čo i len náznak metanoie?

Mala ňou byť obeť, ktorú priniesla jediná „pozitívna“ postava, ktorá sa však v živote nechávala zneužívať? Žeby to tu naozaj stálo len za vyhodenie do povetria? Tých duchovne zaostalých alebo tých mravne zdravých? Obetu ako vyššiu emóciu, resp. cnosť nemožno zamieňať za zbytočnú obeť. Inak sme prestali veriť nielen v seba, ale aj v umenie, a teda Ideály…

Ak by sa nám predsa len podarilo zhodnúť na tom, ako to tu nemá byť, dokážeme sa posunúť aj k tomu podstatnému a dohodnúť sa na tom, ako to tu má byť? Inscenácia Rodáci, ktorú Slovenské národné divadlo navyše nechalo režírovať pozvanému nemeckému režisérovi, tomu nenasvedčuje. Nepýta sa, ako a na čom by sme sa mohli zjednotiť. Ako prejsť na tvorivú cestu a nezakopávať naše talenty či osobitosť nášho národa. Ako rozkódovať v nedostatkoch potenciál na vznešenejšiu premenu. Nie však pre masírovanie nášho ega objavenými pozitívnymi vlastnosťami či pre zapíjanie (športových) víťazstiev v krčmách, ale na násobenie talentov v tvorivej, no neľahkej a zodpovednej práci na pozdvihnutie nás i sveta k vyšším cieľom.

Veď predsa nemožno odchádzať z divadla s rovnakým pocitom, ako keď si prečítame názory kdejakých známych či neznámych prispievateľov na internete či v iných médiách. To nie je poslaním umenia. Aj za výsmechom musíme  cítiť etickú múdrosť, inak sme rovnakí.

Ani prehodnotenie histórie by nemalo slúžiť na to, aby sme sa tu zrážali a urážali, ale aby sme sa poučili a aktívne nadviazali na tých, ktorí konali v Láske s rozumom a mravne. Ktorí dokázali rozpoznať Pravdu a spolupracovať s ňou v akomkoľvek režime či okolnostiach. Aj takýchto rodákov sme tu mali a takí by mali slúžiť tiež za povšimnutie a potrebnú inšpiráciu. Vďaka Bohu sa im venuje síce menší, ale predsa len priestor v Modrom salóne SND. Hoci nie na hlavnom javisku Slovenského národného divadla, ale prostredníctvom alternatívnych javiskových foriem, no o to viac slúžiacim ušľachtilejším a umeleckým cieľom.

*

Pozri aj JURÁŠEK, Dalibor. SND v hre Rodáci sterotypizuje Slovákov a nehľadá tvorivé riešenia (recenzia). https://ippr.sk/recenzie/210-rodaci-snd-recenzia-valeria-schulzova-roman-oleksak

*

Valéria Schulczová, Roman Olekšák: Rodáci
premiéra: 3. a 4. júna 2017 v Sále činohry SND

Réžia: Tilmann Kőhler
Dramaturgia: Darina Abrahámová, Miriam Kičiňová
Scéna: Karoly Risz
Kostýmy: Katarína Holková
Hudba: Martin Hasák
Účinkujú: Gabriela Dzuríková, Monika Potokárová, Zuzana Fialová, Petra Vajdová, Anna Javorková, Branislav Bystriansky, Richard Stanke, Dominika Žiaranová, a. h., Dušan Jamrich, František Kovár, Ľuboš Kos- telný, Jozef Vajda, Jana Oľhová, Ján Greššo, a. h., Tomáš Maštalír, Martin Kochan a Adam Jančina, poslucháči VŠMU