V súvislosti s nedávno publikovanou staťou Päťstoročný vývin slovenčiny v evanjelickom prostredí z pera Pavla Žiga v Tvorbe (2/2017) som dostal niekoľko ohlasov. Týkajú sa charakteristík slovenských biblických vydaní, tzv. hallských a prešporských Biblií, ktoré sú v Žigovom podaní nejasne štylizované a obsahujú aj zjavné omyly. Ako bibliograf a historik knižnej kultúry som bol niektorými čitateľmi Tvorby vyzvaný, aby som k problematike uviedol súbor základných informácií, ktorý by čitateľovi Tvorby pri 500. výročí Lutherovej reformácie rozšíril, spresnil a objektivizoval hlavné iniciatívy a aktivity evanjelických Slovákov v 16. – 19. storočí, ktoré sa týkajú vydávania Biblie. Vybral som niekoľko okruhov, ktoré si v tejto súvislosti zaslúžia pozornosť. Niektoré z nich bezprostredne reagujú na Žigove nepresnosti a omyly. V súvislosti so slovenským vkladom do vydávania Biblie svätej vo vyznačenom období treba poznať tieto okolnosti:

Nie je dokázané, že Pavel Jesenský – Pavel Jessen, prekladateľ Kralickej biblie pochádza zo slovenského rodu Jesenskovcov

Keď som v roku 1995 pripravoval veľkú výstavu na počesť vôbec prvého slovenského ekumenického vydania Novej zmluvy s Knihou Žalmov (1995), v librete k pripravovanej výstave v Matici slovenskej (1995) som navrhol, aby základom výstavnej prezentácie boli vydania Biblie svätej, ktoré na vydanie pripravili Slováci alebo vyšli na území Slovenska. Skôr ako som pristúpil k prácam na scenári, považoval som za svoju povinnosť vyhotoviť bibliografiu všetkých slovacikálnych vydaní Biblie svätej. Pred desaťročiami sa za slovacikálne vydanie považovalo aj vydanie Biblie kralickej (šesťdielnej i jednodielnej), a to na základe mienky, podľa ktorej jeden z jej prekladateľov, biskup Jednoty bratskej so sídlom v Lipníku na Morave, Pavel Jesenský, pochádzal zo slovenského rodu Jesenskovcov v Turčianskej stolici. Slovenský pôvod Pavla Jesenského predpokladal napríklad Ľudovít V. Rizner, ktorý ho zaradil do Bibliografie písomníctva slovenského, hoci „o jeho živote sa nedozvedel nič bližšieho“. A zdôrazňoval ho – popri mnohých – napríklad aj rešpektovaný historik Štefan Krčméry v jeho Dejinách slovenskej literatúry I. (1976).

Významný bádateľ rodu Jesenských, klasický filológ, znalec antickej literatúry Miloslav Okál, ktorý v martinskej Osvete v roku 1987 vydal výbornú publikáciu Melpomenina poľnica. V jednej z jej kapitol sa pri tvrdení o Jessenovi ako Jesenskom z Turca pozastavil a rezolútne ho odmietol. Ako erudovaný znalec dávnych Jesseniov uviedol: Neexistuje, okrem hypotézy, žiadny relevantný fakt, ktorý by doložil , že Pavel Jesenský, respektíve Pavel Jessen, ako je menovite uvádzaný v súčasnej českej literatúre, prekladateľ Biblie kralickej, pochádzal z turčianskych Jesenských.

Od Okálovho vystúpenia som sa zatiaľ nestretol s tvrdením, podľa ktorého Pavel Jesenský – Pavel Jessen pochádzal z Jasena, Horného alebo Dolného, v Turci. Zdá sa, že slovenské historické vedomie od tohto predpokladu ustúpilo.

Biblia kralická však do dejín slovacikálnych Biblií predsa len vstúpila, a to ako východisko edícií hallských a prešporských Biblií, ktoré na vydanie pripravili Slováci Matej Bel, Daniel Krman ml., Michal Semian a Juraj (Jiří) Palkovič. České bibliografie Biblie kralickej dokonca zahŕňajú hallské Biblie (1722, 1745, 1766), ba i prešporské Biblie (1787, 1808), o ktorých budeme ďalej hovoriť, medzi pokračujúce vydania Biblie kralickej: považujú ich vlastne za reedície jej „jednodielneho“ vydania z roku 1613.

Biblia svätá na hrade Blatnica v Turci

Podobné vydanie, ktoré inšpirovala Biblia kralická a o ktorom sa málo vie a málo sa o ňom aj hovorí, sa podľa doteraz známych prameňov začalo rodiť v 80. rokoch 17. storočia. Daniel Krman mladší o tom v Predhovore k prvej hallskej Biblii (1722) napísal: „Hoci celá Biblia svätá mnohokrát a na rozličných miestach v jazyku českom a veľkou prácou s nemalým nákladom bola tlačená (totiž v roku Pána 1488, 1529, 1537, 1556, 1570, 1577 v Starom meste Pražskom a roku 1549 v Menšom meste Pražskom, roku 1489 na Kutných Horách, roku 1506 v Benátkach, roku 1540 v Nürnberku, potom od roku 1579 až do roku 1593 skrze Jednotu Bratskú na šesť dielov rozdelená, potom roku 1596 táto šesťdielna Biblia vo väčšom oktáve a roku 1613 na menšom fóliu vydaná a vytlačená bola) a z každého vydania mnoho sto exemplárov bolo vytlačené. Mnohé z nich však starobylosťou svojou zašli, iných však na tisíce od zloduchov bolo zničené, takže v našom veku zriedkavý dosť za veľké peniaze môže sa dostať. Aby bol tento nedostatok odstránený, vzbudil Pán Boh v kráľovstve Uhorskom ducha veľkomožnej panej Kataríny Sidónie Révaiovej, veľkomožného pána Mateja Ostrožiča manželky, už v Pánu odpočívajúcej, ktorá roku 1682 chcela dať celý náklad na vytlačenie Biblie svätej s výkladmi, ale tomuto svätému predsavzatiu stala sa prekážka ustavičným vojenským nepokojom a protivenstvám evanjelickým cirkvám, pritom smrťou učených mužov k tej práci oddaných. Potom, roku 1700, slávna Akadémia wittenberská svojím príhovorom k cudzozemským vrchnostiam evanjelického náboženstva učineným chcela odpomôcť tomuto nedostatku, ale aj tejto svätej zbierke prekážku učinili vojenské ťažkosti a iné príčiny…“

Tieto dva pokusy o vydanie Biblie svätej, ako píše Krman, sa evidentne nevydarili. Museli však jestvovať, a podľa niektorých, opatrne komunikovaných informácií jestvujú nateraz „skryté“ dokumenty, ktoré by mohli „rozsvietiť“ javisko Blatnického hradu v Turci, na ktorý si hradná pani Katarína Sidónia Révaiová v (po) roku 1682 pozvala za hradného kazateľa z exilu navráteného superintendenta, učeného Martina Tarnóciho, a zabezpečila, aby sa v okolí hradu usadili aj erudovaní Tobiáš Masnicius (tiež exulant), ako farár vo Sv. Ondreji (Sebeslavciach), a jeho synovec Daniel Krman mladší, ako učiteľ v Mošovciach. Predpokladá sa, že „biblické kolégium troch mužov“ pripravovalo preklad Biblie svätej, ktorý sa však nepodarilo dokončiť, pretože kľúčový muž podujatia, Martin Tarnóci, v roku 1685 zomrel. Blatnický hrad sa s ním rozlúčil pamätným pohrebom, na ktorom predniesli kázne obaja Tarnóciho kolegovia, Masnicius i Krman. V dôsledku smutnej udalosti, ako aj ďalších protievanjelických protivenstiev (Tekeliho „stavovské“ povstanie sa skončilo v roku 1686, v roku 1687 sa v Prešove uskutočnili krvavé jatky), Masnicius a Krman na biblických prácach nepokračovali a z Turca odišli. „Šepká sa“ (nedoložená) informácia, že blatnický biblický rukopis – „tótbiblia“ sa údajne nachádza v „niektorom“ z budapeštianskych archívov. – Čo by sme zato dali, ak by sa objav predpokladaného biblického rukopisu z Blatnice stal realitou. Podobne, smútočné vystúpenia Tobiáša Masnicia a Daniela Krmana, ktoré predniesli na Tarnóciho pohrebe, sa pravdepodobne nezachovali, nateraz sú neznáme. Preto môžeme v tejto súvislosti hovoriť o veľkej strate prameňov významných pre slovenskú a osobitne evanjelickú historiografiu, zvlášť biblistiku. Pravdepodobne neznámy je naďalej aj „tót kezirát“ – slovenský rukopis z pera Martina Laučeka, ktorý mal v rukách rešpektovaný bibliograf József Szinnyei. Obsahoval, ako zaznamenal Ján Ďurovič v Evanjelickej literatúre do tolerancie, slovenské životopisy Jána Simonidesa a Tobiáša Masnicia. Ak by sa boli tieto či takéto dokumenty zachovali, mohli by byť lepšie spoznané nielen formy, náplň či intenzita evanjelicko-kresťanského života na Blatnickom hrade, ale i jeho štruktúra. V tomto kontexte azda i organizácia, spôsob kooperácie, respektíve stav vykonaných prác na príprave vydania Biblie svätej pod patronátom Kataríny Sidónie Révaiovej. V neposlednom rade by sa mohli potvrdiť i predpoklady o Masniciovi a Krmanovi (obaja sa zapísali do dejín slovenskej jazykovedy autorstvom gramatík), ako o takých spolupracovníkoch superintendenta Martina Tarnóciho, ktorí mohli – popri teologických – riešiť i „jazykovo-gramatickú“ problematiku chystanej biblickej edície. Téma blatnickej Biblie svätej je nesmierne zaujímavá. V širšom slova zmysle som ju rozviedol v publikácii Vzácne ženy rodu Révai (2012).

Hallské vydania Nového zákona a Biblie svätej, ktoré pripravili Slováci Matej Bel a Daniel Krman

V 18. storočí vyšli štyri hallské biblické vydania, ktoré na vydanie pripravili Slováci. Ani jedno z nich nesúviselo priamo s Prešporkom – Bratislavou a rozhodne ani o jednom z nich nemožno tvrdiť, ako to deklaruje Pavol Žigo, ako o „bratislavskom“ vydaní. Sú to: hallský Nový zákon (1709), ktorý na vydanie pripravil Matej Bel a tri „hallské“ edície Biblie svätej, ktoré sú späté s menami Mateja Bela a Daniela Krmana (vydanie z roku 1722, tlač v Halle ), S. Trautmanna (vydanie z roku 1745 vychádzalo z Krmanovej a Belovej Biblie, náklad v Briku, tlač v Halle) a Juraja Petermanna (vydanie z roku 1766 vychádzalo z Krmanovej a Belovej Biblie, tlač v Halle).

Impressa naznačených edícií hovoria jasne, všetky tri boli vytlačené v Halle. O Žigovom „bratislavskom vydaní“ z roku 1722 nehovorí žiadna slovenská či nemecká bibliografia. O týchto vydaniach informovane píše Rudolf Koštial, ktorý vydal monografiu Biblia u nás (1989). V knihe prezentuje nielen faktografické udalosti, spojené s prípravou vydaní (napríklad na hallské vydanie z roku 1722 poskytol náklad gróf H. E. Henckel, pravnuk palatína Juraja Turza), publikuje i úvodné state, predhovory vrátane Lutherovho k Listu sv. Pavla k Rímskym, ako aj komentáre k jednotlivým vydaniam, popisuje okolnosti ich zrodu, ako aj ich význam. Koštialova kniha je zaujímavá a kompetentná. Niet pochýb, že na Koštialov výskum a systematiku biblických vydaní sa dá nadviazať nielen komparatívnymi štúdiami, ale aj ďalším heuristickým výskumom, a tým posunúť nielen znalosti o hallských vydaniach Nového zákona a Biblie svätej, ale i dejinách slovenskej biblistiky, ktoré sú predstavené vo viacerých ďalších, v literatúre dobre známych hallských statiach a štúdiách, starších i novších, napríklad v stati českého historika Jana Pišnu Druhý život Kralické bible v 18. a na začátku 19. století – edice hallská a prešpurská (2013). Ako Martinčan rád uvediem dôležitý príklad: dobre známy je hallský výskum Ľudovíta Vajdičku, martinského evanjelického farára – rodáka z Pukanca, ktorý napísal a v roku 1958 publikoval pozoruhodnú štúdiu o Pukančanovi Jurajovi Petermannovi, farárovi v Drážďanoch, korektorovi a upravovateľovi tretej hallskej Biblie svätej (1766). Zo Žigovej dikcie (s. 27) to vychodí tak, že Petermann korigoval hallskú Bibliu z roku 1722, čo je vážny historický omyl – v tom čase mal 12 rokov. Toto hallské vydanie korigovali hallskí slovenskí študenti Ján Hradský a Ján Záskalický.

Prešporské vydania Biblie svätej, ktoré pripravili Slováci Michal Semian a Jur (Jiří) Palkovič

Práve tieto vydania sú viazané na Prešporok – Bratislavu, boli v Prešporku pripravené na vydanie, tam vytlačené, odtiaľ boli distribuované. Preto sa označujú ako prešporské, respektíve bratislavské. Pavol Žigo ich medzi slovenskými evanjelickými biblickými edíciami ako významné vôbec nespomína – nepochopiteľne sa o nich nezmieňuje. Túto skutočnosť nie je možné dosť dobre vysvetliť. Veď editor vôbec najstaršej, na území dnešného Slovenska vôbec prvýkrát vydanej Biblie svätej (1787), Michal Semian, pezinský evanjelický farár, sa mimoriadne zaslúžil o slovenský evanjelický pohyb po tolerančnom patente. Jeho vydanie – aj keď v mnohom nadviazalo na vydanie hallskej Biblie z roku 1766 –  zasluhuje si prívlastok: vydanie historické, prelomové. Druhý z editorov, Jur (Jiří) Palkovič, bol dobre známym prešporským Slovákom, profesorom na váženom bratislavskom evanjelickom lýceu. Bibliu svätú vydal v roku 1808, a to ako „druhú“ prešporskú Bibliu. Pavol Žigo, ak už písal o neexistujúcich bratislavských biblických vydaniach z roku 1722, nemal – nesmel práve tieto reálne prešporské vydania prehliadnuť. Tým viac, ak Prešporok – Bratislavu vo svojej stati predstavil v súvislosti s vydávaním Biblie svätej ako významné stredisko biblistiky.

Prešporský Ústav milovníkov Biblie (1811 – 1816), prvá biblická spoločnosť v strednej Európe

Pavol Žigo svoju stať pripravoval zrejme v náhlivosti, neoprel sa o dôkladnú bibliografickú schému, napísané nepreveril. Inak by v stati, ktorú uverejnil v Tvorbe, nebol napísal: Význam bratislavského vydania Biblie z roku 1722 je v tom, že Bratislava (vtedajší Prešporok) stala sa strediskom, v ktorom začalo Písmo vychádzať v podobách naplňujúcich dôležitú myšlienku reformácie – sprístupňovať Slovo v materinskom jazyku. V Prešporku aj zásluhou D. Krmana a M. Bela začali vychádzať vydania Biblie v slovenskom, českom, nemeckom a maďarskom jazyku.

Vidíme, že Pavol Žigo vo svojej stati aj druhýkrát nesprávne označil hallskú Bibliu svätú z roku 1722 za „bratislavské“ vydanie. A v tejto súvislosti do omylu opäť uviedol svojich čitateľov, keď charakterizoval bratislavské „biblické stredisko“, ktoré podľa neho vzniklo zásluhou Daniela Krmana a Mateja Bela. S veľkou pravdepodobnosťou si ho „zamenil“ so skutočným prešporským biblickým strediskom – Ústavom milovníkov Biblie (na starom bratislavskom evanjelickom lýceu má Institutum Philo-Biblicum pamätnú tabuľu). Tento ústav, označovaný aj ako Uhorská biblická spoločnosť, bol utvorený v roku 1811, tri roky po vydaní Palkovičovej prešporskej Biblie a takmer sto rokov po vydaní Belovej a Krmanovej hallskej Biblie svätej. Na založení bratislavského strediska, ktoré vydávalo a distribuovalo Biblie v českom, maďarskom a nemeckom jazyku, ale i v slovinskom (nie slovenskom) jazyku, a to tak pre evanjelikov a. v., ako aj evanjelikov h. v., nemali priamu zásluhu Daniel Krman a Matej Bel (hoci tento pripravil na vydanie aj maďarské biblické edície, vydané v Halle 1714 a 1717), ale piati profesori bratislavského evanjelického lýcea: Daniel Stanislaides, Jur (Jiří) Palkovič, Ján Gross, Pavel Bilnica (bratislavský farár) a Štefan Fábri. Dokumenty tohto ústavu publikoval vo vyššie spomínanej monografii Rudolf Koštial.

Ústav milovníkov Biblie utešene prosperoval. Má pozoruhodnú a oceňovanú bibliografiu. Nečudo, že sa zrodil plán na založenie podobného inštitútu v rakúskych krajinách. To však predstavitelia rakúskej časti monarchie odmietli uviesť do života a v súvislosti s tým zrušili, a to ako nevhodný a nebezpečný, proti záujmom katolíckeho dvora účinkujúci prešporský Ústav milovníkov Biblie. Stalo sa tak 23. decembra 1816.