Začínam si s hrôzou uvedomovať, že si nielen nerozumieme, ale ani nikdy neporozumieme. Ľudia, ktorí figurujú v zoznamoch, to urobili nielen preto, že chceli nejaké výhody, alebo boli k tomu dotlačení, oni to urobili preto, lebo im to pripadalo ako normálna súčasť života. Jednoducho, keď chceli mať slušné postavenie, cestovať na západ, inak sa nedalo. Je celkom možné, že vo vnútri sú naozaj doteraz presvedčení, že nikomu neškodili a že sa neupísali ŠTB, ale slušnej polícii, ktorá od nich chcela iba to, aby prejavili svoje vlastenectvo a svojimi informáciami pomáhali udržiavať pokoj a poriadok. Z čoho teda majú činiť pokánie, keď sa žiadneho hriechu nedopustili!

Všetky výzvy k odstúpeniu im preto pripadajú iba ako pokus nejakých radikálov, ktorí si chcú zasadnúť na ich stoličky, za ktoré oni už v minulom režime toľko bojovali.

Čo s nimi?

Odpoveď na túto otázku, či by mali odstúpiť, je skrytá podľa mňa v dvoch dôležitých bodoch!

Po prvé: Naši agenti kričia: „Všetci sme zhrešili, hoďte do nás kameňom, ak ste bez hriechu!“ Majú, samozrejme, pravdu, všetci sme zhrešili, ale iba oni boli udavačmi. A ani to by nebol problém, ale 16 rokov si mysleli, že sa na to nepríde! A ani dnes nehovoria odpusťte, ale zabudnite! Ale môžeme zabudnúť? Myslím, že nie, lebo je tu ešte aj druhý dôvod na odstúpenie.

Pokiaľ naši agenti či už úmyselne, pod nátlakom, alebo inak budovali svoje kariéry, alebo chránili svoje životy, stovky ľudí, ktorí sa verejne hlásili k evanjelickej cirkvi a chodili do kostola, boli odsúvaní na druhú koľaj. Títo ľudia celý život prežili ako druhotriedni občania. Nikdy nedostali adekvátne postavenie v práci, ich deti nemohli študovať, mnohí boli tvrdo perzekvovaní a sedeli aj v komunistických lágroch, len pre svoju príslušnosť k evanjelickej cirkvi.

A aj týchto ľudí na najvyšších postoch zastupujú udavači komunistickej tajnej polície.

Ak pre nič iné, tak pre toto by ste mali bratia, agenti, odísť z najvyšších postov. Nikto nechce žiaden hon na čarodejnice. Nikto vás nebude prenasledovať!

Michal Zajden. In Melanchthon, 1/2005, s. 2-3.